Ráno v Lotyšsku stálo za to. Slnko už bolo vysoko  – dospávali sme, pretože za posledných pár dní sme mali časový posun mínus 3,5 hodiny a potrebovali sme sa aklimatizovať. Zobudiť nás prišla tetuška, ktorá nám včera večer dala najesť dobrej domácej polievky. Doniesla horúcu vodu, kávu a čerstvé mlieko. No to je sila, však?  Zhodli sme sa na tom, že je to celé založené na materskom pude. Ona chápala, že sme asi synovia od inej mamy a ona má zase synov svojich vlastných niekde vo svete. No a povedala si: „Keby tak môj syn spal niekde na poli, doniesla by som mu kávu?“.

Inak, na záver dodala, že tam bola už ráno okolo šiestej, lebo čakala, že vyrazíme skôr. Ale sme sa jej zdali unavení, tak nám dala ešte čas ;).

Z Lotyšska do Litvy, definitívne posledné na programe bolo mesto Vilnius. Milé kultúrne mesto s príjemnou atmosférou. Údajne tam majú aj nejaké pamiatky a tak. Musím povedať, že v tomto civilizovanom svete budilo moje prepotené odfarbené tričko oveľa výraznejšiu pozornosť. Nečudoval by som sa, keby od nás chceli v krčme platbu vopred.

Posledné expedičné spanie nás čakalo v Poľsku. Prvýkrát sme po mesiaci zažili poriadny dážď a tým pádom sme nemali kde spať. Skúsili sme aj nejaký kemp, no ten vedúci kempu už zdiaľky videl, že my v tom kempe neostaneme. Z prvej povedal, že to stoji 10 eur na osobu a že nevyzeráme na to, že by sme dali také prachy za ubytko. Uhádol to presne J.

Z hlavnej cesty sme teda odbočili do lesa a po hodine hľadania sme našli tento poľovnícky posed. Teda ani by sme ho nehľadali, lebo núdzovo sa traja v aute vyspia. Lenže Matej trval na svojom: „Predsa nebudem poslednú noc výpravy spať v aute ako taký lazar!“. No a nakoniec aj pršať prestalo :D.

V oslavnom duchu sme uvarili slávnostnú večeru (ruské konzervy) a na prípitok sa podávala vodka s ťavou.

Cez Poľsko sme už svišťali. Pamätný okamih nastal pri mekáči za Varšavou. V kanistri sme stále mali 20 litrov iránskej povestnej 70-oktánovej legendy. Je to dosť neuveriteľné, ale my sme ten kanister považovali za absolútnu rezervu a v Uzbekistane sme tak či tak používali 5-litrove plastové fľaše. Takže sme to tam na parkovisku chceli slávnostne preliať. Lenže do kanistra sa rozdrobila guma z improvizovaného tesnenia a museli sme ju vyfiltrovať. Zrezaná plastová flaša a do nej napchaté tričko splnili úlohu. Ale musím povedať, že taký vydesený výraz som na tvárach ľudí na parkovisku ešte nevidel. Teraz s odstupom času to chápem, dvaja špinavý chalani nalievajú benzín cez plastovú fľašu a tričko do zafúľanej Lady s ťavou lebkou na streche.

Nuž a po oslavnej noci v českom mestečku Žermanice, kde sa nachádza jeden super kemp s dobrou atmosférou, sme v sobotu 2.8. s veľkou slávou dorazili domov na Kysuce. Ešte raz veľmi ďakujeme všetkým za milé a pompézne privítanie. Možno sme mali aj zimomriavky po chrbte od radosti ;).

Na záver ešte raz jedno ďakujeme. Ďakujeme všetkým, ktorí nám akýmkoľvek spôsobom pomohli pri realizácii našej cesty. Neskutočne si to vážime a budeme vážiť.

Takisto dík za čítanie tohto denníkového cestopisu, ak sa vám páčilo, pokojne zanechajte nejaký lajk dolu na stránke, nech viem J.  A sledujte naše stránky, už o pár dní zverejníme plán našej ďalšej cesty, pracovný názov je PADÁK 2015 ;).

Na záver tohto posledného dielu som chcel doplniť nejakú strašne silnú myšlienku. Niečo o pohostinnosti, alebo o prístupe k cestovaniu a cestovateľom a tak. Ale zamyslel som sa nad tým a to by sa tu fakt ani trochu nehodilo. Šak to bol cestovateľský denník o chalanoch, čo spávali na kartónoch pod slamou, jedli mesiac fazuľové konzervy a cestovali jedným z najmenej pohodlných spôsobov, aký bol v dejinách ľudstva objavený. A aby toho nebolo dosť, tak oni si ten spôsob zvolili dobrovoľne a bez nátlaku a hodlajú v tejto podivnej praktike pokračovať. No tak kto by tu očakával nejakú serióznu myšlienku? J

Ale predsa len, tie vyššie spomenuté fakty sú celkom dobrým príkladom toho, že cestovanie nie je žiadna raketová veda. Netreba sa ničoho báť, či počúvať odborné rady od ľudí, ktorí radšej nikam nejdú, lebo s istotou vedia, že ich tam zabijú, okradnú, nakazia ebolou a čo ja viem čo ešte. Strach z neznámeho je veľká brzda…a nielen v cestovaní. Tak nechajte strach doma a spoznajte svet ;).

A ešte dobrá rada na úplný záver: Keď sa s vami bude chcieť v Teheráne niekto fotiť, dobre si rozmyslite, či zastavíte ;).

*Mimochodom, my traja stále považujeme Irán za najpohostinnejšiu krajinu na svete a kedykoľvek by sme sa tam radi vrátili. Iránsky Kurdistán bol najkrajšou častou cesty…hneď po tomto…