Na začiatok príbeh o jedovatom repelente. V noci nás žralo megamnožstvo komárov, no našťastie sme mali sofistikovanú výbavu z domu – hneď niekoľko repelentov. Konkrétne teda dva. Iránski zlodeji nám ich nechali pod sedačkou, asi ich hmyz netrápil. Oba repelenty sa volali Predátor, jeden strašne smrdel a ten druhý zase moc neúčinkoval. Až dnes, po viac ako troch týždňoch používania sme odhalili ich tajomstvo. Ten, čo moc nezaberal, ten bol určený normálne na pokožku a na osobné použitie. Ten sme vôbec nepoužívali, lebo bol prislabý. A ten druhý, čo tak smrdel, ten bol určený výhradne na impregnáciu stanov a výbavy. Ten sme používali hlavne na tvár :D.
Po káve z nášho hliníkáča sme štartovali smer hranica, bolo to len 20 kilometrov. Na tomto krátkom úseku som si stihol krásne zazávodiť s dvomi žiguľami. Mali výhodu, pretože poznali prostredie a mohli ísť čo to dá. Bolo im jedno, či niekde odtrhnú koleso alebo zlomia nápravu. Pre nich bolo dôležité, aby už čo najskôr boli v Rusku a nakúpili tie záclony (alebo akýkoľvek iný tovar, ale vyzerali ako rodinka na ceste za nákupom). Aj tak som bol pred hraničnou závorou prvý a odvtedy si to dávam aj do životopisu J.
Interná súťaž, koľko bude trvať prechod kazašsko – ruskými hranicami? Tomáš: 1h30m, Fabo 1h15m, ja 1h45m. Víťaz je oslobodený od varenia večere či raňajok na ďalšej kempovej zastávke.
Kazaši moc nešpekulovali, dlhšie sme čakali pred závorou na vstup do priestoru colnice, ako na samotné odbavenie. Celý proces netrval dohromady ani 30 minút a Fabo mal nekompromisne nakročené k výhre.
Rusi mali len takú maličkú búdku v ktorej sedel pohodový colník a rozdával nejaké papieriky. Mladík vonku pred búdkou kontroloval batožinu. Len opticky skontroloval ťavu a pokecali sme o aute. A to bol koniec…či nie?
Veruže nie, o 10 kilometrov bola skutočná hranica. Normálne aj plot tam mali, aj drevenú búdu a aj horiace odpadky. Opäť sme si poriadne počkali pred závorou ale odbavenie bolo zatiaľ najväčšia formalita zo všetkých prechodov. Kontrola batožiny prebehla administratívne, pečiatkou na papierik. Ten sme potom odovzdali tete do okienka spolu s vypísanou colnou deklaráciou (to bol ten papier, čo sme dostali v predošlej búdke). Každý sme to vypísali inak, do rôznych pôlíćok sme umiestňovali náhodné a úplne nepodstatné údaje. Chceli sme zistiť, či o to niekto aspoň okom zavadí. Nuž, nestalo sa :).
Výsledný celkový čas: 1 hodina a 15 minút. Matej vyhral na minútu presne a nebude musieť variť večeru. Čo zase nie je až také terno, lebo my sme počas cesty ešte ani raz nevarili večeru, vždy máme konzervy.
Rusko nás privítalo dobrými cestami a krásnym počasím. Vonkajšia teplota dnes klesla na cca. tridsať stupňov a tak sme mohli na Vasiľovi smažiť, čo to dá. Dnes je deň čistého tranzitu, čaká nás viac ako 400 kilometrov a chceme spať pred Stalingradom (ak ste v Novembri 1989 nekachličkovali, smiete používať názov Volgograd)
V prvom väčšom meste rozmieňame peniaze a kupujeme základné potraviny. Chceli sme kúpiť aj nabíjačku na mobil, ale v mobilšope za ňu chcel 150 rubľov. Považoval nás aj napriek smradu za poriadnu kúpnu silu, pracháčov zo západu
Nechali sme nabíjačku nabíjačkou, ale keď sme odchádzali tak si ten predavač všimol zloženie nášho nákupu. Jedna najlacnejšia ruská káva značky „Džokej“, nejaké konzervy a melón. To už aj jemu došlo, že asi nie sme americkí kozmonauti na služobnej ceste, nabíjačka stála zrazu len 50 rubľov a ešte sa ospravedlnil, že sme vyzerali ako nemci.
Za mestom sme prešli cez takýto pontónový most. Stálo to 110 rubľov, no zážitok hodný každej kopejky. Oproti šla dosť naložená dodávka a vodičovi sa nechcelo spomaliť. Tak sa ten pontoňák s nami potopil do polovice kolies a trojo treniek bolo vhodných do prania.
Po celom dni za volantom sme v mape našli bod blízky rieke Volge a fakt sme túžili po kúpaní sa. Podivného miestneho pánka sme sa v blízkej dedine pýtali na cestu k rieke. Ten pán bol typicky ruskej nátury. Vzhľadom na to, že bolo po 5 hodine poobednej, bol už dávno na šrot. Poradil nám skvelú odbočku, ktorá viedla k neznámej bábuške priamo do dvora. Ďakujeme.
No ale nakoniec sme to našli, bola to normálna pláž, regulérne letovisko. Piesok, loďky, podnapitá ruská mládež, repové vypaľovačky z autorádia a mŕtve ryby vyplavené na breh. Kalkulovali sme, či sa len okúpeme, alebo tu ostaneme aj spať. Dilemu vyriešil poldruhametrový had plížiaci sa popred auto. Asi nám chcel ukázať cestu alebo čo.
Voda bola nechutné teplá a dosť spenená. Hygienická kontrola by pravdepodobne neodchádzala s prázdnymi rukami. Na naše šťastie sa tam v tom čase žiadna hygienická kontrola nekonala, takže sme sa v pokoji vykúpali a preprali tie dotyčné trenírky.
Ešte rýchla zastávka v potravinách a zaujímavý nález. České pivo Žatecký Gus! Len škoda, že v čechách o ňom nikdy nikto nepočul. Varia to normálne Rusi, akurát tomu dali z marketingových dôvodov český názov. Rusi totiž veľmi obľubujú piť české pivo, považujú ho za kvalitné. Ale Plznička je asi pridrahá, tak sa musia uspokojiť s fejkovým českým pivom. Nech je ako chce, k našej slávnostnej večeri (fazuľa) padlo veľmi dobre.
Na spanie sme zvolili flek, ktorý sme predtým omylom hodnotili ako pláž. Tak vyzeral na GPS, ale nachádzal sa 40 metrov nad hladinou vody :). Výhľad parádny.
Títo dvaja sa dole pri vode chceli šmajchlovať. A keď si všimli, že na nich zhora čumíme, prestali. To už je taký divný zvyk, že zastavíme na nejakom šmajchlovacom mieste. Nabudúce sa nesmieme hneď prezradiť, mali by sme porno zadarmo.
