Budík o šiestej ráno. Dnes ideme do Teheránu, dnes si predĺžime víza a dnes to bude zážitok. S odstupom času môžeme povedať, že sme plán splnili na 110%.
S každým kilometrom k Teheránu hustla premávka. Iránci sa s tým moc nekakajú, čiary na ceste nie sú stena. Ak sa tam zmestí ešte jeden jazdný pruh, tak sa tam zmestia aj dva, čoby nie. Diaľnica bola dokonca platená, asi 10 000 rialov…teda 30 centov.
Cestná sieť a doprava v Teheráne je hustá ako puding po noci v chladničke. Mapa, alebo GPS je dobré akurát na približný smer. Mapa poznala cca. tretinu ciest, GPS tak polovicu. Nuž, Teherán má vár aj viac ako 20 miliónov ľudí, to je áut približne ako maku.
Prvý cieľ – cudzinecká polícia, je na ulici Valiasr. Ako informácia to nie je zlé, ale ulica Valiasr meria takmer 20 kilometrov. Také to kliše „vyrastali sme na jednej ulici“ z vás kamarátov neurobí :). Po hodine, štyroch opýtaniach na cestu a dvoch zablúdeniach sme odparkovali pri smetiakoch v zákaze, lebo to tam vyzeralo bezpečne a vydali sme sa v ústrety policajným zložkám.
Pri dverách slušná fronta, Matej sa musel vrátiť, lebo sa zabral v kraťasoch. To asi viete, že v moslimských krajinách sa nosia dlhé gate. Možno by domáci kraťasy aj ako tak prežili, ale do úradu by to určite nešlo. Dlhé gate to vyriešili, aj keď mali fakt veľkú dieru na zadku…človek si nenavyberá.
Nechali sme si dôkladne skontrolovať totožnosť, keď sme zapisujúcemu príslušníkovi nadiktovali meno. Z pasu to samozrejme latinkou prečítať nemohol. Plus sme dodali krstné meno otca. To je v Iráne dosť používaný totožnostný ukazovateľ, majú to aj v pase. My sme samozrejme nemali, takže sme tam mohli nadiktovať aj Majk Tajson, ak by sme mali na to gule :).
Okienko, v ktorom sa mali predlžovať víza, neoplývalo nádejou. Starý policajt už na pohľad nechcel nič s nikým riešiť a v cudzom jazyku už vôbec nie. Po 5 minútach dožierania načmáral na opačnú stranu vizitky nejakú adresu, zamozrejme po Perzsky, takže sme peržana rozumeli. Teta vo vedľajšom okienku bola zhovievavejšia (alebo my sme boli dotieravejší) a prepísala nám to do latinky. Aláh zaplať. Adresa na lístočku nás posielala do štvrte Tehranpars, blízko ulice Valiasr, čiže 15 kilometrov.
O premávke v Teheráne si ešte niečo povieme, nateraz stačí povedať, že tých 15 kilometrov nám trvalo bezmála hodinu. Zaparkovali sme so šťastím priamo pred vchodom do nejakého vojenského objektu, takže auto nám strážil vojačok a kamerové oko.
Okamžite bolo úplne jasné, že toto je tá inštitúcia, kde sa predlžujú víza. Krik, dopotené pazuchy a mávanie pasmi nad hlavami. Policajt v strede čakárne rozdával formuláre a dav sa na neho tlačil ako dôchodkyne na Róberta na mítingu.
Tomáš s Fabom využili výškovú výhodu a Junior využil fakt, že mu neskutočne morbídne smrdeli nohy a tak sme ani nie o 10 minút už vypisovali vízové formuláre. Vládol tam chaos a nemali sme šajnu, komu tie papiere dať do ruky. Pre istotu sme sa postavili do fronty ku dverám vedúceho celého úradu. Keď už nič iné, aspoň nám povie, kam máme ísť.
Šéf nás prijal, jedna zamestnankyňa úradu práve na jeho pokyn dávala do vízových formulárov pečiatky. Otvárala jeden formulár za druhým a bez čítania razila na všetky: ZAMIETNUTĚ. Uff, to nie je moc pozitívne. „Šéfe, my potrebujeme predĺžiť víza. My sme európska únia. Víza, predĺžiť, dnes!“. Toľko doslovný prepis našej konverzácie. Niečo načmáral na naše papiere a poslal nás k okienku 4, určenému občanom EÚ. Preto pred ním stáli takmer všetci Pakistánci. Junior sa vyzul, dav sa rozostúpil…niekto chodí po vode a niekto v tom vie chodiť :D. O 5 minút sme už tete za okienkom vysvetľovali, že áno, vieme že to trvá aj týždeň aj dva, ale my to potrebujeme mať najneskôr zajtra ráno. Tvárila sa celkom vľúdne, že teda skúsi zistiť čo a ako, ale najprv musíme v štátnej MELI BANK zaplatiť poplatok a vrátiť sa s ústrižkom. „Ponáhľať vy, banka len do obed“. To nám poskytovalo 24 minút…pod tlakom pracujeme najradšej.
Problémy sú na to, aby sa samy vyriešili. Pred budovou sme oslovili nejakého pána, že kdeže je to tá banka. On zastavil prvé auto, prikázal tomu neznámemu človeku, aby nás tam odviezol a natlačil nás dnu (peugeot 405).
V banke slušná fronta. Popredu si musíte vyplniť prevodný príkaz. Ani trochu nás neprekvapilo, že ten špeciálny formulár na platbu za víza bol v peržštine. Aj by sme to vyplnili, keby tam nebola samá vlnka, bodka, háčik, stolička, snehuliak. Taká veľmi sympatická teta (sme sa zhodli: „tak tá je riadne dobrá“) nám ponúkla pomoc a vypísala to za nás. Veľmo milá.
Aha, ešte musím poznamenať, táto banka je jediná banka v celom Teheráne, kde môžu turisti platiť nejaké vízové poplatky. To len tak na okraj, ale asi už chápete, čo sa tu začína písať :).
Z banky sme svinským krokom utekali späť na cudzineckú políciu, už sme ani pri okienku nečakali, rovno za tetou. Do polhodiny už predĺženie víz v pase! Ono to neznie ako veľká vec v našom prostredí, ale ešte pred pár rokmi sa na také niečo čakalo niekoľko dní a polovicu aj tak zamietli. Zariadiť to do troch hodín, to je šmak.
Ďalší cieľ – ambasáda Turkmenistanu. Tam na nás čakali Turkménske víza, pretože táto krajina nie je celkom vízovo priateľská a nestihli sme to vybaviť vo Viedni. Dľa mapy sa cieľ nachádzal cca 12 kilometrov.
Cestou po diaľnici sme mali výhľad na Freedom tower. Foťáky cvakali, kamery točili. Zľava sa priblíži biely pežot 206 a spolujazdec rukami nohami naznačoval, že máme zastaviť lebo sa s nami chce odfotiť. Moc sa nám nechcelo a hlavne sme nemali čas, lebo sme nevedeli, dokedy má ambasáda. Ignorovali sme ho a podľa mapy sme zišli z diaľnice. Ešte na zjazde nás predbehol a tak mierne nás zblokoval na pripájacom pruhu. Nič hrozné, ale nemohli sme sa zaradiť. No, tu niekde sa mala v našich hlavách rozsvietiť tá kontrolka: „Kurva, tu niečo nesedí!“. Namiesto toho sme vystúpili z auta a usmievali sa ako dezéni.
Na najviac frekventovanej Iránskej, 10 za sekundu, sme sa fotili vedľa cesty. Ako sme tam tak stáli, ešte sa aj jeden pán pristavil, či nemáme poruchu. Lebo to boli skrátka Iránci, boli z turistov uvarení. Títo štyria z toho pežotu uvarení neboli, skôr to boli kuchári.
Späť do Vasiľa stihli nastúpiť len Tomáš s Fabom. Tomáš dopredu, Fabo dozadu. Junior sa na miesto vodiča už nezmestil, pretože tam už sedel bachratý prerastený Iránec. V tomto okamihu ešte stále ani jeden z nás nemal podozrenie, že sa niečo deje. Toto nebolo prvé nasadnutie domáceho do Vasiľa, oni sa na povolenie nepýtali, chceli ho vidieť, tak vbehli dnu a museli sme ich vyháňať.
Zásadný problém bol, že sa nám ešte v Turecku zasekli kľúče v zapaľovaní, nedali sa nijako vybrať.
Keď sa bravčiak pokúšal naštartovať zistil, že Lada nemá štartovanie na pravej strane, ale na ľavej. Na scéne sa teda oficiálne objavil nôž, pretože ten doteraz nenápadne držal v ľavej ruke, ale musel si ho prehodiť do pravačky. Začal máchať nožom v aute, aby vyprázdnil priestor. Tomáš najprv nechápal, no keď dostal takú miernu nožom do ruky, pochopil a vyskočil z auta. Zachoval najväčšiu duchaprítomnosť a namiesto pozerania sa vybral mobil a spravil posledný záber expedične vybaveného Vasiľa.
Fabo pochopil tiež a jediné čo chcel, bolo zobrať si mobil. Nôž zaúčinkoval, mobil ostal na svojom mieste a Fabo šiel von. Junior stál na opačnej strane auta a nastal filmový telepatický rozhovor, obaja sme si povedali tú istú vec: „Kámo, tá kurva bradatá nám kradne auto!!!“.
Zavesili sme sa na zadné dvere a pokúšali sa zastaviť odchádzajúceho Vasiľa. Ono by to nedávalo logiku, ale Vasiľ v ten deň veľmi zle štartovali a nechcel sa rozbiehať, tak sme dúfali, že aspoň zdochne. Spätne sme celkom radi, že nezdochol, lebo sme nemali ani potuchy, akú palebnú silu prechovávali tí traja v pežote. Možno je lepšie auto v prdeli ako guľa do čela :D.
Prvé slová po krádeži netreba publikovať. Bol to slušný šok, ale čas bol proti nám. Utekali sme k najbližšej civilizácii, nejaké sídlo upratovacej firmy alebo čo. Iba ta ká malá budova. Majiteľ bol z nás vyvalený, traja vyšokovaní nasraní cudzinci. „POLIS, CAR, STOLEN, KNIFE“, bol približne najzrozumiteľnejší prejav. Zavolali policajtov, tí ale práve nemali čas a poprosili tutaj prevádzkara, aby nás zviezol na policajnú stanicu.
Pán bol veľmi ochotný, ale my sme boli v šoku 3000. Viezol nás mestom, evidentne nevedel, kde je policajná stanica. Volal nejakému kamošovi, no my keď sme videli na displeji číslo bežného mobilu, zase sme sa vypanikárili. Že toto číslo nie je policajné číslo a že teraz zomrieme a možno nás aj okradnú a znásilnia. Tak sme priamo tam na ceste vystúpili z auta. Pán to chvíľu nechápal, ale rukami nohami sme mu povedali, že kým neuvidíme uniformu, nikam sa nejde. Pochopil, doniesol nám z auta vodu, rozdal cigarety (bol ramadán…ten pán bol super) a sadol si s nami na lavičku pri ceste. Nikdy to pane nebudete čítať, ale ďakujeme :).
Motorkovaný policajt dorazil o 10 minút, konal rázne a systematicky. Dali sme mu ŠPZ auta a hneď hlásil do vysielačky. Nevedel, čo to je LADA, ale vyhlásil červené auto so zahraničnými značkami, to stačilo. Poslušne sme sa vrátili k pánovi do auta a nasledovali príslušníka na policajnú stanicu. Tam sa začal písať nezabudnuteľný príbeh iránskych policajných staníc….