23. deň Prečo sme nikdy nevideli Kaspické more

Budíme sa pri jazere poblíž mesta Kulsary v Kazachstane. Sme v absolútnom bezpečí, nadránom nás prišlo strážiť stádo domestikovaných kráv. Fabo nocoval vonku, takže mal možnosť sa s kravkou zoznámiť ako prvý. Zobudil sa na to, že na neho dýcha a skúma ho. Fabo je na takéto stretnutia zvyknutý, ale tá krava sa pri jeho prebudení skoro otelila tam na mieste. Dostala štyri infarkty a isto sa jej bachor s knihou pomiešali. Vyskočila pol metra a s mučaním utiekla.

Po zbesilom úteku nešťastnej zveri nastal čas generálnej opravy motorového vozidla. Včera nám naozaj veľmi hrčala motorová reťaz, jali sme sa teda zisťovať príčinu. Asi sme boli posledné dni dosť nezodpovední, lebo sme už ani olej nekontrolovali. A veruže ho tam už moc nebolo. O to jednoduchšia ale bola oprava, liter a pol oleja a reťaz stíchla.

Na pumpe závažné zistenie číslo dva – došli nám Tenge. Natankovali sme teda ako malomestský taxikár – za 5€. Na druhej strane, 10 litrov za 5 eur, to je slušný pomer cena – výkon. Ešte zopár tvarohových buchát od tety obchodníčky a mohli sme sa pobrať do Atyrau.

Povrch cesty sa zmenil dosť prekvapivo – začal skutočne super kvalitný asfalt, asi úplne nový, ani jediná jama. Domáci zjavne neboli na takéto veci zvyknutí a tak si na tejto ceste vynahrádzali stratu, ktorú nahnali na dierovanej štreke. Popri ceste sa stále častejšie začali objavovať dôsledky rýchlej šialenej jazdy domácich vodičov – hroby, hrobky, hrobčeky.

Zahájili sme súťaž. Kto najpresnejšie odhadne počet hrobov na ceste do Atyrau (170 kilometrov), nemusí pripravovať večeru. Vyhral som ja osobne. Tipoval som 26 a nakoniec ich bolo 31, teda priemer jeden hrob na 5 kilometrov. Niektoré boli aj dvojhroby. Slušné.

2014-07-24 13.36.55

V Atyrau sme sa vrátili do silno civilizovanej Európy. Obchodné domy, platenie kartou, pivo Žigulskoje. To pivo nemalo nič s civilizovanou Európou, ale na etikete bola veľmi bujná (čítaj ceckatá) žena. Po troch týždňoch z domu nám už aj to stačilo…

2014-07-25 12.55.27

Hlavne sme ale v Atyrau prešli mostom ponad Ural a ocitli sme sa v Európe..no na skok do domovov.  Zbohom Ázia.

Ešte jeden sen si tu ale splniť chceme. Musíme vidieť Kaspické more. To, že sme ho nevideli z Iránskej strany, to sa ešte dá prežiť. Ale expedícia KAZpik 2014 predsa musí vidieť Kaspické more, to by inak nešlo. Dnes budeme bezpodmienečne piť pivo na brehu Kaspického mora!

Za pomoci múdreho GPS v poslednom neukradnutom mobile sme našli dedinu, ležiacu takmer na brehu Kaspiku. Názov tej dediny sa do análov nezapísal a je to len dobre, pretože to bola suverénne najhoršia a najškaredšia dedina na svete. Hnus, špina, neporiadok, polorozpadnuté domy, kopy odpadkov a namiesto cesty už len zvyšky asfaltu a hrboľatá hlina. Hrboľ = polmetrová jama.

2014-07-25 16.36.55

Za dedinou bolo najprv smetisko, potom pasúce sa kravy, potom ďalšie smetisko (tu už pár smetí aj horelo) a potom znovu kravy…tak sa to striedalo skrátka, asi dva kilometre. Za touto apokalypsou asi trojmetrový val a za ním on, KASPIK! Napätie sa dalo krájať, Matej nevydržal, vystúpil z auta a utekal tej panoráme naproti. S Vasiľom to šlo pomalšie a preto keď sme sa blížili k valu, Fabo už dávno stál a pozeral do diaľav. Dlaňou si robil nad očami striešku proti slnku a vyzeral ako reklama na panoramatický výhľad.

2014-07-25 15.55.49

Vo Vasiľovi to bolo pomedzi tie horiace smeti nadlho, pomaly som sa štrikoval cestou necestou a Tomáš zvonku navigoval, nech sa vyhneme aspoň tým najhorším jamám (takzvaným nápravotrhačkám).  A už je to tu! Jednotka, plný plyn a Vasiľ svižne vyhúpne na val. Otvára sa ohromná panoráma, na kilometroch až po horizont sa rozprestiera nádherný….“ČO? ČO TO ***** JE? KDE JE KASPIK? KDE JE VODA???“.

2014-07-25 15.57.26

Vec sa má tak, že až po horizont sa tam rozprestierala krásna suchá čistinka. Človek nemusí mať doktorát z filozofie aby mu došlo, že v lete je obdobie sucha. A tak to naše slávne more trochu vyschlo a breh sa posunul o pár desiatok kilometrov ďalej. A nás zanechal na tomto inkriminovanej vale plnom vulgárnych slov a hromženia.

2014-07-25 16.03.12

Takže namiesto rýb sme pozorovali ťavy, ako sa na horizonte pasú na virtuálnom dne Kaspiku. Ak to neboli ťavy  potápačky, tak tá hladina musela byť ozaj ďaleko. Jedinou spoločníčkou v našom smútku nám bola táto mŕtva krava (tzv. Kaspický delfín). Aspoň sme si mohli pripadať ako potápači, na dne mora, hlava pod fiktívnou hladinou.

2014-07-25 16.01.04

Je to trochu komické, že expedícia KAZpik 2014 nikdy nezazrela Kaspické more. Ale človek nemôže mať všetko. A aspoň máme dobrý dôvod sa tam vrátiť ;).

No, rozhodne sme mali nakročené na nie moc veselý záver dňa. Aspoň dobrá teplá večera, tá nás dá dokopy. Mäsové pirohy, boršč, či iná miestna dobrotka. V nasledujúcej dedine bolo desať (slovom 10) zavretých reštaurácii z celkového počtu desať. Nie že mali mimo otváracej doby. Normálne už boli na furt skrachované. Prečo si ich tam toľko otvorili, skutočne nevieme. Nemali sme sa koho opýtať.

Núdzová cnosť nás zatiahla do vyžieraku pre kamionistov. Teda takto, nič proti kamionistom, to v žiadnom prípade. My s nimi dosť súcitíme, lebo s kamiónom si človek nenavyberá a musí chodiť do takýchto stravovacích hororov.

Neskutočne predražené to tam bol, to sme ale tak nejak očakávali. Ale tá predavačka, tá vyzerala horšie, ako tá dedina z ktorej sme šli. Taká ropucha s troma bradami a výrazom, ako keby zjedla tri kilá citrónov na ex a zapila litrom octu. Dali sme si boršč s obschnutým chlebom. Škoda, nemali sme dosť odvahy ochutnať všetky špeciality od kyslej tety. Za všetky spomeniem len párok zabalený v palacinke, všetko vrchovato zaliate kečupom a majonézou a silno obliezané muchami. Mňam!

Ďalší cieľ dňa sme nemali. Ruské hranice sa blížili, prechádzať na noc sa nám moc nechcelo, mohli by nás tam nechať vymrznúť. Ako obvykle, problém sa vyriešil sám. Silno kvalitný asfalt zmizol a nastúpila suverénne najhoršia cesta, akú sme dovtedy (a aj potom) zažili. Jamy boli miestami aj polmetrové a ani domáci vodiči na Kamazoch sa neodvážili ísť viac ako 30 km/h. Ak sa dalo, šli sme radšej po poli vedľa cesty, taký to bol highway.

No keď padla tma, nedalo sa pokračovať ani omylom. Hĺbka diery sa z diaľky nedala odhadnúť a po druhom silnejšom zásahu sme to radšej vzdali. Zapichli sme do poľa pri ceste, rozložili kempové miesto (rozumej kartóny) a od žiaľu za Kaspikom sme sa slávnostne opili. Traja sme mali jednu spoločnú pollitrovku kazašskej vodky. Tá fľaša ani nebola prázdna a my už sme boli na mol. Ono, keď týždeň poriadne nejete a cez deň je 40 stupňov, na takýchto veciach môžete ozaj ušetriť ;).

Zdieľaj ako prvý a naštartuj to tu!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.