Uprostred noci sme sa prebudili na štekot psa. Situácia hustla, ani sme nevideli, čo to je za čokla. Základné povely typu kušuj, ticho a sadni absolútne nezaberali. Klobásou sme ho uplatiť nemohli, lebo jednak sme žiadnu nemali a aj keby sme mali, tak by sme sa radšej dohrýzť nechali, ako hádzať túlavému psovi čabajku. Takže sme museli robiť to, čo bežne robievame, keď máme pokazené auto. Ignorovať problém.
Do rána sa hafan upokojil a keď sme sa prebudili na slnko pečúce do spacáku, sedel pri nás a poctivo strážil. Teda to s tým strážením je otázne. Vzhľadom na to, ako sa k nám ráno mal, sa nedá vylúčiť, že pri nás ostal, lebo sa sám bál potme. Tento fotopríbeh s podtitulom: ako si vycvičiť fenu hovorí sám za seba. Matej si s fenkou veľmi dobre rozumel.
Nuž a ranné rozhliadnutie nám odkrylo výhľad na hydroelektráreň po ľavej ruke a diaľničné stavenisko všade naokolo. My sme boli na takom skorotrávniku kombinovanom so štrkoviskom, no oáza pohody. (poznámka redakcie: možno to nebola hydroelektráreň, ale sme ju tak nazvali).
Vzduch preťal závan vynikajúce brazílskej kávy značky Nová Brazília. Ešte predtým samozrejme preťal vzduch závan 80 oktánového benzínu z nášho zapožičaného benzínového variča. Trochu nám čmudil. Keď sme sa dostatočne vyčistili od sadzí aj za ušami, napli sme reťaz v motore a boli sme pripravení na štart. Aspoň vidíte, že jazdíme zodpovedne, kontrolujeme a opravujeme vozidlo pred jazdou. Vždy je lepšie horšie sa viezť, ako lepšie kráčať.
Počas jazdy sme sa zamerali na auto-tuning. Vasiľ má super vychytávku, že strešné okno sa dá úplne vybrať a odložiť bokom. Prvý test pri jazde z kopca o rýchlosti 90 km/h na neutrále ukázal, že to výrazne znižuje aerodynamický hluk v kabíne a zlepšuje cirkuláciu vzduchu pri zachovaní rozumného prievanu do uší. V preklade: bolo to úplne na hovno. Hučalo to ako štyristo fénov a nafúkané sme mali aj v teniskách. Takže efekt, ako keď si dáte na embéčku krídlo z Ferrari. Tuning riadny, výkon žiadny.
Na palube sa podávali medzinárodné raňajky, turecký chlieb so slovenskou bôčikovou. Tak akurát, aby sme mali dosť síl na jazdu po Tureckej diaľnici vo výstavbe. Aj keď je nutné dodať, že skôr bola vo výstavbe, ako diaľnica.
Junior, ako jediný trpaslík výpravy /trpaslík je v našej výprave človek do 180cm/ bol selektovaný na opravu spolujazdcovho reproduktora za jazdy. No bola to taká selekcia z rozumu, lebo sa ako jediný dokázal zmestiť naležato do priestoru pred sedačkou spolujazdca. Oprava bola pochopiteľne neúspešná.
Dosiahli sme prvý výškový rekord, 1620 metrový kopec a boli sme z toho celí paf. Udialo sa to približne okolo obeda a do večera sme tento rekord prekonali minimálne o polovicu. Ale to už sme z toho neboli paf, lebo nemôžeme byť paf celý deň.
Zápis palubného denníka: „Dôležitá poznámka: dnes sedíme celý deň v Tureckom sede. V podstate sedíme úplne normálne na zadku ako vždy, ale sme v Turecku, takže je to Turecký sed, no nie?“
(pozn. autora: túto poznámku som zámerne ponechal v pôvodnej podobe. Je to silným pripomenutím, ako veľmi klesne človeku zmysel pre humor a intelekt po pár dňoch v žiguli. Na tomto som sa smial dobrých 10 minút. Sám.)
Nasledoval pokus číslo 2 o teplý obed v diaľničnej reštike. Poučení fiaskom zo včera sme sa pýtali na cenu každého jedla aspoň trikrát. No ale ponuka a dopyt sa nestretli. Buď si ten vedúci myslel, že sme zazobaní západniari, alebo tam sú ozaj také strašné ceny. Namiesto obeda sme si teda, už tradične, dali kávu.
Junior sa rozhodol vyrovnať včerajšiu stratu a ošklbať reštauratéra. Cena za jednu kávu – pol dolára. Cena za tri kávy vrátane prepitného – jeden dolár. Kto má doma kalkulačku vidí, že sme si znížili stratu o pol dolára. Niekde treba začať.
Cesta sa zlepšila a my sme to mohli rozbehnúť na diabolský priemer osemdesiat. Hore strmým kopcom na dvojke 40km/h, dole kopcom na neutráli 110 :D.
Aj vozidlá sa plynulo obmieňali. Bežná premávka bola redšia, zato sme pravidelne stretávali vojenské OTčka (pre čitateľov neskôr narodených a držiteľov modrej knižky: Obrnený Transpondér). Z týchto stretov vyplýva veľmi dobrá rada do života. Ak sa vám to zelené auto idúce stredom cesty zdá moc pomalé, predtým ako ho vytrúbite a obehnete cez dvojitú plnú, overte si, či to nie sú vojaci. Títo mali našťastie zmysel pre poriadok, a tak to uhrali na remízu. V ďalšej zákrute nás obehli oni, tiež cez dvojitú plnú a s trúbením.
Nezadržateľne sme sa blížili k Araratu a celkovo k Iránskym hraniciam. Takže hlavný cieľ dňa bol jasný, kúpiť ešte aspoň jedno pivo!
Prvý pokus o túto transakciu sa odohral v meste Agri. Fabo s Tomášom zvolili pokrokovú taktiku, že najprv si niečo kúpia a potom skúsia vykšeftovať podpultové pivo. Takže po piatom obchodíku nastupovali do auta s tromi chlebami a zásobou toaleťáku na týždeň. Počet kusov zakúpených pív: 0.
Lenže karma je sviňa a Alah to samozrejme všetko videl. Aj keď sme to pivo nekúpili, mali sme skutočne v úmysle porušiť nealkoholické pravidlo. Po 50 metroch jazdy nám Alah vypol prívod paliva do motora a my sme to museli šikovne odstaviť uprostred zákruty. Našťastie nebol dôvod na strach, či dokonca obavu. Do minúty za nami zastavilo auto, dvaja páni s vysielačkami. Dodnes nevieme čo boli zač, odznak na nás nevytiahli, ale peniaze tiež nepýtali. Kvalitným rukonožským jazykom sme im vysvetlili, že máme prehriatô a oprava spočíva v odbornej 10 minútovej prestávke, spojenej s kvalifikovaným pozeraním na motor. Presviedčali nás, nech to odtlačíme asi 150 metrov na pumpu. Našťastie neboli na hlavu padnutí…bolo 40 stupňov v tieni, kto by v takom niečom tlačil auto. Posedeli sme v tieni, potom sme to nakopli a nechali sme ich tam premýšľať s devinou za pásom.
Pred nami bolo posledné Turecké mesto, Dogubeyazit. V preklade: posledná šanca kúpiť pivo. Pri ceste bolo fakt škaredé nákupné centrum, tri polorozpadnuté unimobunky. Teraz, alebo nikdy!
No nejaké pivo sa tam našlo, v nenápadnej poloskrytej chladničke. Ale plechovka šla po tri doláre. Ruku na srdce, pivo za tri doláre…v Turecku? To sa nedalo prijať. Pretože jedno pivo nemá zmysel a viac sme si nemohli dovoliť.
Urýchlene sme sa teda transportovali do nášho dnešného kemperského domova, lúku s výhľadom na Ararat. Cesta bola tak akurát, najprv Junior zbadal odbočku trochu neskôr ako chcel, takže to zarezal cez dve čiary bez smerovky…zase ho vytrúbili policajti.
Za odbočkou začala poľná cesta, ktorá sa po 500 metroch zmenila na čistú roletovú cestu. Ak neviete, čo znamená poriadna roletová cesta, skúste niekedy zbehnúť autom dole schodmi. Chceli sme to po tej ceste ťahať až za nejakú miniosadu. Ale vzhľad tej dediny a kvalita cesty nás presvedčila a utáborili sme na najbližšej lúke.
Výhľad stál za to, oblaky sa stiahli a Ararat stál pred nami v celej svojej kráse. Po večeri, teda káve a cestovinách, ktoré sme úradne prehlásili za uvarené, sme mali riadny foto amok. Statívy sa statívovali a zrkadlovky cvakali na ultradlhú uzávierku. Fotky sa samozrejme nezachovali, ale boli super! 😀
V noci, po uľahnutí do kokóna*, prišlo pokračovanie našej nočnej zvieracej spoločnosti. Prebudili sme sa na veľmi podivné zvuky, také chrčavo-strúhacie a občasný dupot. Zdesenie bolo zbytočné, to sa len vedľa nás pristavil divý kôň a začal obhrýzať trávu okolo auta a nášho ležoviska. Aby nám nebolo ľúto, okrem ohromne hlučného prežúvania občas aj zaerdžal. Taktika jasná, kôň šiel na zoznam ignorovaných zvukov.
* Pozorný čitateľ sa spytuje, čo je to ten kokón? Pre vysvetlenie netreba chodiť ďaleko, nachádza sa v nasledujúcej vete, vystrihnutej z lexikónu vymyslených slov.
Kokón – spôsob umiestnenia seba sa do spacieho vaku. Cestovateľ, ktorý sa chce na noc zakokóniť, sa vnorí do spacieho vaku a náhlavnú časť vaku stiahne integrovanou sťahovacou šnúrkou na minimálnu prípustnú mieru. Vy výsledku trčí cestovateľovi z kokóna iba nos. Ak sa rozhodne pretočiť na bok, netrčí mu nič.