Dnes je deň D. Nemôžem spať, o šiestej už ma trhá ako mladého býčka pred pripúšťaním. V kuchyni chalani varia kávu, takže to je asi hromadná nemoc. Tomáš zavítal do KNM už deň vopred aby nebol v časovej tiesni a Fabo si ešte ide užiť pracovný deň do 14:00. Chodíme po byte ako mátohy, hrabeme sa vo veciach, čo vziať a čo radšej nechať doma.
Obrovská výhoda mesačnej cesty – vôbec netreba riešiť, či máte na každý deň tričko, ponožky, zaváraninu, sprchový gél, prezervatív v peňaženke atď. Jednoducho si vezmete po štyri kusy základného oblečenia a ostatné nechávate doma. Počtu kusov spodného prádla prispôsobíte interval výmeny a občas niečo preperiete v potoku. Také jednoduché.
Ono, napriek tomu, že Vasiľ pri pohľade zvonku vyzerá fakt obrovsky, niečo medzi autobusom a Bugatti Veyron, zdanie klame. Preto sme mali batožinový limit 40 litrový batoh na osobu. Všetci traja sme pri odchodovom balení mali ruksaky poloprázdne ;).
Dôležitejšie bolo dostatočne sa zásobiť náhradnými dielmi a nástrojmi na Vasiľa. 30-kilová škatuľa s dielmi typu alternátor, tyče riadenia, filtre, brzdové valčeky, brzdové hadice, palivové čerpadlo, nejaké tesnenia, ktoré nevieme na čo sú, vyše 10 litrov všelijakého oleja, všelijaké račne, kľúče a fajrontové kľúče…no veľa vecí.
Plus samozrejme dve rezervy, kanistre na 50 litrov benzínu, aby sme mali dojazd ako kamión, na zákazku robené hliníkové podbehy proti zapadnutiu v piesku, nové gumy na čerstvo nasprejovaných bielych ráfikoch. Také pekné auto si za peniaze nekúpite, to je o láske ;).
Začali sme Vasiľa plniť potrebnými i nepotrebnými vecami, hafo elektroniky na všetky druhy obrazového a zvukového záznamu: dve zrkadlovky, gopro nesmie chýbať, noťas na písanie tohto konkrétneho zápisníka a na zálohy fotiek a iných taľafatiek. Všetko sme to nabíjali meničom na 220V umiestneným v zadných dverách. Čiže stupeň výbavy asi tak Mercedes S-Classe.
Odbila 14 hodina, jali sme sa všetko nahádzať do auta a premiestniť sa na rozlúčku s kamošmi, frajerkami a tak. V Plusku, našej domovskej krčme v Kysuckom Novom Meste, sme dostali hviezdnu opateru, nechýbali lokálne média, všade sa blýskalo ako za vojny…ešteže sme zatiaľ nesmrdeli.
Ťažké lúčenie, frajerky plakali až sa zajakávali, jediné oko suché neostalo! Možno teda ostalo, ale napísať tu, že sme si popodávali ruky, to by bolo o ničom, to si dúfam rozumieme.
ŠTART
Pohoda lahoda, Slovenskom sme presvištali ako nič. Teda, Vasiľ už v Martine prestal zase brzdiť, ale teraz nebol čas strácať čas banálnymi opravami, Matej na sedadle spolujazdca naplánoval itinerár skoro až na minúty. A itinerár nepustí! My sme už od začiatku plnili plán na 110%. Prvé hodiny sme trávili zásadne v aute, prestávky len tankovacio-čúracie. Občas sme aj ľutovali, že nemáme v kabíne bažanta, lebo zväčša šofér určuje, kedy si dáme pauzu a kedy nie :). A čo si budeme nahovárať, vidieť blížneho svojho, ako žobroní 100 km o cik-pauzu je príjemná, aj keď prízemná forma zábavy na nekonečnej maďarskej dialnici:)
Pred polnocou sme dorazili na Maďarsko – Srbskú hranicu a začali sme sa cítiť tak nejako naozaj cestovateľsky. Totiž Vasiľ v tejto expedičnej výbave a vizáži má svoje veľké výhody.
Za prvé, bežní turisti vás obdivujú aj napriek faktu, že ste špinaví, smrdíte, divne zarastáte a ste oblečení ako poslední žobráci. To fakt nie je sranda, nech skúsi ísť Palo Bruchala do telky s koláčmi pod pazuchami, či ho bude niekto ešte niekedy pozerať.
No, takže sa na nás ani nepozerali čudne, keď sme v šóre na hranici vypli motor, otvorili dvere a posúvanie sme riešili na Freda Flinstona. Jedna noha z auta a príšlapový pohon. Nebudeme predsa Vasiľa trápiť už teraz na začiatku cesty. Vasiľ nie je celkom stavaný na takúto zátaž a sme trochu pretažení. Pri rozbiehaní sa ozývajú veľmi divné zvuky a pazvuky z priestoru kardanu a diferenciálu. Spoliehame sa na Vasiľove samoopravovacie schopnosti.
No ale za druhé a to je dôležitejšie, kontrola batožiny na colnici prebieha takto (fonetický prepis):
Colník: „fuu, expedicija laada svjetom. Kuda?“
Fabo spoza volantu ukazuje na mapu
Colník: „To nemožne, kolka kilometry?“
My: „13 000“
Colník: „To nemožne“ a na druhého colníka: „Poj pozret, na žigule 13 000 za 30 dni..to nemožne!!“
…
Colník: Chojte
Takže tak…asi sa začneme živiť pašovaním v expedičnom aute :).
V Srbsku sme sa dostatočne prebavili počúvaním rozhovoru rumunských kamionistov a amatérskym prekladom. Ťažko povedať, buď riešili časopriestorové zakrivenie času, alebo to, ktorá rumunská moderátorka športového spravodajstva má lepšie porobené cecky. Keďže odbočili na pumpu, už nikdy sa to nedozvieme.
Okrem týchto zásadností bolo pre nás Srbsko len čistý tranzit, diaľničný úsek bol pekná nuda. Nemáme ani fotku, lebo bola tma a celkovo to nebolo nič, o čom treba písať domov :).
Ale tu treba vzdať Fabovi hold, lebo ukázal slušný šoférsky skill. O pol 12 preberal natankovaný stroj a odovzdával okolo piatej, keď mu dochádzalo. Plná nádrž bez prestávky, to si zaslúži úctu. Preto bol Fabo okamžite zaradený do KSŠ – Klubu Silných Šoférov, ktorý pre neho Junior práve v tom momente vytvoril a mal len dvoch členov. Junior sa, ako zakladajúci člen, menoval za doživotného prezidenta. Príspevky nám môžete zasielať na ľubovoľný účet.
A tiež treba vzdať hold aj Juniorovi, pretože neprepadol panike a nezabil Faba, keď zistil, že v nádrži, kvôli zavretým pumpám v Srbsku, ostali asi tak dva litre:D. Junior totižto trpí od mala fóbiou z prázdnej nádrže, ktorá sa prejavuje nadmernou koktavosťou, potením a miernou agresivitou akonáhle je ukazovateľ paliva pod polovicou ;).