Návšteve Moskvy predchádzala silná taktická príprava. Moskva je (vraj) najdrahšie turistické mesto. A my sme všetko, len nie klasickí turisti. Nehodláme vyhadzovať peniaze za predražené turistické pochutiny v centre Moskvy. Preto sme sa museli patrične predzásobiť.

Na kempovacom fleku 100 kilometrov pred Moskvou sme rozložili mobilnú kuchyňu. Menu dňa pozostávalo zo šiestich obložených žemlí na osobu (bôčikovka, točený salám, paprika) a jedného litra čistej vody vo fľaši od Coca Coly. Nemali sme potravinovú fóliu, ale mali sme igelitové sáčky. Zostrojili sme stravnú jednotku pozostávajúcu z dvoch žemlí zabalených v sáčku, prelepenom čiernou izolačnou páskou koldokola. Tzv. stravná jednotka „granát“. Podrobne to opisujem, pretože k tejto tematike sa neskôr vrátime a bude veľmi podstatná.

Za úsvitu sme to odpálili smer Moskva. Čo  najviac času sme chceli stráviť chodením po meste a pozeraním zaujímavostí, preto sme Vasiľa nechali na letisku a do mesta sa odviezli rýchlovlakom. Vasiľ už v tejto fáze vykazoval isté známky opotrebenia z tepla, dosť silno sa prehrieval aj bez záťaže a čo bolo horšie, ventilátor vzduchu fungoval len keď sa mu zachcelo. To bola síce zanedbateľná porucha pri bežnej jazde, no v zápche smerom k letisku už sme radšej tlačili.

Rýchlovlak nás odviezol len kúsok od centra mesta. Dve zastávky metrom a sme na Červenom námestí.  Mimochodom, vlak bol predražený a nebola v ňom wi-fi. Metro bolo skoro zadarmo, klimatizované ako sviňa a bola v ňom wi-fi.

A boli sme tam, na Červenom námestí. Obrovský pľac, kadiaľ pri vojenských prehliadkach jazdia tanky a Vladimír P. na to všetko zvrchu pozerá a premýšľa, kam to pošle najbližšie. Inak ten jeho Kremeľ, to je fakt veľká barabizňa, oplatí sa vidieť.

Na červenom námestí stojí aj mauzóleum, kde zabalzamovaný na večné časy leží Vláďa Iljíč Lenin. Jeden z konštruktérov toho skvelého režimu, vďaka ktorému urobili naše zjednotené národy ohromné kroky. Akurát sa asi vtedy nerobili funkčné kompasy, lebo sme išli úplne opačným smerom :).

Ale politiku bokom. My by sme sa na toho Vláďu šli pozrieť, keď už sme tam. Ale na vstup sa čakalo v totálne morbídnej fronte a možno sa tam dokonca aj niečo platilo. Zas taký dôležitý pre naše životy Lenin nie je, uspokojili sme sa s pohľadom na budovu mauzólea a strážiacu policajtku s veľkým poprsím.

Vráťme sa k našim stravným jednotkám. Nechceli sme s tými žemľami a vodou vo fľaši od koly vyzerať uprostred Červeného námestia ako sedláci. Vymysleli sme preto dokonalú kamufláž – prevlek za nákupných maniakov s igelitkami. Fungovalo to bezchybne! Dokonale sme splynuli z davom a nikto nás nepovažoval za bohatých turistov zo západu. Tak to má byť ;).

Navštívili sme aj v našich zemepisných šírkach najlegendárnejší obchodný dom GUM. Asi sme tam pôsobili ako päsť na oko, lebo ako sme sa tam tak prechádzali, pravidelne nás v diskrétnej vzdialenosti sprevádzal nejaký ochrankár.

Ako sme si už objasnili, s Matejom sme najväčší kultúrni analfabeti. Neberú nás kostoly, pamätníky ani hrady a zámky. Zato nás zaujímajú také technické zaujímavosti a neobvyklosti, ako je napríklad moskovské metro. Neviem, či ste videli mapu moskovského metra, ale je to sila. 12 trás a 195 staníc metra. Jedna trasa je dokonca okrúhla a pretína takmer všetky ostatné.

A Rusi dali na metre fakt záležať, niektoré stanice sú skôr umeleckým dielom ako zastávkou metra. Nemohli sme sa nezastaviť na zastávke Moskovskaya. Novorenesančné gotické klenby a na strope fakt pekné maľby. Nemáme z toho fotku, si vygooglite J. Dobrá bola aj Komsomolskaya s umelecky zdobeným stropom a kryštáľovými lustrami z Poľska.

Do toho prišla pôvodná súprava metra, mohla mať tak 60 rokov. V tej už wifi nebola, ani nebola klimatizovaná :). Zato tam páchli pazuchy a iné produkty vysokej teploty.

Veľkomesto bolo pekné, ale nám už stačilo. Návrat na rýchlovlak, na letisku sme vyzdvihli červeného diabla a cez tri zákazy odbočenia sme sa vrátili na diaľničný privádzač.

Karma nám tie zákazy neodpustila.

V pohodičke sme šli po diaľnici, práve sa spájali dve dvojprúdové diaľnice. My sme boli v pravom pruhu ľavej diaľnice, 40 na tachometri, žiaden stres. Ten ale mala pani jazdiaca naľavo od nás, ktorá asi pôvodne chcela ísť niekam inam a teraz sa rozhodla, že to strhne, otočí sa a v protismere sa vráti po tej druhej diaľnici. Už tento plán bol dosť hlúpy. Ešte hlúpejšie ale bolo, že v čase jej strhnutia volantom sa ani nepozrela vedľa seba a normálne to do nás napálila. Matej strhol volant v jej smere, aby nám neodtrhlo koleso a nedobrovoľne sme sa aj s tou pani otočili do protismeru v pretrvávajúcom spojení plech na plech.

Spojenie skončilo, obe auta zastali. Chvíľu sme uvažovali, že či treba pri nehode v Rusku volať policajtov. Pani to vyriešila, dala za jedna a na plný plyn vyrazila do protismeru. Ak táto pani nebola na kokse, tak bola aspoň dobre opitá.

Naštastie je Vasiľ nesmrteľný a tak to nebolo nič vážne. Ohnuté a ošúchané plechy. Smerovku nám rozbili už v Iráne. No a nálepke s tigrom sa zase nič nestalo, tá je posvätná.

Inak, nie len táto pani jazdila ako zmyslov pozbavená. Rovnako športovo to brali aj ostatní účastníci premávky. Chvíľu sme debatovali, prečo Moskva nemá najviac šampiónov v F1 a MotoGP, lebo viac závodníkov sme za jeden deň nikdy nevideli. Ale odpoveď je jasná – máloktorý závodník sa dožije prvého štartu na okruhu.  V iránskom Teheráne sme síce videli drsnú premávku, ale oni aspoň mali pud sebazáchovy, snažili sa za volantom nezomrieť. Rusi tento pud nemali.

Na záver dňa mal Matej veľkú chuť na jedno pivo. Zastavili sme na prvej pumpe, nemali. Na druhej, nemali. Na tretej už Matej chytil amok a bez hanby spustil na nešťastného pumpára: „V RUSKU? V Rusku nemáte na pumpe pivo? Načo mi je benzín, keď nemám pivo??“. Vyriešili to malé potraviny o 20 kilometrov ďalej, kde brali aj kartu. Ale odvtedy už Matej nikdy nebol taký, ako predtým…

Naša cesta sa chýli ku koncu, zajtra opúšťame Rusko a vrátime sa do EU…