Zobúdzame sa uprostred uzbeckej púšte. Po ľahkých raňajkách vyrážame v ústrety vysokokvalitnej asfaltovej ceste smerom na kazašské mestečko Beyneu. Vysokokvalitná asfaltová cesta sa s nami za odmenu lúči a nahrádza ju štrkopieskovo-asfaltový tankodrom.
20 km/h je pre nás nedosiahnuteľný sen, predbiehajú nás stáda voľne pobehujúcich tiav. Posilnení dobrou náladou z týchto skutočností prichádzame na Uzbecko – Kazašskú hranicu.
Uzbecká strana funguje vo vlnách – každú hodinu vpustia zo 10 áut. Hlavne, aby sa nenarobili. Čakanie sme si krátili bežnou údržbou auta. Za vysokého obdivu domácich sme doťahovali nápravy, napínali reťaz v motore a vylepšovali brzdy. Vojak dvíha závoru, rýchlo nahadzujeme koleso a sme dnu.
Fabo s Tomášom ako vždy vystupujú z auta a prechádzajú hranicu prechodom pre peších. Colníci sú pekné kundy a nechávajú ich stáť pred dverami na silnom slnku viac ako polhodinu. Dehydrovanému Matejovi to rozhodne na zdraví nepridalo.
Obvyklý scenár, bumážka sem, bumážka tam, od okienka k okienku. Chalani to majú celkom rýchlo za sebou a už čakajú. Ja stojím druhý vo fronte na kontrolu bagáže. Auto predo mnou berú colníci poctivo, normálne mu šrobovákom rozoberajú tapacírung. Dobre že mu nenadávajú za prach na palubnej doske. Majiteľ auta sám ochotne vyberal všetku batožinu na zem, policajt mu to prehrabal a on vodič si to tam potom sám ukladal späť. Nič nepašoval, odchádza a na rade som ja.
Otvoril som kapotu a kufor a odišiel som do tieňa. Začala hra pohľadov. Pozerám striedavo na mladého colníka a na auto. On to isté, na mňa a na auto. Asi čaká, že aj ja si všetky veci vyberiem z auta a potom to tam budem ukladať späť. Zabudni malčik, rob čo chceš, ani ma nehne. Žeravé slnko prebralo v colníkovi pochopenie a asi sám uznal, že namáhať sa v takom teple nemá zmysel pre nikoho. Poklopkal po ťavej lebke na streche, nazrel cez dvere dnu, do kufra len tak hodil okom. Za odmenu jeho zhovievavosti som ho naučil, ako sa po slovensky povie ťava, tiger a pes. Určite bude tieto výrazy v slovenčine do života potrebovať. On mi za to dohodol s kolegom, že mi predvedie služobného vlčiaka. Fakt dobré to bolo, kontroloval akurát dodávku v opačnom. Psovod hádzal do auta loptičku, vlčiak sa radoval, aportoval a čuchal okolo. Mali to dobre nacvičené, skvelá šou. Ten šofér dodávky teda nevyzeral, že by chcel vidieť šou :D.
Kazašská strana bola silno luxusná. Už pri prechode prvou závorou nám colník anglicky vysvetlil kam máme ísť a prečo. Zašveholil do vysielačky niečo s turistami a razom bola celá colnica na nohách.
Vo fronte pasovej kontroly ľudí ako na prvého mája. Zaradzujeme sa poslušne na koniec radu. Mladý colník ale namieta, my sme predsa turisti. Chce sa trochu popredvádzať, necháva všetkých nastúpiť do takého podivného trojradu. My traja máme vlastný rad a máme absolútnu prednosť. Po nás pôjdu kazaši a po nich uzbeci.
Colníci na kontrole auta vedia rozumne po anglicky, pýtajú sa na doterajšiu cestu a zážitky a smejú sa z uzbekov, že sú hlúpi a nevedia anglicky. Inak nič nekontrolovali, iba sa spýtali na ťavu. Ešte som sa musel vrátiť dnu pre colnú deklaráciu k autu. Vypisovala to taká statná kazaška, krásavica to teda nebola. Akurát ju balil mladý kolega, namakaný ako rambo v prvých dvoch dieloch. Nevedno prečo, lebo fakt bola málo pekná! Ale ona kvôli nemu robila samé chyby a tak som dostal colnú dekláráciu s údajmi – objem motora 100 kubíkov, krajina Slovinsko a dorazila to dátumom vstupu do krajiny z minulého roka. Papier vytlačený a hurá do Kazachstanu.
Hurá trvalo 50 metrov, pretože presne toľko trvala aj asfaltová cesta. Ten roletový štrkový násyp potom, to bola hrôza des. Domáci si to tam bezbožne smažili aj stovečkou, nám prišlo 40 km/h ako MACH 2.
V mestečku Beyneu sme sa stavili na obed a stretli sme tam tento kamión so Žilinskými značkami. Aj sme chvíľu somrovali dookola, ale nik sa neobjavil. Ak ho poznáte, tak ho pozdravte. Ak nie, tak nie. Inak Beyneu asi do žiadne cestovateľského bedekra netreba veľmi tlačiť. Klasické prihraničné mesto, kšeftári, divná atmosféra a predražené potraviny.
Ale už prvé kazašské tankovanie nám vyčarilo úsmev na tvári. 92 oktánov, liter za 50 eurocentov. Šmak! Teda mali aj klasickú 95ku, ale stála 70 centov a Vasiľ bol už zvyknutý na horšie, načo ho budeme rozmaznávať. Hlavne lacno!
Smerujeme na mesto Atyrau a začína asfalt. Smažíme čo to dá, sme šťastní ako blchy. Ale veľmi silno nám hrčí motorová reťaz a nevyzerá to dobre. Už sme dvakrát napínali a máme obavu, že reťaz je v prdeli a onedlho nám vypovie službu.
Táboríme pri vode, neďaleko nejakej luxusnej štvrte (drahé domy) a prekladiska vlakov. Celkom paradox :). Voda je spenená a vonku je poriadna zima, isto nie je viac ako 30 stupňov. Napriek tejto neľudskej kemre sa všetci kúpeme a perieme, podaktorí tieto dve činnosti spojili a kúpu sa oblečení. Bol to rybník poblíž nejakej chemičky alebo čo, voda bola krásne spenená a dobre to čistilo.
Ako sme tak sedeli pri ohni a varili čaj, vyliezol spod piesku odporný hnusný obrovský hmyz, chrobák krížený s pavúkom. Quasimodo medzi hmyzom. To bola dostatočná motivácia k výrobe expedičného spacieho vaku (pre nespisovných spacák). Použili sme špagát, ktorý sme za 50 centov zakúpili ešte v iránskom meste Khoy a za pomoci krížového šrobováka a dvanástky kľúča sme z tej polyesterovej deky ušili spacák sťaby z obchodu.