Naša cesta sa chýli ku koncu. Dnes máme na programe prechod do Lotyšska a návrat do silno civilizovanej Európskej únie. Tak nejako si narýchlo nevieme spomenúť žiadne výhody tohto návratu. Akurát, že benzín bude štvornásobne drahší a stratíme náš status exotického cudzinca.

Z luxusného slamového spacieho miesta sme to mali 450 severozápadne na hranicu. Napriek tomu „severo“ nám teda moc chladnejšie nebolo. Vasiľ mlel z posledného, odchádzal alternátor a my sme nemali náhradné diely a ani čas ich zháňať, pretože dnes sme potrebovali opustiť Rusko. A možno sa nám len nechcelo to opravovať, keby sme už nejaké tie diely zohnali, ale to sa už našťastie nikdy nikto nedozvie. Aspoň že ten benzín tam mali silno kvalitný, 92-oktánov za pár šupov.

Ohľadom toho alternátora bola v aute dosť napätá situácia. Bežne má byť totiž napätie v alternátore do 14 voltov. My sme mali 16, miestami 17. Človek si povie, že to je rozdiel o sile jednej-dvoch tužkových bateriek. Ale pozor milí elektrikári, ten rozdiel nie je taký malý, ako by sa mohlo zdať. Našťastie Vasiľ mal v tom čase z elektronických a elektrických zariadení už iba svetlá :D. Tie sme museli ku koncu vždy navečer meniť, pretože každá žiarovka vyzerala po 500 kilometroch nejako takto.

Využili sme poslednú príležitosť otestovať povestnú ruskú policajnú buzeráciu. Naľavo od cesty bola nejaká reštika a Fabo od hladu prehliadol aj tie dve plné čiary v dráhe jazdy. Horšie ale bolo, že prehliadol policajta stojaceho o 100 metrov ďalej v klasickej policajnej búdke – tzv. checkpoint. Dali sme si v tej reštike fajnovú domácu polievku a báli sme sa vrátiť na cestu, že na koľko Rubľov ohodnotí policajt túto našu gastronomickú návštevu.

Nakoniec to bolo ako z akčného filmu so Segalom. Počkali sme, kým bude policajt otočený chrbtom a prudko sme vyrazili vpred spoza budovy reštaurácie. Na naše šťastie mu práve vtedy ešte aj zazvonil mobil a tak nemal vôbec čas zastavovať nejakú žiguľu. A možno celkom správne odhadol, že tá žiguľa by radšej nezastavovala :). Ten policajt bol totiž sám a nemal auto. Kolega šiel asi nakúpiť cigarety, alebo povyberať príspevky do štátnej (rozumej vlastnej) kasy. Kdeže by nás mohli naháňať.

No, na hraniciach náš čaká sranda, tak poďme na to.

Prvá búdka na ruskej strane slúžiaca na vstup do priestoru colnice. Auto musí zastaviť 10 metrov od búdky, vodič s odnesie pasy pešo do búdky a po kontrole sa raz za čas zdvihne závora a môžete prejsť. Nezačalo to dobre. V tomto okienku si pani všimla, že nemáme v pase nejakú pečiatku turistickej registrácie či čo. „No jasné, veď my nespíme v hoteli, tak tú pečiatku nemusíme mať“, snažil som sa colníčku presvedčiť, že viem o ruských turistických povinnostiach viac ako ktorýkoľvek colník.

Nechala sa presvedčiť a boli sme dnu, bol čas zaradiť sa do fronty. Na našu smolu sme sa zaradili na čakanie k takej starej policajtke, čo vyzerala ako orlica a z jej výrazu tváre bolo vidno, že nás chce buzerovať tak dlho ako to len pôjde. Budeme ju volať „Tetka“, lebo nič lepšie si nezaslúži a vulgárnosti sem nepatria.

Tetka dostala pasy do ruky, pozrela na národnosť a spustila brutálne rýchlo a nezrozumiteľne po rusky. Asi ma chcela naštvať, ale ja som bol už tak odolný voči týmto pokusom, že nemala šancu. Nechal som ju vyrozprávať a spustil som na ňu ľúbozvučnou slovenčinou, že som jej nerozumel ani slovo a že ma to aj mrzí, ale rusky viem len „nemnogo“ a pokiaľ nebude rozprávať pomaly a zrozumiteľne, určite si nebudeme rozumieť. Tetka hodila smrteľný pohľad a pokračovala guľometnou kadenciou. Nechal som ju 10 minút premýšľať a potom získala obrovskú taktickú výhodu. Zbadala na streche našu ťaviu lebku. „Eto kulturne dedicstvo“.

„Teta, ten velblul je z Turkmenistanu, eto net kulturne dedicstvo rassije“, nedal som sa porobiť. Ale tetka bola neoblomná, vylúčila nás z radu a poslala nás za nejakým kapitánom stanice, že to musí overiť.

Tam začal zmätok, lebo oni vlastne nevedeli, čo od nás chcú, len nás chceli nasrať. Skoro sa im to aj podarilo. Tomáš v budove colnice hľadal toho fiktívneho kapitána a keď ho našiel a doviedol von, kapitán nás s krikom poslal späť do fronty k Tetke.  A Tetka znovu spustila, že musíme za oficírom. Chalanom trochu podušli nervy a povedali tetke svoj názor na ruskú administratívu ako takú. Kiežby to bolo formulované takto jemne :D.

Radšej som prebral kormidlo, chalanom som prikázal čakať v aute a chcel som to tej tetke vrátiť. Nedala sa a nakoniec sa aj objasnila pointa, že toto je fronta pre autá, čo nemajú nič na preclenie. Ale keďže my musíme precliť ťaviu lebku, patríme do vedľajšej fronty. Keby tetka nebola taká tvrdohlavá a hovorila pomalšie, toľko nervov sa mohlo ušetriť.

V okienku pre posádky vlastniace tovar na preclenie operoval podobne asertívny colník, prepitý starý rus s pocitom neskutočnej dôležitosti. Budeme ho volať šéfik, pretože tak sme ho naozaj volali, aj keď si to nezaslúžil.

Šéfik dostal pasy a dožadoval sa ďalších dokumentov, ruskej colnej deklarácie, ktorú sme mali dostať na vstupe do Ruska. „Šéfe, to nám nikto nedal, máte v tom bordel“.  A vtedy ma šefik fakt nasral, lebo sa na nás pozrel a povedal „Duraki“. Kedže som sa rusky učil z filmu Pelíšky, pochopil som.  „Šéfik, všetko v poho ale duraki fakt nie, to si nechaj na doma. Tu máš všetky naše papiere a hľadaj si tam to, čo potrebuješ.“. Na stole mu pristála solídna hŕba papierov, bolo tam aj zopár útržkov toaleťáku. My sme odstúpili od búdky a nechali sme šéfika, nech si robí čo chce.

Chvíľu ešte kričal, že sa máme vrátiť na kazašskú hranicu a že cez túto hranicu nás nepustí ani omylom. Keď na nás tieto detinské hrozby nezabrali, vykašlal sa na to. Narýchlo prehrabal kopu a fakt objavil to čo hľadal, colnú deklaráciu z Kazachstanu. S rusmi majú totiž colnú úniu, preto nám Rusi nedali žiadny ďalší papier. Šéfik si zavolal na pomoc Tetku a dohadovali sa, ako s nami najlepšie zatočiť. Pochopiteľne sa debata vrátila k ťavej lebke na streche auta. Kultúrne dedičstvo, pamiatka, blá blá blá. Prestalo nás to baviť, preto som ja zakryl colníkovi výhľad a Matej medzitým odrezal lebku zo strechy a hodil ju do kufra. Colník sedel celý čas v búdke a horlivo mi objasňoval všetky pokuty, ktoré ešte budeme platiť, takže to nemal šancu vidieť.

Keď zbadal, že lebka je preč, na tvári sa mu rozlial víťazoslávny úsmev. Dostal nás, prehrali sme. Ťavia lebka je preč a on je víťaz. Narazil do pasov pečiatku a od radosti zvolal „Charašo…i sejčas, kontrola bagáže“.

Aké bolo jeho prekvapenie, keď sme po kontrole kabíny otvorili kufor a z neho pozerala smutná ťavia lebka. Šéfik zbledol na farbu ťavy a následne očervenel na farbu Vasiľa. Rozkričal sa a radosť ho prešla. Niekde v tomto bode mu to došlo, že nasrať týchto chalanov na starej žiguli je mimo jeho možnosti. My sme sa tvárili, že nechápeme jeho rozhorčenie. Slávnostne sme mu podali ruku „Da svidanja šefe“, zobrali sme mu z druhej ruky pasy a šli sme preč.

Ešte taký príbeh zo života. Za nami stáli dvaja česi, chalani z ostravska. Išli do Ruska do práce a Rusi ich pre zmenu nechceli pustiť do krajiny. Rusi majú vraj nejaké pravidlo na dovoz výbavy, hmotnostné obmedzenie na osobu asi 50 kilomgramov. Chalani viezli kopu pracovného náradia a limit prekročili. Po 7 hodinách hádania s ruskými colníkmi nemali na výber a museli to otočiť domov. Zakecali sme sa a keď sme im v skratke povedali o našej ceste, z ľútosti nám darovali salámu Vysočina a ďalšie mäso. Dík chalani.

A už sme boli na Lotyšskej strane. Opäť ten istý problém, čo s tou ťavou. Postupne sa pri ťave vystriedalo 5 colníkov, ten posledný bol ževraj „expert“. Nikto z nich nepovedal ani áno ani nie…to aby náhodou nemusel niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutie. Klasický alibizmus. Keď sme nakoniec na experta začali tlačiť, že už teda aj pomaly pôjdeme, povedal, že si nie je celkom istý a ide si to ešte cez telefón overiť. Telefonát dopadol dobre.

Akurát kontrola v kabíne nedopadla dobre, pretože sme tam mali tú Vysočinskú salámu. A dovážať mäsové výrobky do Európskej únie je predsa zakázané. Čo na tom, že na obale tejto salámy bol znak EÚ a bola vyrobená v Nemecku, zákon je zákon. Na protest proti byrokratickým sprostostiam sme odmietli odísť a tú salámu sme tam na mieste zožrali. Až potom sme mohli vstúpiť do Lotyšska.

Lotyšsko si nás získalo na prvý pohľad, svet sa totálne zmenil. Krásna príroda, roztrúsené domy a skutočne veľmi ochotní ľudia. A to sme boli 50 kilometrov od Ruska. Miesto na spanie nám poradil miestny pánko, keď sme odchádzali z nákupu v potravinách. Pri miestnom jazere mali vybudovaný pekný a príjemný areál. Akurát tam mali piknik dôchodcovia, z kotlíka sa im parilo a vyzerali na veselú partičku. Nevtierali sme sa, len sme sedeli obďaleč a oddychovali. Po hodine dovarili a jedna milá tetuška nám doniesla tri plné taniere domácej polievky. Tak dobre som sa nenajedol za posledný mesiac.

Vykúpali sme sa a ako bonus sme parkovali hneď vedľa trávnika, na ktorom sa sušila slama. O teplo na celú noc bolo postarané.