Nadránom sme sa, podľa času vstávania, rozdelili na dve skupiny. Tomáš s Fabom začali za svitania loviť masívne fotky Araratu pri vychádzajúcom slnku. Okrem toho sa mohli pokúsiť o zblíženie s našim prežúvavým párnokopytníkom. Dotyčný sa ale zbližovať nechcel a my sme zase nepotrebovali inkasovať konský kopanec, tak z toho zišlo a šlo sa znovu spať.
O siedmej hodine rannej obchádzalo naše kempovacie miesto stádo bučiacich kráv aj s pokrikujúcim pastierom.Pri tejto príležitosti sa už zobudil len Junior, ale rozhodol sa nechať kravy kravami a opäť sa zakokónil.
V záujme zachovania fyzickej i psychickej celistvosti sme vybudovali prístrešok. Slnečná ochrana z celty priviazanej o auto nám zabezpečila komfort približne tak na 2 hodinky. O 11 začalo tak piecť, že sme boli ako živánska v alobale. Navyše sa zo severu alebo inej svetovej strany, hnali našim smerom solídne olovené mračná. Nekonala sa teda ani plánovaná generálna oprava auta, spravili sme len najnutnejšie operácie. Teda konkrétne jednu, povolený brzdič na prednom kolese. Už to dosť výrazne klepalo, ale stále sa to nedá považovať za poruchu!
Nad Dogubeyazitom sa na vysokom kopci týčil stredoveký kamenný hrad. Možno bol stredoveký a možno nie, to už si môžete vygúgliť podľa chuti. Pre nás bol podstatný najmä ten vysoký kopec, lebo asi v polceste to Vasiľ vzdal a začal sa beznádejne variť.
Chcel nám dopriať oddych, povystieranie nôh a drobnú prechádzku s dobrým výhľadom. Škoda, že tie búrkové mračná nás dobehli a nastalo krupobitie o intenzite DEFCON 4. Vonku 20 stupňov, ťažký dážď a krúpy skoro ako golfové loptičky a my čakáme 15 minút v aute, aby sme mohli dôjsť tých 125 metrov na vrchol.
Na vrchole sme okrem hradu stretli aj nemeckého skútristu. Nenadarmo, tí nemeckí turisti sú všade…dobre, že tam nemal založenú aj nuda pláž, lebo to je ich druhá obľúbená činnosť, hneď po „byť všade“. Bol to ale regulérny cestovateľ. Na 125-ke skútri šiel zo spolkovej krajiny už nejaký ten piatok a pri našich príbehoch o prehrievaní motora sa len pousmial. Jeho vzduchom chladený zázrak sa varil furt. Keď to do kopca prehnal, musel čakať 3 hodiny :D.
Po odparkovaní sa nám zazdalo, že cítime benzín. Najkratšia cesta k odstráneniu závady bola oprava benzínového filtra. Čiže vymontovať, prečistiť, namontovať a medzitým nechať aspoň dva litre benzínu vytiecť na zem za stáleho dohľadu miestneho policajta. Podľa jeho zistenia v našom okolí niečo podivne zapáchalo benzínom. Ktohovie…ľudia toho narozprávajú.
Nasledovalo zadelenie do družstiev.
Družstvo A – pamiatkoví analfabeti. Členovia: Junior, Fabo. Po zistení, že vstupné do hradu je 2 doláre rezignovali na kultúrne obohatenie vlastného ducha a radšej šprtali do auta a zazerali po japonských turistoch.
Družstvo 2 – pamiatkoví neanalfabeti. Členovia: Tomáš. Tomáš priplatil ešte jeden dolár za foťák, aby nám mohol ukázať, ako vyzeral hrad zvnútra a vydal sa na prieskum. Tie fotky sme si vtedy ešte nepozreli, odložili sme to až na doma. Takže sa nikdy nedozvieme, ako to tam vyzeralo. Jedine, že by nám iránsky lump poslal fotky.
Pred odchodom sa ešte prihnali žobrajúci tureckí trpaslíci. Logicky sme sa teda snažili vytiahnuť z nich nejaké peniaze. To je základ, dávať niečo žobrajúcim deťom je absolútne proti zdravému rozumu! Veď sa akurát naučia, že sa dá uživiť žobraním a nikdy nebudú nič poriadne robiť. Preto aplikujeme reverznú psychológiu a snažíme sa z nich nejaké peniaze dostať. Dôležité je nepustiť žobrajúceho trpaslíka k slovu. Neustálym vykrikovaním: „Daj peňáz, daj peňáz!“ mu zahltíte žobrajúce centrum v mozgu. Toto centrum nedokáže pracovať obojsmerne, buď vysiela, alebo prijíma. Ak sa vám podarí z neho niečo dostať, naša úcta.
(…u nás nastalo vyvrcholenie tejto praktiky v Rumunsku. V uliciach tam žobrali klasické organizované gangy a celý deň otravovali ľudí a nedali sa odbiť. My sme aplikovali reverzný prístup. Fabo vytrhol malému žobrajúcemu Rumúnčaťu chlieb z rúk a odvtedy bol pokoj nadobro. Takže pamätajte, reverzná psychológia. Ak sa žobrajúci trpaslíci naučia, že im turista namiesto príspevku niečo ukradne, zbavíme sa žobrajúcich trpaslíkov naveky.)
Bolo po daždi, na oblohe ťažké mraky a slnko kde nič, tu nič. Zem bola mokrá a na kempovanie to úplne nevyzeralo. Nastala teda polhodinka závažných rozhodnutí.
Prvé rozhodnutie – serieme na Turecko, iránsku hranicu prekročíme ešte dnes.
Druhé rozhodnutie – do Iránu nejdeme kým si v Turecku nezakúpime minimálne jedno pivo na osobu. Cena necena, čakajú nás ťažké časy. Tento problém bezprostredne vyriešili prvé potraviny.
Keďže dnešný deň nebol práve deň dodržiavania dopravných predpisov, teda to bol úplne bežný deň, bezprostredne po dorazení dvanástky sme vyrazili smer Iránska hranica. Pretože v Iráne je alkohol zakázaný zákonom, nemôže tam byť nikto zo zákona opitý a preto tam zo zákona nemôžu predsa dávať fúkať. Logika, milý čitateľ, logika! 😀
Toto bol prvý prechod, kde sme očakávali nejakú frontu, v ktorej si postojíme nejakú tú minútku, hodinku. Ceduľa oznámila 10 kilometrov k čiare a čo? Áno, tu konkrétne začala kolóna. Fakt, desať kilometrov. Sme mladá generácia, ale takto nejako to muselo vyzerať za komanča, keď chodili naši rodičia do Juhošky k akože moru. A my sme ani výjazdnú doložku nemali so sebou.
Desať kilometrovú kolónu tvorili výhradne kamióny, pekne nastúpené v dvojrade. Matematik posádky odhadol počet kamiónov, v takejto šóre na cca 1200 kusov. A to všetko sme cez dvojitú plnú obiehali v plnej rýchlosti /75 km/h/ v protismere Zastavili sme priamo pred závorou. Žiadna rada pre osobné autá neexistovala, skrátka sme tam boli jediní. To nemusí byť najlepšie znamenie ;).
Na komančov sme si okrem dlhých radov na hraniciach zaspomínali aj stretnutím posledného žijúceho veksláka. Filajová šuštáková bunda, filajové šuštáky, tenisky Nike, šiltofka abibas so šiltom ako veslo na kanoe a samozrejme ľadvinka okolo pása – tá musí byť. Chceli sme si aspoň vypočuť jeho ponuku a dobre sme spravili. Začal totiž vetou, ktorá sa nám naveky vryla do hláv, ako ukážka najefektívnejšieho marketingu na svete:
„Euro? Dollar? Lira? Rial? I am Black Market!“
Čo mu na to poviete, nakúpili sme u neho Rialy /iránske peňáze/ za 50 dolárov a ešte sme si mysleli, že aký dobrý kurz. Hovno, akurát sa neoplatí pozerať si kurz na internete…internet totiž nezobrazuje kurz čierneho trhu, ktorý je v Iráne vysoko nad bankovým ;).
Turecká strana išla zo začiatku dosť hladko, drobné zaváhanie prišlo pri prvom lustrovaní, kde sa nás ujo opýtal na ŠPZ, že si to chce popozerať v systéme. No, vedeli sme o jednom systéme, kde je naša značka určite silno uložená, že haló, toto auto má tri pokuty za nezaplatené mýto, bratku, za 50 eur to bude. Ale tento ujo mal nejaký iný systém a ten mu zobrazil akurát to, aby nám zaželal šťastnú cestu.
Potom sme hľadali štempľovača pasu. Je to čarovné, ako si tí colníci myslia, že každý má predsa automaticky vedieť, kam má ísť. Tam to začína, ten dobrý vzťah s colníkom. Vzťah, kde on vie, že chcete prejsť a môže si s vami robiť čo chce. A vy, síce tiež viete, že chcete prejsť a môže si s vami robiť čo chce, ale chcete mu ukázať, že to nebude len tak, že sa nedáte. Ale zase nie až moc, aby sa nenasral a neposlal vás späť. Potom si už zase môže robiť, čo chce :D.
Náhodný uniformovaný okoloidúci nás poslal tam do tej búdky. V tamtej budove sme dostali pečiatku, Fabo s Tomášom pokračovali pešo, Junior sa, ako majiteľ samochodu, vrátil pre auto. A začali sa písať dva nezávisle príbehy prechodu.
Fabo s Tomášom prešli pešo do Iránu, pri okienku colnej kontroly odovzdali doklady a nechali si prelustrovať víza a podobné formality. Prelustrovanie chvíľu trvá a tak boli usadení do čakárne. Čírou náhodou sa v čakárni práve nachádzal nejaký dobre oblečený pán, vedel po anglicky a mal fakt prehľad všeobecný. Vedel kde je Slovensko, aj sa spýtal na mesto, z ktorého ideme. Aj ho zaujímalo kam ideme, ako dlho sa zdržíme, aké máme zamestnanie. Taká klasická hra: „Spoznaj svojho tajného agenta“.
Junior sa ešte zdržal na tureckej strane, pohádal sa s colníkom, čo sa vrátil z cigaretky a chcel dodatočne kontrolovať mašinu. Potom už len jedna finálna kontrola u tety, ktorá mala kľúče od hlavnej hraničnej brány (fakt, mali tam visiaci zámok na takej veľkej bráne), Vasiľ hrdinsky chytil už na tretí pokus a boli sme v Iráne…
Na záver milý čitateľ, jedna fotohádanka. Odporúčame si túto fotografiu kliknutím zväčšiť.
