Dnes v noci nás na brehu Volgy nestrážilo žiadne zviera. Aj sme sa cítili trochu neisto, ale zachránil to ujo rybár, keď šiel na svojej žiguli okolo štvrtej ráno chytiť poriadny flek na rybačku. Tá žiguľa hučala ešte viac ako Vasiľ a tak sme, aj vďaka jeho pomoci dokázali chvíľu po siedmej vyraziť s jasným cieľom – dobyť Stalingrad.
Ono možno si poviete, že o siedmej vyraziť nie je zase tak skoro. Síce sme obvykle vstávali okolo šiestej a skôr, no neskutočne sme sa šuchtali. Navariť kávu, potom čaj, potom chvíľu simulovať raňajky. V skutočnosti sme už minimálne týždeň neraňajkovali. Tak skoro ráno ani nemáme hlad a z toho celodenného tepla sa človeku vlastne vôbec nechce jesť. Preto máme stiahnuté bachore a nemáme hlad. Diéta zadarmo.
Hlavným bodom návštevy Stalingradu bola najväčšia monolitická socha ženy na svete s názvom „Matka vlasť volá“. V prvom rade sme ale dostali rýchlu lekciu z kapitoly: „Aké veľké je stredne veľké ruské mesto“. Pri tabuli označujúcej vjazd do Stalingradu ukazovali naše mobilné GPS vzdialenosť 40 kilometrov k soche v centre mesta. Zobrať si taxíka z jedného konca mesta na druhý, to už sa dá pekne prerobiť.
Ešte sme sa na skok zastavili na kraji mesta v nákupnej zóne. V noci sa ochladzovalo a naše biedne zásoby vecí prestávali stačiť, dnes sme premrzli na kosť. Využili sme teda prítomnosť civilizácie a nakúpili sme nasledovne: Tomáš – sveder, ultralacné tenisky; Fabo – starecky vyzerajúce trenýrky; Junior – dva páry polyesterových ponožiek. Sme zachránení!
Na skok sme sa zastavili aj v samotnom centre Stalingradu, nech si to aspoň prejdeme, keď už ideme okolo. Tu sme už mali dotiahnuté naše pravidlo „s expedičným vozidlom smieš parkovať všade“ do dokonalosti. S hľadaním parkovacieho miesta sme sa už ani neobťažovali, zapichli sme to priamo pred nejakú vládnu budovu či čo. Bolo tam dosť voľných parkovacích boxov a policajti stáli neďaleko, tak hádam nám dohliadnu na mašinu.
Centrum Volgogradu v nás zanechalo zmiešaný dojem. Veľké námestia, krásne zelené trávniky, všade relatívne čisto a pekne. A predsa je to všetko také komunisticky fádne, jednotvárne a z donútenia monumentálne. Atmosféru dotvárali ruskí námorníci oslavujúci nejaký sviatok či inú významnú udalosť. Ono to v podstate bolo jedno, čo oslavujú. Dôležité bolo, že oslavovali naplno. Výraz „opitý ako námorník“ je fakt pravdivý.
No a čo tá socha „Matka vlasť volá“? Na začiatok trochu faktov (veľmi neobvyklé, viem). Socha bola odhalená v roku 1967 ako pamätník bojov o Stalingrad a v tom čase bola najvyššou sochou sveta. Meria 87 metrov (bez podstavca), z čoho 33 metrov má len ten meč, čo drží v paprči. Zaujímavosť: socha nie je nijako upevnená k základom, drží tam len vlastnou hmotnosťou. Vďaka tomu sa za tie roky už posunula o 20 centimetrov. Ruské úrady popierajú, že by bola socha akokoľvek nebezpečná. No z nejakého dôvodu na nej už štvrtý rok pravidelne niečo opravujú. To je také rusky ruské že až :D.
Každopádne, je to celkom slušná betónová opacha. Tomáš s Fabom to hodnotili veľmi kladne, zobralo ich to a polhodinu ležali pod sochou na trávniku s obdivnými pohľadmi. Ja som zostal chladný a nakoniec som odhalil aj pravú príčinu ich nadšenia. Socha je totiž „hore bez“ (ak sa radšej vyjadrujete po sedlácky: má holé cecky). Chalani teda čumeli na tie polmetrové bradavky ako prikovaní. Necelý mesiac na ceste a čo to porobí s človekom…
Ale to miesto aj tak musím odporučiť. Vedľa sochy je veľká budova pamätníka padlých vojakov. Čestná stráž, večný oheň a na stenách mená padlých. Veľmi silná atmosféra. Doplnená o všadeprítomných ožratých námorníkov. Lenže vstupom do pamätníka sa z nich stávali pokorní úctu vzdávajúci spolubojovníci. Poslušne a s plnou vážnosťou nastupovali po družstvách či jednotlivo k večnému ohňu a fotili sa s čestnou strážou. Človeku by až slza vybehla. Našťastie, 50 metrov od pamätníka metamorfovali späť na hulákajúcich a vyspevujúcich píčov vodky.
Ruským cieľom číslo jedna bola Moskva, tešili sme sa ako malé deti. Zostávalo absolvovať 1000 kilometrov ruskej vnútroštátnej supercesty. Kvalita bola vcelku dobrá, domáci si to smažili jedna radosť. Skoro to bola celkom nuda, zachránil to akurát vojenský konvoj. Asi sto – stopäťdesiat kúskov solídnej ruskej bojovej techniky, obrnené transportéry, také nejaké akože tanky, obojživelné vozy.
Celodenné točenie volantom neprinieslo žiadne veľké zážitky. Za odmenu sme si chceli aspoň nájsť nejaké luxusné miesto na spanie. Odbočili sme z cesty, obišli menší lesík a zaparkovali sme to uprostred poľa. Krásne udržiavané pole, v diaľke dymil kosiaci traktor. To kosenie bol najdôležitejší fakt večera, pretože kosenie znamená prítomnosť slamy. A slama znamená, že sa máme čím prikryť na noc!
V noci klesala vonkajšia teplota pod 10 stupňov a náš jediný tepelný izolant bola polyesterová deka. Mohli sme spať v aute, ale to bolo skôr núdzové riešenie. Na sedačke sa človek nevystrie, ráno je celý dolámaný a okrem toho, v tom aute zase také teplo nie je. Vasiľ má zabudovaný starý typ nezávislého kúrenia, tzv. kúrenie ľudskou jednotkou. Čím viac dýchate, tým je teplejšie. Dosť zloba, ak sa jednému chcelo ísť v noci čúrať a vyvetral :D.
Takže sme napriek zime preferovali spanie vonku a slama bola našim najlepším kamarátom. Zabaliť do spacákovej deky, ľahnúť na kartón a prikryť sa polmetrovou vrstvou slamy. Kam sa hrabe Interhotel.
No ešte pred spaním, počas slávnostnej večere (fazuľa) prišiel ochrankár…volajme ho Sergej. Sergej dával pozor na celé pole a aj ten kosiaci traktor má pod palcom. Sergej jazdí na starej motorke a vždy jazdí s prilbou a sklopeným plexi…lebo bezpečnosť. Takže sme spočiatku nevedeli, či na nás kričí od radosti alebo od zlosti.
No Sergej bol dobrá duša, kričal len preto, že chcel prehlušiť motorku a v prilbe sám seba málo počul. Bez prilby to už bol klasický dobrosrdečný rus. Prvá otázka klasická „Odkuda?“ a keď spoznal slovanov, hneď bol družný. Teda, družný v tom zmysle, že si vypýtal cigaretu samozrejme. Tento drobný úplatok mu stačil, nechcel ani poldeci. Ževraj v práci nepije. Tak buď v tom Rusku nastali obrovské zmeny, alebo bol Sergej fakt oddaný zamestnanec a veľmi zodpovedný človek. Zaželal nám dobrú noc a šialenou rýchlosťou sa vrátil do svojej strážnice.
My sme sa zahrabali do slamy a užili sme si noc pod holým nebom. V noci padali hviezdy a na oblohe bolo skvelé divadlo. Keby sme tam neboli traja chalani, mohli by sme to nazvať romantickou chvíľou :D.