Nachádzame sa v Srbsku, za mestom Niš. Do dnešného dňa sme sa nemuseli zobudiť, pretože sme nespali :). Teda, Junior spal na zadnej sedačke pár hodín a Tomáš na sedadle spolujazdca :).

Po absolvovaní úspešného diaľničného špeciálu sme zbehli z diaľnice s kurzom Bulharsko. Cesta sekaná do skál, okolo nás ozaj veľké kopce, nuž pekné to bolo.

Hraničný prechod Srbsko – Bulharský nebol nič, o čom treba písať odstavec. Preto tento odstavec nejestvuje.

Za obchvatom Sofie, ktorý odporúčame, ak patríte k milovníkom veľmi nečakaných a veľmi hlbokých dier v inak bezchybnom asfalte, sme znovu naskočili na diaľnicu. Diaľnica je diaľnica, tá je furt rovnaká.

Cca 200 kilometrov za Sofiou sme sa uzhodli, že nastal čas na kávu…a generálku bŕzd :). Takže si ľudia na značkovej Bulharskej pumpe mohli v priamom prenose vychutnať odvzdušňovanie bŕzd na čas. Nejaký pánko tam vedľa nás dačo šteľoval na svojom novom Focuse. Ponúkli sme mu autorizovanú opravu kladivom, avšak ponuka sa nekryla s dopytom :).

Po 14 hodinách cesty sme mali v kolesách 1130 kilometrov. Zatiaľ točili Junior a Fabo, najmä kvôli brzdám, lebo tie vyžadovali veľmi špecifický prístup. Ale tak, 1130 za 14 hodín, to je celkom dobré, nie? Ak ste si mysleli, že sa nám to pokazí už v Liptovskom Mikuláši, tak to ste mali fakt smolu. Cez Liptovský Mikuláš sme totiž vôbec nešli.

Prvá naozajstná zastávka sa uskutočnila až na Bulharsko – Tureckej hranici. Taká radová zástavba kaviarní a obchodov, ako vystrihnutá zo sprievodcu pohraničnými obcami. Bola to nuda, kým neprišiel taxikár na Lade 2107. Zaparkoval hneď vedľa nás a okamžite sme si získali priazeň celej taxikárskej obce v tejto obci. Alebo sa možno pozeral, ktoré náhradné diely by sa mu hodili, to je tiež možné. Celkovo to tam nevyzeralo úplne dôveryhodne, ale aspoň sme si mali kde poležať na drevenej lavici…a mali tam aj internety.

Faba sme poslali do prihraničného obchodu, kúpiť dačo na desiatu. Dopadlo to podľa očakávania. Doniesol dve vysoko kvalitné kávy značky Nová Brazília a jednu špeciálnu pálenku, ku ktorej sa dostaneme neskôr. Ale k tej káve – máme zásadu, že vždy nakupujeme najlacnejšiu kávu na sklade. Nová Brazília ukázala solídny pomer cena výkon, stála asi Euro za kilo a okrem okamžitého prísunu kofeínu takisto výrazne urýchľovala všetky črevné procesy :D.

Ani na Tureckej hranici sa nedialo nič neobvyklé. Na Bulharskej strane vyvolalo naše približovadlo iba jedno zdvihnuté Brežnevovo obočie a na Tureckej chcel Junior na mladú colníčku, ktorá sa akurát zaškoľovala, zapôsobiť svojimi kvalitnými čínskymi hodinkami. No, buď to zabralo a ona si ich chcela poobzerať, alebo jej pripadali traja smradľaví podivíni v červenej Lade dosť podozriví. Tak či onak, strávili sme pri jej okienku dobrú štvrťhodinku. Nám to až tak nevadilo, ale tá šóra za nami, to bol iný level :D. Nuž ale odbavila nás k našej plnej spokojnosti, ani sme batožinu nemuseli ukazovať, čo bolo celkom dobré, lebo keďže sme vedeli, že ceny alkoholových a tabakových výrobkov sú v Bulharsku nižšie ako v Turecku, mali sme v kufri nakúpené.

A potom nastala smrť nudou na Tureckej diaľnici. Trambilión hodín monotónnej trojprúdovky v monotónnej nemennej krajine. Nuda ako nedeľný čaj o piatej.

Pred piatou sme ale namiesto čaju, dosiahli prvý hlavný checkpoint trasy, Istanbul! Ešte kým si povieme o tom, ako to tam vyzeralo, musíme si to trochu zrekapitulovať. V piatok o 15 hodine stredoeurópskeho času sme si ešte dávali posledné pivo na Kysuciach. A v sobotu podvečer stredotureckého času už sme si nemohli dať pivo v Istanbule. Lebo je tu Ramadán a ten je nekompatibilný s pivom. (toto je výhovorka…bolo tam draho :D)

Doprava v Istanbule celkom hustla. Napríklad sme chceli ísť zakúpiť diaľničnú známku do búdky, ktorá sa nachádzala na diaľnici úplne vpravo. No ale my sme boli úplne vľavo, čo znamenalo rozdiel 7 pruhov, plných šialených Tureckých auto-strelcov. Takže sme si známku zatiaľ nekúpili, mýtna brána spustila poplach a zapísala nám prvú pokutu. Našťastie sme šli dosť rýchlo a nestihla spadnúť závora. Aspoň takto porušujeme dopravné pravidlá, keď nedokážeme prekročiť rýchlosť :D.

Motali sme sa uličkami až do najsilnejšieho centra a hľadali miesto na parkovanie. Moc sme sa v tom nevyznali a najmä sme ešte nepoznali najzásadnejšie pravidlo jazdy na expedičnom vozidle: Expedičné vozidlo smie parkovať všade!

Až po polhodine a mnohých neslušných slovách nás to hľadanie prestalo baviť a odparkovali sme to priamo na moste. O tom, že most je na parkovanie vysoko vhodný, nás presvedčilo vysoké množstvo značiek „Zákaz zastavenia“. Len vďaka nim boli na moste ešte dve voľné parkovacie miesta :).

Spravili sme si zopár exkluzívnych fotečiek a šupho na Bosporský most. Teda, tá ceduľa Welcome To Asia, tá mala svoje čaro. Fotka sa bohužiaľ nezachovala.  A hneď za mostom., ďalšia mýtna brána. Poplach sa spustil, zobrazovaná pokuta sa zvýšila.

Tak sme to šli akože riešiť. V búdke na kraji cesty sa riešili mýtne záležitosti. Vystáli sme tam frontu a dočkali sme sa spŕšky Tureckých slov. Ten pán nevedel po anglicky a ani nechcel rozprávať nejakou nám blízkou rečou, takže sa dá povedať, že sme vyriešili veľké prd. Zato vonku sme stretli nejakého náhodného pána a ten na otázku, kde sa vybavuje mýtne, povedal len: „Vy ste turisti? Tak to hádam nebudete riešiť nejaké mýtne!“ No, to nebolo úplne úradné odpustenie našej pokuty, ale bolo to presne to, čo sme chceli počuť…takže OK :D.
/akože povedal to po anglicky, ale nechcem tu písať po Anglicky, aby ma JÚĽŠ – Jazykovedný Ústav Ľ. Štúra neobvinil, že nepíšem rodnou rečou./

Ešte malé repete. Po 24 hodinách cesty sme mali za sebou 1700 kilometrov. Keď sme po návrate rozprávali do jedného nemenovaného bulvárneho denníka o našej ceste, tak im žiadna informácia neprišla divná. Ale kvôli tejto jednej vete nám dvakrát volali, lebo asi im to nechcelo prejsť redakčnou korektúrou,  že sa dá prejsť taká porcia kilometrov na Lade za deň ;).

Na prvom odpočúvadle sme chceli dačo zjesť, ale bolo tam tak draho, že sme večerali kávu. Okrem toho sa Tomáš nedohodol s bankomatom, na čo bankomat reagoval nevydaním požadovanej hotovosti. Zato Tomášov účet reagoval ako mal, stiahol mu výber hotovosti :D, Takže sa nedá povedať, že to bola najlepšia zastávka. Ale Vasiľa si tam obzeral jeden miestny čávo na sedmičkovom bavoráku. A dokonca sme si po návrate našli v maile aj fotku s venovaním :). V pozadí tejto fotky, vyhotovenej neznámym Tureckým čávom, vidíme Tomáša, ako píše do banky :).

Z Istanbulu sme šli hľadať miesto na spanie. Niekto si predstaví hotel, hostel alebo aspoň nejaký kempový flek. Akože za odmenu za to 24-hodinové sedenie v aute. Nuž, skoro tak to aj bolo, za odmenu sme si našli skvelé miesto na zemi, v takom briežku, hneď pri sladkovodnom jazere. Síce to bolo kúsok od cesty, ale aspoň tam nebolo úplne moc komárov. Takže relatívne dobré miesto.

Evidentne to ale bol vyhľadávaný trtflek, pretože sa tam otočili asi tri autá so šmajchlovania chtivými párikmi. Ktovie čo si povedali o nás…troch chalanoch :D.

Tento ťažký deň sme zakončili slávnostnou večerou s prípitkom. Podávala sa bábovka natretá bravčovou paštétou, zapíjaná šampanským. A nakoniec, na dobrú noc ,whisky značky Black Ram /Čierny Muflón/. Tá whisky chutila asi tak ako sa volala…a to sme muflóna nikdy neochutnali, ale piť ho už nechceme.