5. deň Iránska hranica – Úplatky, krokodílky a vytečený chladič

Na Iránskej strane najprv vojak v uniforme začal kontrolovať auto ako také. Kufor OK, foťáky a kamery OK, akurát vysielačka a dvojmetrová anténa na streche sa mu úplne nepozdávali. Na pomoc bystro prijechal vyšší kaliber. Mal dobrú kamufláž a pôsobil ako tajný policajt. Drahé topánky – tzv. krokodílky, tričko tiež s krokodílom a na nechtoch aspoň štyri manikúry. Hovoril obstojne po anglicky a vojaci ho poslúchali na slovo, hneď dostal od nich všetky papiere a pas. Začal zase kolotoč otázok: kam ideme, ako dlho sa zdržíme, prečo tam ideme a čo to máme za fáro.

Dokonca nás upozornil, že máme v motore nejako divne mokro a tiež sme si všimli, že nám ubudlo vody z chladiča. Junior sa ale nechal ukecať, že to je preto, že prevaril motor. Ekonóm, matematik a doktorand antropológie sa hádajú, kadiaľ uniká voda z chladiča…

Do dvadsiatich minút nám náš kamarát v krokodílkach vybavil Karnet (to je taký dôležitý papier na cestovanie autom do Iránu) aj pečiatky do pasu. Na prvý pohľad správny tajný policajt. Lenže, keď sa nás s našimi pasmi v rukách začal pýtať, koľko mu za jeho pomoc zaplatíme, ilúzie sa rozplynuli.

S jeho kamarátom – poskokom to na nás hrali na dobrého a zlého policajta a chceli 50 eur za pomoc s pasmi a ďalších 20 dolárov za umytie auta, lebo sme sa hádali v  takej umyvárke, ktorou musíte prejsť pri vstupe do Iránu. Nakoniec dostali 30 dolárov všehovšudy. Veľmi sme boli neskúsení vtedy ešte. Potom nás ešte opáčil, že či nechceme rozmeniť peniaze, Tak sme ho pofakovali, že možno dodnes roní krokodílie slzy v tých topánkach z krokodíla.

Pohraničné mesto bolo hnusné ako noc a história si na jeho názov ani nespomína. Samý priekupník, každý nám chcel predať benzín, ubytovanie, dcéru či živého dikobraza. Posledné dve nám nechcel predať nikto, dcéru by sme možno vzali.

Naproti tomu ďalšie mesto, Maku, bolo na prvý pohľad sympatické. Ľudia piknikovali vonku, pripravovali sa na obžerstvo, ktoré započne západom slnka. Fajnový trh so zeleninou, obchodíky a hŕba autoservisov. Započal náš cenovo – sortimentový prieskum.

V najbližšej minireštike sme vyberali jedlo, najprv jedna porcia za 5 dolárov…no tak to hádam nie. Predavač pochopil, zacítil z nás arómu cestovania bez dostatočnej hygieny a odporučil nám mäso z lacnejšej sorty. Či už to predtým krochkalo alebo štekalo, najedli sme sa všetci traja za 4 doláre dohromady a mali sme radosť.

Šialená chuť na kávu nás zachránila od veľmi vážnej poruchy. Tento náš reštaurátér totiž kávu nemal, poslal nás oproti do čajovne. Otočili sme teda Vasiľa cez dve plné čiary na druhú stranu cesty, aby sme ho mali po ruke.

Miestni starí páni posedávali pri čaji priamo na ulici, pofajčievali a mali takú tú filmovú pohodu. A rovnako ako z filmu nás hneď privítali, z čajovne pristáli tri stoličky a razom sme boli čestnými hosťami pri stole. Nerozumeli sme si takmer ani jediné slovo, no mali sme s nimi ten najlepší rozhovor. Prebrali sme vzdelávanie, prácu, ekonomickú úroveň a podobné veci. Keď si ľudia rozumejú, nemusia používať rovnaký jazyk. Vyžaroval z nich taký ten životný pokoj ľudí, ktorí už čo to videli a zažili no aj tak radi hodia reč s tromi mladými frkanmi, čo sa vybrali na starom vraku do sveta.

Našťastie si začali obzerať Vasiľa a jeden ujo nás upozornil na podozrivú kaluž pod autom. No človek ani nemusí byť automechanik, aby mu to došlo… Hadica na chladiči, menená tri dni pred odchodom, nevydržala životnú premiéru a praskla. Narýchlo sme to opravili dodatočnou svorkou, v kufri sme mali dokonca aj náhradnú hadicu, len sme potrebovali zohnať destilovanú vodu do chladiča a miesto, kde môžeme zhadzovať kryt motora a meniť vodu v chladiči.

Všetci nám radili, že tú vodu niekde budú mať…asi na pumpe. Lenže títo starí páni boli asi jediní v meste, ktorí si ešte pamätali, čo to je destilovaná voda. Fakt, nikde to nepoznali. Na pumpe, v predajni áut, nikde. Ešteže to mestečko bolo postavené z kopca, mohli sme postupovať kĺzavým letom :D.

Zastavil sa pri nás miestny kamionista, čo jazdí do Talianska, a teda je spôsobilý jednať s Európanmi. Ovládal minimálne 25 talianskych slov. Aqua destilere medzi ne nepatrila ani náhodou (ale dodnes nevieme, či je to po taliansky správne). Približne ale chápal, že chceme dačo špeciálne do chladiča a zatiahol nás do predajne autodielov. Bolo asi 10 hodín večer a majiteľ autodielov prišiel špeciálne kvôli nám do práce, aby sa dozvedel, že niekde na západe sa leje do chladiča nejaká podivná voda. Uznali sme prehru, prijali dve fľaše balenej vody z najbližších potravín ako dar od kamionistu, doplnili chladič a šli do preč.

Tú hadicu sme vtedy nevymenili. Mali sme náhradnú, ale ozaj sa nám nechcelo za tmy vypúšťať chladič, meniť hadicu a potom to znovu liať do chladiča a odvzdušnovať. Takže sme sa spoliehali na to dočasné riešenie a naplánovali opravu až za Teheránom. Tušíte správne, provizórne riešenie sme prekrstili na trvalé a tá hadica je tam dodnes :).

Smerom na mesto Khoy sa nevyskytlo žiadne lákavé spacie miesto. Po 200 kilometroch a troch menších mestečkách, kde nemali ani kávu, ani čaj a ani skapatého psa, nás hľadanie prestalo baviť. Zaparkovali sme vedľa cesty, za vyvýšený násyp. Žiadne terno, ale aspoň nás to vizuálne oddeľovalo od cesty. Absolútne nás to ale neoddeľovalo zvukovo, takže sme si vychutnávali krásnu kadenciu jeden kamión za minútu :). Dnes v noci nás tým pádom nemuselo a ani nemohlo strážiť žiadne zviera.

Zdieľaj ako prvý a naštartuj to tu!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.