Namiesto divého zvieraťa nás v noci niekde za kopcom strážil nádherný oranžový bager. Ani by sme sa o ňom nedozvedeli, ale o šiestej mu začínala šichta a dnes kopal asi 200 metrov od nás. Chvíľu trvalo, kým sme sa naučili ho ignorovať. Okrem neho sme mali pod autom asi 20- centimetrového lúčneho koňa, čo bola skvelá výhovorka pre odklad kontroly motora, pretože sme nechceli provokovať koníka. Mohla to byť aj prezlečená modlivka!

Pôvodný plán bol jasný, vstať za svitania a za nízkej vonkajšej teploty prekonať všetky tie obrovské kopce, pretože akonáhle začne piecť, Vasiľ nebude chcieť pokračovať. Svitalo tak okolo piatej. Podľa očakávania sme sa vypravili o pol 9 :).

Bol to boj od prvej minúty, už v prvom kopci nám to zdochlo. Ono teplota vody v chladiči nebola kritická, ale v rozžeravenom karburátore sa odparoval iránsky benzín skôr, ako sa mohol dostať do motora. To je jedna z mála nevýhod tejto konštrukcie motora.

Najprv sme skúsili počkať a keď sme po 20 minútach čakania prešli 40 metrov, nastal plán 2. Dvaja pešo až na vrchol kopca, šofér v aute. To by bol dobrý recept na tento jeden konkrétny kopec, lenže my sme mali pred sebou asi 60 kilometrov kopcovitého terénu. Našťastie to nefungovalo :).

Pokusne sme vymenili palivovú pumpu, ak by tá stará nedávala dosť paliva. Samozrejme, tá stará dávala dosť paliva a nenastala žiadna zmena. Nakoniec sme to po hodine a pol zvládli kombináciou čakania, tlačenia a nadávok.

A na vrchole kopca – ďalšia oáza. Tentokrát traja postarší kurdi prevádzkujúci reštauráciu z plechov a dreva. Výhľad bol opäť za všetky drobné, jedlo a pitie luxusné. Varilo sa zásadne z čerstvých surovín. Niektoré suroviny ešte behali po lúke a mečali odušu :). Pohostili nás plackami a mäsom a boli veľmi družní. Vôbec nepoznali Ladu a nechápali, že západní turisti prišli na lacnejšom aute, ako vlastní majiteľ plechovej reštaurácie.

Kopcovitá oblasť nás viedla po hranici s Irakom. Kde tu bola vojenská hliadka, či nejaký ten checkpoint s pasovou kontrolou. Tam sme sa opýtali vojaka na cestu do Kermanshahu. Ten dobrý človek nám chcel dopriať zážitok. Namiesto novšej a relatívne rovinatej cesty nás poslal na staršiu štrkovú špeciálku. Cesta sa vlnila viac ako húsenková dráha v zábavnom parku. Ale pre nás to úplne zábava nebola, vystačili by sme si aj s malým retiazkovým.

Trvalo tri kopce, kým sa voda v chladiči začala beznádejne variť. Odstavili sme pri nejakej strážnej búdke a chladili motor pohľadom. Domáci prirodzene zastavovali, chceli pomáhať turistom, vyvolávali do servisov, že oprava a neviem čo. „Nehnevajte sa pane, ale my nepotrebujeme opravu, toto nie je porucha, to je bežný jav! My potrebujeme odtiahnuť tých 7 kilometrov na vrchol tohto smrtiaceho kopca“, snažili sme sa vyjednávať. Kšeftár na terénnej Toyote nebol ochotný nám ani navrhnúť nejakú strašne predraženú cenu. Bál sa, že by to aj on uvaril.

Chceli sme sa kšeftára zbaviť, lebo začínal mať všelijaké podivné nápady s obedom. Potiahli sme trochu vyššie do kopca, koľko sa len dalo, kým nebola teplota mimo stupnice (250 metrov to trvalo). A potom prišiel ON, náš iránsky záchranca. volajme ho Chosé. Chosé najprv prešiel okolo a nezastavil. Ale mal v aute 4 kamošov a tí ho upozornili na turistov v problémoch. Chosé bol jednoznačne šéfom posádky vozidla, kamoši boli len do počtu šéfom. „Aj em d mekanik!“ uviedol nás Chosé do obrazu. Normálne nás odohnal od Vasiľa a názorne nám ukázal, ako slabo sme pripravení. Otvoril kufor a z polystyrénovej prenosnej chladničky vybral kus ľadu, veľký ako 5-kilové dieťa. Položil ju na chladič a aby sme mu fakt verili, dodal: „Aj em d mekanik!“ :D.

Aby sme vyšli na kopec, Junior s Tomášom boli prevelení do Chosého posádky, ktorá teraz pozostávala zo 7 ľudí v Pežote.  Fabo musel kerúvať sám, aby bol ľahší. Chosé nám chcel ukázať, že má fakt dobré rádio. Celou cestou na kopec púšťal iránske odtrhávačky a popri tancovaní občas šoféroval cez serpentíny. V kabíne bolo prikázané fajčiť a rozprávať sa za jazdy s vodičom. Pokojne aj po slovensky.

Vojak na pasovej kontrole pod kopcom vyzeral dosť prekvapene. Chosé za volantom pežota, na sedadle spolujazdca dvaja domáci, vzadu štyria pasažieri, z toho dvaja európania bledí ako stena. Za nimi stojí červená Lada. Chosé mu to všetko rázne vysvetlil a bolo po nejakej kontrole. Chosé mal kontakty všade.

Doviezli nás na kopec, chvíľu sme pokecali a Chosé s posádkou šli ďalej. Ak by ste v Iráne niekedy potrebovali v kopcoch medzi Marivanom a Kermanshahom zohnať ľad, hľadajte biely Peugeot 405 s nálepkou Lada Svetom. To je Chosé ;).

Konečne sme sa dostali na rovnú cestu, no naša technická situácia sa nezlepšovala. Teplota v kombinácii s iránskym benzínom bola pre Vasiľa smrteľná. Permanentne sme boli v červenej zóne teploty vody a mali sme o Vasiľa obavu.

Dnešným cieľom dňa bol Isfahán. Poobede okolo štvrtej sme sa nachádzali za mestom Kermanshah a do cieľa to bolo 500 kilometrov. Podľa pôvodného plánu sme chceli zajtra ráno v Isfaháne vybaviť predĺženie Iránskych víz a pozajtra ráno byť v Teheráne. Vasiľ sa netváril nadšene a takisto sme nemali pocit, že si stihneme ten Isfahán aspoň trochu popozerať. Čo sa dá robiť, po polhodinovej bojovej porade, stojac uprostred frekventovanej cesty,  sme to odpískali a vyrazili smer Teherán.

Smutní sme boli ako sviňa, hodinu bolo v aute ticho. Ale cestovateľská karma nám zase dohodila niečo fajné – Hamadán.

Mesto Hamadán bolo balzamom na dušu sklamaného cestovateľa. V mape sme našli nejaké pamiatkové zóny a v centre mesta to odhadom vyzeralo veľmi vrúcne (to sa človek po čase naučí, odhadnúť vrúcnosť miesta z mapy). Bol tam veľký kruhový objazd a vládol čulý ruch. Alebo rulý čuch.

Nechcelo sa nám strácať čas hľadaním parkovacieho miesta. Zaparkovali sme teda priamo v tomto centrálnom kruhovom objazde, pretože sme expedičné vozidlo. A už sa rýchlym krokom blížil strážnik mestského poriadku. Nerozumeli sme si ani slovo, ale jemu naše parkovanie vôbec nevadilo. Neprišiel nás odtiaľ vyhodiť, prišiel nás privítať a strážiť nám auto :D.

Pomotkali sme sa po okolí, v potravinách kúpili zápitok a pri kupovaní večere – kebab (do ruky) nastalo ďalšie kultúrne prekvapko. Predavač sladkostí z vedľajšieho obchodu pribehol s plastovou krabicou previazanou stuhou, darček pre nás, pretože sme turisti. Dobré, nie?

Rozložili sme si piknik v parku uprostred kruhového objazdu (bol to veľký kruhový objazd) a čakali na Iftar. To je tá doba, kedy v moslimských krajinách oficiálne zapadne slnko a je povolené konzumovať, piť čokoľvek nealkoholické, súložiť a oddávať sa iným radostiam. V rámci zžívania sa s domácimi zvykmi sme s jedením čakali na signál. Fabo to už nemohol vydržať, lebo chcel okoštovať sladkosť z cukrárne. Hodil si ju teda na zem, ľahol si na brucho, ruky pozdĺž tela a takto nenápadne ústami priľahol sladký produkt cukrárenského priemyslu. Dalo sa to nazvať – na kapra.

Pri Vasiľovi sa medzičasom striedali exkurzie, strážnik dával výklad. Najviac sme napočítali 15 ľudí, najmenej 2. Skvelá atmosféra. Všimli si nás tam až natoľko, že pri odchode nám miestny mladík na vytunenom športiaku (Pežot 405) ponúkol trávu. Fonetický prepis ponuky: „turist! maridžana?“. Nechali sme maridžanu maridžanou, dali si jednu kávu u stánkara na výjazde z mesta a prášili do Teheránu.

Diaľničný špeciál nás ešte viac zoznámil s iránskymi dopravnými pravidlami. Lepšie povedané, zoznámil nás s faktom, že tu žiadne pevné pravidlá nie sú. Možno len také zabehnuté zvyky, ako svietiť vždy a všade diaľkovými svetlami a ak je to možné, nejazdiť veľmi v protismere. To druhé sa moc nedodržiavalo.

Ubytovanie sme vyriešili rýchlo a jednoducho. 150 kilometrov pred Teheránom zjazd z diaľnice, 10 kilometrov po lokálnej ceste a na náhodu nájdené štrkovisko. To sme teda večer nevideli, že je to štrkovisko, ale bola tam rovná zem a obklopené miernym násypom, to je ideálne spacie miesto.

Zaspávali sme okolo polnoci, celkovo sme dnes prešli skoro 700 kilometrov a mali sme dosť. Ale tešili sme sa do toho Teheránu 😉