V romanticky ladených reklamách sa cestovatelia budia v luxusných hoteloch na vôňu čerstvo namletej cibetkovej kávy, vyhrabú sa z postele sťa letisko a rozospatí s kávou v ruke pozorujú z balkónika východ slnka.
V reálnom svete sme sa traja cestovatelia budia na zemi, vedľa iránskej tranzitnej magistrály na hukot kamiónov. Smrdia ako miesto, z ktorého cibetková káva pochádza. Vyhrabú sa zo spacáka, v ktorom sa už hodnú chvíľu varia vo vlastnej šťave a rozospatí so zubnou kefkou v hube nakladajú veci do zaprášenej žigule.
Tešili sme sa do mesta Khoy, kde sa mal nachádzať naozajstný blízkovýchodný bazaar, akože trhovisko. Po chvíľach blúdenia a jednom nákupe v lacných potravinách sme to odstavili v najväčšom zákaze, lebo práve tam sa dalo predpokladať toto dotyčné trhovisko. Nuž ale nazvať toto miesto trhoviskom, to by bola urážka. Bolo to obrovské!
Bazaar je taká vnútrobudovná bludisková ulica. Teda, nie jedna ulica. Je tam množstvo odbočiek a skratiek, občas sa dá dverami dostať do nejakej inej budovy. No a po stranách tejto ulice je to samý obchod, predavač, stánok. Sortimentom to určite prebije aj poľské trhy (a to som bol aj v Katowiciach) a dá sa tam kúpiť všetko, od linajkového zošitu, cez oblečenie, jedlo, zlato, až po náhradnú hlaveň na tank T68. Tú hlaveň sme nevideli, ale sme ju ani nehľadali. Namiesto toho sme si kúpili len jeden špagát na sušenie prádla.
Pulzovalo to tam životom, dohadovali sa ceny, obchodníci nás oslovovali, ponúkali, zisťovali odkiaľ sme. Informačné tamtamy tam fungovali rýchlejšie ako v dome dôchodcov. Prvému obchodníkovi sme povedali, že sme zo Slovenska a na opačnom konci trhu už všetci pokrikovali: „heey, slovakia, turist, come here“. Turisti tam asi nechodia každý deň :).
Po východe z trhu sme sa rozdelili, Junior šiel do auta po prachy a potom zháňať SIM kartu a Fabo s Tomášom rozmieňať doláre.
Pri aute to vyzeralo biedne, lebo mladý iránsky vojak šiel auto za autom a každému dal pokutu za zlé parkovanie, pretože to bolo najväčšie centrum centrovité. Ale keď vojak prišiel k Vasiľovi, dobre si ho zamračene pozrel, premeral si bledého Juniora a namiesto pokuty nahodil filmový úsmev. „Turist? Welcome to Iran my friend.“ a odišiel rozdávať radosť inam.
Potom sa to začalo zamotávať. Najprv Juniora oslovil nejaký akože naháňač turistov. To je v Iráne asi taká robota, ako lodivod zaoceánskeho tankera na Váhu. Ponúkol hotel, večeru, obed, čokoľvek…hlavne teda čokoľvek, lebo ani názov hotela nevedel :D. Dohoda sa nekonala, ale tento pán bude v príbehu ešte vystupovať, nazveme ho Naháňač.
Pri aute čakal ďalší človek, oslovil Juniora z ďiaľky. „Hello my friend..is that your car?“, začal nevinne. Ževraj ho oslovilo to auto a on sa rád rozpráva s turistami, pretože učí angličtinu na miestnej vysokej škole. Túto postavu nazveme agent s teplou vodou – skratka Agent. Keď sa začal pýtať na Juniorov názor na politickú situáciu na Slovensku, kde pracuje, koľko má rokov a kde býva, to bolo trochu podozrivé. No a keď sa úplnou náhodou k nemu pridal naháňač, akože starí kamoši sa stretli, tak to bolo jasné.
To už sa pripojili aj Tomáš s Fabom, ktorí neúspešne rozmenili peniaze. lebo v Iráne rozmieňa doláre len jediná banka – Meli Bank. Agent nám ponúkol pomoc, že ak niečo potrebujeme, on nám to vybaví. Tomu sme celkom verili 😀 Tak sme si vypýtali iránsku SIMku. „SIM card? No problem, follow me.“ A tak sme všetci traja nasledovali Agenta a Naháňača a tí nás ťahaľi hlboko do mesta, ďaaaleko od Vasiľa.
U mobilného operátora nás hneď odpálili, SIM kartu si môže kúpiť len občan Iránu. Naháňač podáva vlastný pas, berie to na seba. SIM karta bude ževraj pripravená o hodinu. Agent nás pozýva k svojmu kolegovi biológovi, ktorý má kúsok odtiaľto kabinet. Veď keď máme čistou náhodou hodinu čas…
Posadali sme si v podivnom kabinete, dostali sme keksy a čaj. Domáci totiž akceptovali, že nie sme moslimovia a tým pádom sa nás ramadán netýka. Výsluch sa mohol začať.
Možno si vravíte, ako to oni mohli vedieť, že je to agent. Veď podivné otázky sa ich môže opýtať ktokoľvek. No to áno, ale Agent mal na prípravu veľmi málo času a tak sa nestihol naučiť otázky a odpovede. Preto musel mať papier s ťahákom skrytý v zrolovaných novinách. Takže padali také akože nenútené otázky v rámci konverzácie: „Odkiaľ ste? Aké máte zamestnanie? Máte manželku? Ste veriaci?“ a keď mu došli otázky, nazrel do novín: „Ako dlho budete v Iráne? Ktoré mestá navštívite?“. Preto bol skôr agent, ako tajný ;).
No nemôžeme na Agenta povedať jedno zlé slovo. Dostali sme najesť, napiť a dokonca nás pozval aj na teplý obed…ale to už sme radšej odmietli. Na prvý pokus to stačilo.
Vrátili sme sa do mobilného obchodu. Ukázalo sa, že Naháňač nám SIM kartu nemôže dať, lebo v našom mobile údajne nebude fungovať. Ďalšia náhoda :D. Agent nám podal ruku a doslova sa vyparil v dave. Toto mu išlo. Na záver nám poradil, aby sme nechodili s cudzími ľudmi nikam. No to je rada :D.
Ale Naháňač sa nevzdal. Ponúkol nám, nech ideme za ním, že nás vyvedie z mesta. GPS sa nám nechcelo študovať, nuž tak dobre, davaj! Samozrejme nás zatiahol zase k nejakému obchodu, potom že nás vezme na obed a ešte predtým na miestnu univerzitu, nech vidíme, ako to tam chodí. No nemohli sme sa ho zbaviť ani za nič, asi čakal, že keď nás unaví, tak z nás dačo vytrieska.
Prestalo nás to baviť, zastavili sme len tak pri chodníku. Akurát tam šiel taký mladý chalan, tak sa ho spýtali na smer cesty. Ten smer sme aj vedeli, len sme chceli mať radšej nejakého svedka, keď pošleme Naháňača do prdele :). Naháňač vybehol z auta, už mu dochádzali nervy asi. Mladík mu pretlmočil našu vďaku a Naháňač sa vyparil v premávke aj s našou akože SIM kartou.
„Vy potrebujete SIM kartu? Počkajte, hneď sa vrátim“ mladý chalan sa hneď chytil. Utekal domov a vrátil sa s nejakou kartou „Táto je moja, pokojne si ju vezmite, je tam aj kredit, aj internet. A ak idete naozaj do mesta Urmije, zavolajte mi. Máme tam víkendový dom, poviem vám , kde sú kľúče…v pohostinnosti majú teda Iránci obrovský náskok. Ale tú kartu sme aj tak zablokovali do minúty, lebo vytáčat európske číslo z iránskej simky je dôvod na okamžitú blokáciu :D.
Stavili sme sa na prvé Iránske tankovanie. Liter benzínu za 30 centov, to je cena ako víno. Aláhžiaľ to ale aj tak vyzeralo. Smrdel ako naftalín a určite nemal viac ako 80 oktánov. Zlé jazyky tvrdia, že ani 70 nie je číslo, ktorému by sa iránsky benzín vyhýbal.
Ešte sme sa ani nestihli tešiť, ako krásne nám do kabíny smrdí benzín a už šla policajná placačka k nebu. Policajná kontrola, vodičák, techničák. Asi si viete predstaviť, koľko toho dokázali títo páni z tých dokladov prečítať :D. Rozhodli sa, že zaplatíme pokutu za neprípútaného pasažiera na zadnom sedadle. Nechceli si nechať vysvetliť, že naše vozidlo nemá zadné pásy v základnej, ba ani doplnkovej výbave. Tak musel Fabo aktivovať univerzálne riešenie: Generátor náhodných slov.
Policajti mu niečo náruživo vysvetľovali, evidentne veľmi chceli vidieť tých 200 000 rialov (asi 7 eur). No Fabo ich prekričal a veľmi náruživo a razantne im začal opisovať postup prípravy bryndzových halušiek. Už bol skoro pri servírovaní keď pochopili, že s nami žiadny kšeft nebude a poslali nás preč.
Z ničoho nič sme sa ocitli pri soľnom jazere Urmieh. Chvíľková hádka, či máme ísť autom až na jazero /al džazíro/, v ktorej Fabo naštastie presadil svoje. Totiž Junior a Tomáš boli veľmi konzervatívneho razenia a báli sa zapadnutia, okamžitej korózie a napadnutia omietkovým démonom. Ale dobre to dopadlo a mohli vzniknúť tieto super fotky. Mimochodom, tá voda bola slaná ako čertov orgán a slnko nás šlo upiecť. Ale mohli sme sa poriadne pohrať s panorámou…nech sa páči!
Keďže pochádzame z kresťansky založenej krajiny, mohli sme si na tomto jazere otestovať aj chôdzu po vode – na Ježiša.
Samozrejme, že po návšteve soľného jazera sme potrebovali aj normálne jazero, zmyť nohy a tak. V najbližšom rybníku sa pár ľudí kúpalo a miestny pánko tam akurát umýval osobné motorové vozidlo od blata. Voda bola kalná len trochu, akurát na umývanie sa.
Hľadanie spania sme riešili ako vždy, odbočili sme z hlavnej, prešli po poľnej ceste okolo dvoch kopcov a odparkovali na relatívnej rovinke. Hitom dnešného večera mäsová konzerva značky Delicious. Delicious – akože chutný, šmakózny. Šmakózna konzerva chuťovo pripomínala špenát zmiešaný s blatom a smradľavými ponožkami. Konzerva mala 400 gramov a v polovici sme už boli všetci traja straaašne prejedení :D.
Na dezert sme si kúpili džem s kúskami ovocia, ktoré sme nepoznali a nikdy predtým nevideli. To je štandardný postup nákupu jedla. Nevyšlo – bolo to kyslé ako pazuchy po celom dni pri miešačke :D.
Dnešná večera nebola žiadna sláva. Melón to zachránil. Melóny tam mali fakt super, za dolár-dva bol taký desaťkilový macek.
Uložili sme sa na spánok a zdalo sa nám aj trochu divné, prečo nás dnes nestráži žiadne zviera. Tomáš prisvietil na protiľahlý kopec a upokojil nás. Svietili tam na nás dve oči bližšie nešpecifikovateľného tvora. Mohli sme teda pokojne spať.
Pikoška – na tom istom mieste, kde sme videli tieto dve oči, bolo pole, na ktorom ráno domáca teta sadila nejaké zeleniny. Tak buď to bola zhoda okolností, alebo tejto tete brutálne svietili oči a mala by s tým skočiť k doktorovi.