Dve svietiace oči nás v noci strážili vynikajúco. Nič nám nezmizlo a absorbovali sme nula bodnorezných rán. Tetuška, ktorá ráno na protiľahlom poli obrábala kopec, bola na nás trochu napaprčená. Síce sa ten ramadán snažíme dodržiavať, ale fakt sa nám nechce vstávať pred piatou, aby sme sa naraňajkovali ešte pred svitaním. No tak sme sa tam pred ňou za plného slnečného osvetlenia nadžgávali melónom.

Do mesta Bukan, brány do iránskeho Kurdistanu, sme dorazili s cieľmi rozmeniť peniaze a poslať domov správy skrz internety. Kurdi sú dosť prešpekuľovaní. Každý chlap nosí Kurdské gate, také veľmi voľné tepláky so strašne nízkym pudlom. Ževraj preto, aby v tom pudle mohli schovávať nože. Asi je to tu samý mäsiar a predavač nožov, uvidíme

Pátrame po štátnej banke Meli Bank, v meste je niekoľko pobočiek, ale ukazuje sa, že rozmieňajú len v centrálnej. Miestni nás znavigujú celkom presne, dodržiavame inštrukcie Kurda a o 10 minút parkujeme v zákaze, priamo pred vstupom do banky.

Tomáš s Fabom idú do banky, Junior stráži motor.

V banke to vyzerá ako v dobrom americkom filme (čo je v Iráne veľmi neobvyklé :D). Strážnik s kalašnikovom dozerá na hladký priebeh transakcii z vyvýšeného balkónika a vládne tu čulý ruch (alebo rulý čuch). Doláre rozmieňajú iba pri jedinom okienku, ktoré obsluhuje mladý chalan. Akonáhle zbadal turistov, s krikom rozohnal všetkých čakajúcich na jeho okienko a západniari dostali prednosť.

„Rozmeniť doláre? No chalani, banka ma pevný kurz 26 500 rialov za dolár. Ale na black markete je to za 32 000, tu v banke sa vám to fakt neoplatí!“ …tento bankár veru nevytváral zbytočné administratívne obštrukcie :D. Zdvihol telefón, prehodil zopár cudzích slov a rozmenil to za kurz čierneho trhu. Že on si to potom nejako vyrovná s kamarátom. Skúste si ísť rozmeniť do Slovenskej sporiteľne za kurz čierneho trhu :D.

Junior si medzitým pred bankou pri aute vytvoril slušný dav uznanlivých Kurdov. Zo 30 chlapov sa prekrikovalo, tlačili sa do auta, všetko chceli vidieť a počuť (a nerozumieť). Policajná hliadka prerušila činnosť a obdivovali Vasiľovu výbavu. V tomto bode cesty Junior stratil akýkoľvek pud sebazáchovy a začal si vychutnávať atmosféru davu, lebo pre dav bol európan rovnaká exotika, ako dav Kurdov s nízkymi pudlami pre európana. Európan sa akurát snažil nenechať sa davom uniesť priďaleko od Vasiľa :).

Chalani pri návrate z banky vyhodnotili, že sa nejedná o lynčovanie davom a nasmerovali Juniora do internetovej kaviarne, ktorú im poradil mladý bankár, za najbližším rohom. Bol to teda skôr internet ako cafe, lebo kávu tam nepodávali vôbec :D. Polhodinku sme tam len tak potichu mlátili do klávesníc. Napísať frajerke, manke, tatkovi, druhej frajerke, napísať do práce, že sorry, ale fakt teraz nemám čas, som v Iráne.

Našu prítomnosť začala po chvíli registrovať celá ulica a začali na nás spriadať plány. Vytiahli nás pred obchod, začali sa s nami fotiť, nosili nám jedlo, vodu, cigarety, inkasovali sme asi 15 pozvaní na obed,  zo desať na večeru a ubytovanie sme si mohli zvoliť tiež podľa chuti. Zoznámili nás so starešinom ulice, s pánom Paradajkom. Pán Paradajka mal cez 60 rokov, robil krajčíra a každý na ulici mu hovoril tatko. Niet divu, že ho mali všetci radi, evidentne vedel rozoznať, čo ľudia potrebujú – dal nám ringloty a kopu cigariet.

Museli sme sa odtiaľ dekovať. Nie, že by sme nechceli stráviť príjemný večer v iránskej domácnosti, ale báli sme sa, že sa staneme väzňami iránskej pohostinnosti. Nás čakala taká porcia kilometrov, že stať sa väzňami čohokoľvek sme nemali čas. Pobalili sme to a hybaj.

Vybehli sme do silných kopcov a začala sa ukazovať kvalita nekvalita iránskej sedemdesiatky, ako sme zaslúžene začali volať iránsky benzínový špeciál. Miestnym to až taký problém nerobilo, lebo jazdili na staronových minidodávkach značky Zamyiad, ktoré žrali všetko vrátane menších detí. Drvivá väčšina áut ale jazdila na plyn, ten bol skoro zadarmo a bol dostupnejší. Nuž ale Vasiľ je benzínožrút a v kombinácii s Iranian 70 sa začal naozaj veľmi prehrievať.

Z pekného mesta Bakun sme to mali do mesta Marivan sotva 100 kilometrov po horských cestách. Tentokrát to boli skôr horské necesty, takže sme si tú cestu mohli patrične vychutnávať celých 5 hodín. Aj slabý matematik si dopočíta, že priemerná rýchlosť bola nedostatočná.

Vonkajšia teplota nás až tak netrápila, ale do kopcov sme museli stále kúriť a to dá zabrať. Ale vo všetkom nepríjemnom treba hľadať pozitíva. Voda v plastovej fľaši pod nohami spolujazdca je po pár minútach ideálna na prípravu čaju, či inej pochutiny. Plastová fľaša sa aj trochu zmrštila, ako keď do nej nalejete vriacu vodu. Takže tepla sme mali ozaj dosť.

A tam, v kopcoch uprostred ničoho, oáza. Oáza bola prístrešok z plechu a dreva, stojaca na hrane vysokého zrázu s úžasným výhľadom do údolia. Bol tu zakázaný vstup astmatikom, lebo z toho výhľadu sa zastavoval dych. Toto bolo jedno z miest, ktoré človek celý život hľadá a ani o tom nevie. Až keď ho nájde, tak si môže povedať, že ho hľadal a aj našiel.

Mladý vysmiaty Kurd tu piekol zemiakové placky na masti s pažítkou a cibuľou. Bol celý natešený z turistov, dobre sme si pokecali, ale nikto nevie o čom. Dával nám najavo, že je nespokojný s vládou a asi by rád útočil. No nám to bolo šumák, žuli sme tie jeho geniálne placky a zapíjali čerstvým kurdským zakysaným mliekom. Ešteže sme stále máli obrovské zásoby toaleťáku :D.

Ako všetci pred ním aj po ňom, nechcel od nás za jedlo peniaze. Lebo my sme predsa turisti a on od turistov peniaze nechce. Zaplatili sme mu, ale to len tak, aby ste mali predstavu, ako to v tom obávanom Kurdistane chodí 😉

Nasledujúca zastávka, mesto Marivan, leží kúsok od Iránsko-Irackých hraníc. Dá sa veľmi jednoducho opísať jediným slovom: „Fuj!“ Klasické prihraničné mesto, plné priekupníkov s benzínom, valutami a inými čiernotami. No a to tankovanie tam bola zloba veľká.

Totiž na tankovanie treba tankovaciu kartu. Každý jednotlivec má vlastnú kartu, kde má nejaké limity a tak. Každopádne, ak nemáte vlastnú tankovaciu kartu, netankujete. Pri každom tankovacom stojane stojí jeden pumpár – obsluhár. V ruke má obrovskú guču peňazí, lebo sa platí keš a v náprsnom vrecku má univerzálnu tankovaciu kartu, ktorá je neprenosná a nesmie ju nikomu požičať. To je presne tá karta, ktorú potom každému požičiava :D.

No a my sme nemohli za Aláha nájsť pumpára, ktorý by požičal aj nám. Až na štvrtej pumpe po dllhočinom prehováraní a za pomoci Vasiľovej charizmy. Z pumpy sa zachovala táto fotografia pavúka, ktorý si to tam šúroval okolo tankovacieho stojanu.

Poblíž Marivanu sme v mape našli fajnové džazíro, ako stvorené na prespánok a kúpanie sa. Tešili sme sa ako prvák na plniace pero, pretože vonku bolo cez 40 v tieni a v aute ani nehovorím. Ale keď až k jazeru viedla kvalitná asfaltka a dokonca osoba v búdke vyberala parkovné (10 centov), bolo to jasné. Turistický trezort! Ľudí ako v Lidli keď je akcia na cukor, krik, špina…rýchlo sme sa pratali z pláže, aj z mesta Marivan.

Teda, rýchlo ako rýchlo. Po 20 kilometroch, asi na druhom kopci, to Vasiľ definitívne odpískal. Teplotou vody nám citlivo naznačil, že už nechce v žiadnom prípade pokračovať. Odbočili sme do poľa, že keď to ďalej nepôjde, utáboríme sa. A karma nám chcela oplatiť zlý zážitok z Marivanu. Hneď kúsok od cesty, rovné čisté miesto na spanie na okraji vysokého zrázu, s výhľadom na masívny kopec oproti. Na opisy prostredia som slabý, tak to neviem opísať dostatočne bombasticky. No super to bolo.

Ako vidíte, aj tu vznikali fotografie s panorámou.