Úvod do deja: sme tesne po krádeži auta, neznámy čestný pán nás priviezol na policajnú stanicu.  Pre poriadok v duši ju nazveme Policajná stanica č. 1.

Prvá polhodina bola čistý chaos, boli sme trochu v šokoch a prekrikovali sme sa s policajtami ako babky na rýnku. Najväčšie šťastie v tomto celom neštastí, v Tomášovom zachránenom mobile bol kontakt na konzula Rasťa Križana. Jeden z policajtov nám (skoro) dobrovoľne požičal mobil a pomoc bola na ceste.

Nedokázali sme sa s policajtmi nijako dorozumieť, ani slovo anglicky nezaberalo a perzsky sme zase nerozumeli my. Ale sťaby zázrakom sa v tom čase na stanici objavil nejaký motorkár, ktorý si prišiel dačo vybaviť. A náhodou si k nám prisadol. Angličtinu mal ako my traja dohromady, americký prízvuk k tomu. Toto bola asi fakt náhoda, ale moc nám to nepridalo :). Už sme mali v hlavách viac konšpiračných teórii ako všetci internetoví konšpirátori dohromady.

Dorazil osobne náčelník stanice, starší a evidentne vážený pán. Najprv kolotoč otázok na jeho zorientovanie sa: odkiaľ sme, prečo sme tu , čo sa stalo, čo sme mali v aute atď. Dali sme policajtom ŠPZ auta zlodejov z Tomášovej fotky. Hneď ho našli v zozname kradnutých vozidiel…smola, tadiaľto stopa nepovedie. Náčelník bol ale stará škola a nechcel sa nechať zahanbiť. Sľúbil, že Vasiľa nájde do 24 hodín a rovno na neho vyhlásil všetkým hliadkam finančnú odmenu. Tým sme boli na policajnej stanici 1 vybavení a poslali nás ďalej, na kriminálku, kam nás odvezie šéfikov zástupca na svojom Pežote 405. To sme ešte nemali tušáka, že ten jeho pežot je zároveň stroj času a odvezie nás do minulosti.

Kriminálka bola v skutočnosti kombináciou stanice verejnej bezpečnosti a pobočky ŠTB. Na vstupe strážil negramotný policajt a veľmi nás chcel identifikovať skrz cestovný pas. Počet predložených cestovných pasov: 0.

Takto, aby sme nezahmlievali, my sme tie pasy mali pri sebe, lebo pasy a ostatné doklady sme mali spolu s peniazmi dobre poschované v oblečení (vźdy a všade, ani na spanie sa to neodkladá!). Ale v takejto situácii sme nemali chuť dávať ten pas do ruky negramotnému policajtovi.

Späť na kriminálku. Drevené lavice, vlhké kamenné steny, na stenách čiernobiele fotky hľadá sa, evidentne z ihličkovej tlačiarne (mladšie ročníky musia použiť google).  Posadili nás na chodbu a čakali sme na výsluch. Náš náhodný tlmočník-motorkár zostal aláhźiaľ na predošlej policajnej stanici a opäť sme si s nikým nerozumeli.

Tajné zložky nestihli zohnať nič lepšie a tak nás tam na chodbe oslovila postaršia pani. Tiež patrila do skupiny multilingvistov, ktorí ovládajú všetky jazyky sveta a naraz ich aj používajú. Ale čo nerozumela, to si vymyslela…aby sme nemali medzery v príbehu :D. Keď im už tretíkrát povedala, že naše auto bola červená dodávka (SUV), chytalo nás zúfalstvo. A to sme jej ukázali aj fotku 😀 A keď nám bolo najhoršie, dorazila kavaléria zo slovenskej ambasády.

Kavalériu tvoril počet mužov jeden. Volal sa Amin a bol to záchranca a vybavovač. Mladý akčný chalan, ochotný a schopný, super člen. Presne ten človek, ktorého chcete mať naporúdzi v takejto šlamastike. Rozpovedali sme mu celý príbeh a potom sme už len veeľmi dlho sedeli a mlčali, vyjednávanie prebral za nás. Len sa nás občas opýtal na upresnenie.

Z policajnej stanice nás Amin viezol do hotela. Áno milý poslucháč, hotel! Najprv nás považoval za západniarov. Zastavil pred vychyteným turistickým hotelom a po chvíli sa vrátil s cenovou ponukou 50 eur na osobu. Boli sme čerstvo okradnutí a on si napriek tomu myslel, že kradneme :D.  No, trochu sme si to vyjasnili, že nechceme žiadny hotel kúpiť, ale naozaj len prespať. Jeden telefonát, nová adresa hostela a už sme parkovali pred hostelom, 30 dolárov za noc pre troch.

Takže sme dnešný podarený deň zakončili v hosteli, kde je turecký záchod zároveň odtokom sprchy. Keď sa v takej sprche sprchujete, záklopka záchoda sa odklopí a vy si môžete vychnutnať rôzne exotické arómy. Celková nálada bola pod bodom mrazu, to je škoda rozoberať. Amin nám nakúpil kráľovské zásoby jedla a pitia a zajtra ráno nás príde vyzdvihnúť. Čaká nás ďalšia výpoveď. Dnes v noci nás ani nemuselo strážiť žiadne zviera, strážili nás vlastné temné myšlienky.

Aj preto sme ráno nemali problém vstať bardzo zavčasu. Síce sme spali na posteliach, čo bol ozaj nečakaný luxus, ale nejako sa nám nechcelo spať. O 8 sme mali termín na včerajšej kriminálke. Predmet termínu: výsluch do zápisnice.

Amin nás vyzdvihol na štátnej Toyote LandCruiser (to bolo druhé najrozšírenejšie auto v Teheráne, po Peugetoe 405). Včera nás vypočúvali nižšie šarže v kancelárii na prízemí. Dnes sa na nás chystali na prvom poschodí. Takže sme sa mohli presvedčiť, že na tej kriminálke fakt vládnu praktiky nášho bývalého režimu. Či je to zlé alebo dobré, nech posúdi čitateľ sám.

Strážnik na vstupe od včera nezgramotnel, olejová maľovka na stenách bola dnes hádam aj spotenejšia. O túto stenu stál čelom opretý kriminálnik v sivom úbore. Ruky mal za chrbtom, čelo narazené na stenu a stál…trochu divné bolo, že nemal putá na rukách, držal ich dobrovoľne. Asi vedel prečo.

Na prvom poschodí nás po krátkom čakaní prijali do výsluchovej miestnosti. Tá miestnosť pripomínala javisko v divadelnej hre, v ktorej dobro víťazí nad zlom, ale niekedy to dobro je aj trochu zlé, aby zlu nebolo ľúto.

V strede miestnosti štyria podozriví, navzájom spútaní putami na rukách i na nohách. Dvaja mladší policajti nás usadili. Aby sme sa zmestili, väzňov poslali na zem ku stene. Za stolmi sedeli dvaja starší policajti, evidentne šarže. Jeden držal v ruke dlhý tenký obušok, skoro ako taká obušková trstenica. Ten druhý nemal obušok, ale vždy keď sa poškrabal za uchom alebo niečo naznačil rukou, všetci väzni sa preventívne uhýbali a krčili. Asi vedeli prečo.

Naša výpoveď bola z celej scény  najmenej zaujímavá. Rozpovedali sme čo sa stalo, ako a kde. Teda, nevedeli sme kde, ale Amin zavolal tomu pánovi, čo nás včera doviezol na stanicu. Policajti boli veľmi prekvapení, že sa také niečo stalo turistom. Totiž, počas ramadánu sú v moslimských krajinách dvojnásobné tresty za každý prečin. A možno im to môže byť aj jedno, lebo jedna ruka aj tak netleská, takže rozdiel medzi jednotkou a nulou je minimálny,

No ale späť na scénu. Jeden z kriminálnikov išiel do finále. Odpojili ho od ostatných a už nemal spútané ruky. Nechali mu len jedno puto na jednej ruke, aby mal na pamäti, že ešte nie je koniec. Začal spisovať vlastné priznanie. Vykrúcal sa ako tuniak v alobale a vyzeral dosť smutne. Čosi napísal a potom hodil na šaržu smutné oči, či by nemohol radšej napísať niečo iné. Pán šarža sa usmial, pobúchal obuškom po dlani a začal mu diktovať, čo má písať. Kriminálnik zosmutnel ešte viac. Asi vedel prečo.

My sme medzitým tú našu výpoveď nadiktovali ešte tak zo dva tri krát, vždy keď do miestnosti vošiel nejaký ďalší policajt.

Potom nás vyviedli na chodbu a nechali otvorené dvere. No čo budeme hovoriť, čumeli sme do tých dverí ako Ibi Maiga na prvý sneh. Prišli posily, asi sa blížilo finále vypočúvania. Dvere sa zavreli a bolo po paráde. No môžem čestne prehlásiť už po prvom kontakte s týmto bezpečnostným zriadením, že by som chcel byť hocičo, ale zločincom v Iráne určite nie. Na druhej strane treba povedať, že síce bola spravodlivosť na našej strane, no pocit bezpečia sme na tej stanici úplne nemali. Aha, ešte taký detail. Potom sme sa dozvedeli, že tí zločinci tam boli vypočúvaní už desiaty deň. Ale nevedno, či vedeli prečo ;).

Odviedli nás na prízemie, rozpoznávať tváre zločincov v databáze. No CSI, NCIS aj s Jamesom Bondom sa môžu schovať pred tou ich online databázou :D. Počítač si pamätal minimálne Husáka, ak teda Husák niekedy bol na tejto stanici v Teheráne. A tie fotky, no gramofónom by som to lepšie odfotil.

Najlepšie bolo, že evidentne fotili zločincov až po výsluchu :D. Niektorí mali monokle, napuchnuté nosy..a niektorí boli komplet zafačovaní, celá tvár. Iba jedno oko a nos im bolo vidno. Tomu sa hovorí fotka v databáze kriminálnikov, ako má byť :D.

Najprv nahodil takú všeobecnú databázu. Ale mal tam slabé internety a jedna fotka sa načítavala asi pol minúty, tak sme museli zúžiť kritériá. Vtedy sme zistili, ako ťažko sa týmto východniarom odhaduje vek. Veľmi sme podstreľovali. Nakoniec sme to nejako po hodine a pol doklepali, ukázali sme prstom na jedného týpka, ktorý sa fakt podobal. Ale máme na čom pracovať, lebo z toho šoku sme si málo pamätali. Bol čas opustiť stanicu.

Amin nás vzal na miesto činu, robiť investigatívu na vlastnú päsť. Teherán je mesto kamier, všetko je sledované, veľký Alah ťa vidí. Žiaľ, na diaľnicu sa radšej nepozerá, asi to je na neho moc. Ešte sme sa chvíľu vozili po okolí, či nám niečo nepadne do oka, ale bolo to beznádejné, márne a smutné.

Zvoní telefón, volajú z policajnej stanice. Máme si prísť pre spis, lebo náš prípad bol prevelený na najvyššie veliteľstvo kriminálky. Tak kuriéra tu asi nemajú :). Amin to hrdinsky vzal na seba, odviezol nás na ambasádu a šiel vybavovať.

Trochu o jazdení v Teheráne. V Teheráne platí zásada, že drahšie a väčšie auto má prednosť. A všetci to rešpektujú. Okrem toho platí, že pokiaľ sa niekto pripája z vedľajšej cesty a vy ste sa na neho pozreli, znamená to, že mu dávate prednosť. Vo výsledku musíte šoférovať ako v tranze, pozerať sa priamo pred seba a nikoho nepúštať. Iránci síce jazdia šialene, ale majú funkčný pud sebazáchovy a nakoniec sa snažia zabrániť zrážke.

Jeden múdry človek nám o doprave v Teheráne povedal:

„V prvom rade nesmieš dať najavo úmysel. Keď ideš doľava, daj smerovku doprava, alebo žiadnu. Hlavne nedaj najavo úmysel, inak ťa ojebú!“

No a konečne ambasáda, náš domov na najbližšie dni. Rasťo Križan, konzul SR v Teheráne sa s nami prišiel zvítať osobne, ponúkol nám ubytovanie a pomoc, až kým sa to zdárne nevyrieši. Rasťo je super človek, bez debaty. Chápal našu situáciu, naše nadšenie pre šialenosti a tak. A vedel, čo človek najviac potrebuje po krádeži auta a takomto strese. V Iráne by to bol problém, ale keďže je abmasáda územie SR, bolo nám umožnené dostatočne sa opiť :).

Nebudem to moc farbisto opisovať, lebo by ste si všetci chceli nechať v Teheráne ukradnúť auto, alebo by ste chodili fotiť elektrárne :D. No ale večer to bol parádny, Rasťo je expert na atmošku. Za všetky super hlášky toho večera len jedna. Keď Rasťo volal s nejakým kamarátom (pochopiteľne to bol diplomat, lebo diplomat k diplomatovi sadá), tak mu vraví: „No, šiel by som pozerať futbal, ale mám tu kamarátov na návšteve. Prišli do Teheránu a mali dačo s autom, tak ho asi majú v servise“.

Zajtra nás čaká policajná stanica číslo tri. Hlavné veliteľstvo kriminálky.