Včera sme zistili, že sme sa posledné dni moc flákali a teraz nám chýbajú kilometre. Preto dnes vstávame za hlbokej noci o 5 (zas, toto je aká dovolenka!) a o pol 6 už naplno vrčí mašina. Ráno treba naháňať kilometre, lebo poobede už sa varia motore. Tak dobre sme naháňali, že si to všimol aj príslušník, merajúc rýchlosť s radarom v ruke. Bolo to silné politické vyjednávanie založené na fakte, že sme traja študenti na výlete a fakt nemáme tých 70€ na pokutu. Výsledok zjednávania: priestupok vyriešený dohovorom a sľúbili sme mu, že už pôjdeme pomaly. Nepovedali sme mu druhú polovicu vety, že len kým za zákrutu nezájdeme :D.

Začal sa kolotoč najviac buzeračných policajných kontrol. Síce tu nič nemajú, len púšť a breh atlantiku (ten ale fakt stojí za to), ale aspoň dajú každých 50 kilometrov policajnú buzerbúdu, kde si príslušník pozrie pas a malý TP od auta, v ktorom je všetko po slovensky a nevie prečítať ani jeden údaj. Ale tvári sa ako Štefan Hríb keď premýšľa, či tomu dobre rozumie. Našťastie sme v týchto veciach už dosť doma a keď sa dá, tak si tú kontrolu aj vychutnáme. No hlavne si môžeme na každej kontrole vymyslieť nejaký nový príbeh, že kam a prečo ideme. 😀

Popri oceáne bol stále taký silný saunový opar a dokonca sa dostali k slovu aj stierače! Inak stierače sme na tomto aute nikdy pred odjazdom asi ani neotestovali, až počas cesty :D. Nebolo to nič moc, niekedy im bolo treba pri zapnutí pomôcť rukou, ale potom už stierali jak divé.

Pri tom oceáne bol super výhľad a jedna scenéria bola fakt super na fotku, stačilo zaparkovať v piesku. Fabo s Andrejom akurát driemali, tak som to tam pichol. Zobudil som ich už len na to, že sme dosť solídne zapadnutí v dosť sypkom piesku :D. Strašné pokojný deň bol doteraz, bolo to treba vylepšiť..najhoršia je nuda na cestách! Vytlačiť to nešlo ani omylom, tak sme stopli uja na Kii a on si na nás mohol otestovať, aké to je pretrhnúť jedno oceľové lano. S gurtňou od Remča to už šlo ako po masle, ale chvíľu sa tá Kia vytrápila.

V porovnaní s týmito udalosťami bol ďalší priebeh dňa absolútne pokojný a už sme sa len tak odvaľovali skrz Západnú Saharu, rovno za nosom. Zablúdiť tam človek fakt nemá moc kde, jedna cesta rovno :D. Na večer sme to zalomili v kempe (jedinom v okruhu pár sto kilometrov), v ktorom sme zase boli sami, ale hlavne tam fúkal taký tajfún, že sme ani ten fešný stan od Rockpointu postaviť nemohli. Malo to byť prvé slávnostné erektovanie stavu na našej expedícii (minulý rok nám ukradli stan tak skoro, že sme ho ani nestihli vybaliť :D). No ale nevyšlo, museli sme sa uchýliť do rohu kempu, kde síce menej fúkalo, ale aspoň tam bolo fakt veľa smetí :D.

Síce to bol super stan, ale tu ho ohýbalo do príliš konkávnej podoby :D.