Do nového dňa sme sa prebudili s ľahkosťou v duši a miernym bolehlavom z Čierneho Muflóna :). Namiesto raňajok sme sa poriadne vydrhli v jazere. Čo sa hygieny týka, zatiaľ ideme jednoznačne nad plán. Kúpať sa jedenkrát za dva dni, to je skoro ako v interhoteli.
Na naozajstné raňajky sme sa zastavili u miestneho pánka, ale nemal tam nič pod zub z dôvodu Ramadánu, tak sme opäť simulovali, že káva je jedlo a poriadne sme sa najedli.
Ten pán mal ozajže inteligentné psi. Kaviareň mal na jednej strane cesty a dom na druhej. Bola to dosť frekventovaná cesta a tie psi tam prechádzali ako po prechode pre chodcov, pozreli sa cez cestu a tak. Po chvíli pozorovania sme sa zhodli, že ide o praktické potvrdenie Darwinovej evolučnej teórie. Totiž, že tie menej inteligentné kusy, ktoré sa nevedeli pozrieť cez cestu, už určite prešiel autobus, alebo aspoň smetiarske auto.
Po krátkom presune nasledovala zastávka v nákupnom centre. Turecké nákupné centrá sa bežne nachádzajú popri hlavnej ceste a nemajú tam mekáč ani multikino! Nákupné centrum predstavovali v tomto prípade štyri domy s veľkým parkoviskom (rozumej veľká voľná plocha, kde tu posypaná štrkom, inak hlina) a vonkajší prístrešok pozbíjaný z toho, čo mal práve vedúci po ruke.
Zvolili sme jediný obchod z ponúkanej štvorice, v ktorom boli pri tovare cenovky. To je celkom zásadná vec, aby vás predavač neobral aj o gate. Už sme si začali zvykať, že predavači nás považujú za bohatých západniarov, čo berú osemtisíc ojro za vstanie z postele, a čakajú, že si budeme kupovať minimálne pol svine. Keď na pulte pristanú tri fazuľové konzervy a jeden chlieb, naúčtujú pol svine…aby minimalizovali stratu.
Dobré scény vznikajú aj pri kúpe tabakových výrobkov. Predavač opakuje, koľko stoja Marlborky, koľko LMky a my zatiaľ hľadáme v cenníku tie najlacnejšie pecky :D. Trikrát Samson, červené! Predavač sa pokrižuje, aj napriek moslimskej viere, a už chápe, že s nami nie sú žarty :D. Ale nám naznačil rukami nohami, že to je taká sračka, že ani domáci to nekupujú. Spätne môžeme povedať, že nemal pravdu…oproti ruským cigaretám to bolo úplne luxusné fajčivko.
Po takomto frištiku sme boli pripravení točiť kilometre do zblbnutia. Už to začínala byť aj trochu nuda,. Stále diaľnica, musíme isť 80 km/h, lebo v Turecku je taký drahý benzín, že až za nechty zalieza. O jediné rozveselenie sa postarali tri turecké devy v pežote, ktoré nás obdivovali, stále nás obiehali a potom spomaľovali, aby sme ich obehli my. Dobre, možno nás neobdivovali, len sme im prišli dosť divní. No…aspoň vidíte, že táto časť cesty bola fakt nie celkom záživná ;).
Dôležité fakty! V Turecku sa jazdí úplne vynikajúco. Všade je samá 50ka a 30ka…a ak idete pod 80 tak všetci trúbia. Okrem toho platí klasické pravidlo: trúbením sa zdraví, oznamuje predbiehací manéver a takisto ruší červená na semafore. V Turecku sa jazdí vpravo, okrem prípadov, kedy máte pocit, že to nie je nevyhnutné.
Poobede sa nám doteraz dobrý deň začal trochu kakať. Veľký hlad nás prilákal do jednej z reštík v ďalšom nákupnom centre. Podcenili sme ale fakt, že sme na najvác tranzitnej kamionistickej trase a ešte k tomu je Ramadán. Cenovky tam nemali, ani menu tam nemali (pozorný čitateľ tuší katastrofu) Dohodli sme sa s čašníkom na cene nejakého jedla, vcelku rozumný pomer cena/výkon. No ale potom sme stratili duchaprítomnosť a objednali sme si niečo úplne iné :D.
V dobrej nálade sme sa najedli a potom prišlo, to čo už tuší aj nepozorný čitateľ – začalo nám horieť auto. No dobre, nezačalo, samozrejme, že nás chceli obtiahnuť. Chceli od nás za ten obed 40 dolárov. Za jeden obed pre troch! No čo, kradneme? Po 15 minútach kriku, dohadovania sa, príchode turecko-anglického tlmočníka (predavač polyesterových kamionistických tričiek z vedľajšieho obchodu) sme to zjednali na 30 dolárov. Potom to už začalo voňať fyzickým násilím, tak sme ukončili vyjednávanie. Radšej obed za 30 dolárov, ako kuchárska kudla v chrbte :D. To bola prvá lekcia našej školy zjednávania ceny…a bola to fakt super škola.
Ešte sme museli vyriešiť ďalší problém dňa. Keďže sme sa rapídne blížili Iránskej hranici a sila protialkoholového náboženstva stúpala, potrebovali sme akútne okamžite zakúpiť legendárnu miestnu pálenku Arak. Tu sa ukázal Juniorov skvelý nos na alkohol, aj keď je v tomto ohľade v spoločnosti považovaný skôr za outsidera. Skrátka, po 100 kilometroch sme zastali pred jediným obchodom s alkoholom okolo ktorého sme v ten deň šli. A to ani nebol nijako vyznačený!
Zase na druhej strane, aj tak nám to prd pomohlo, lebo síce obchod bol otvorený, ale bol otvorený asi iba kvôli tomu aby predavač mohol búchať hodiny, lebo v dôsledku Ramadánu nemohol predať ani jediný kus tovaru v tom obchode. Asi príplatok za prácu počas sviatku alebo čo. Celá ta situácia bola trochu smutná. Možno aj trochu viac.
Každopádne, kým Fabo s Tomášom vnútri ukecávali predavača, Junior si vonku pri aute vytvoril početnú skupinku tureckých obdivovateľov. Prvá z mnohých situácii, kedy sa všetci miestni do dvoch minút zhŕkli okolo Vasiľa a chceli vysvetliť mapu na aute, aký to má objem, koľko má rokov také auto, koľko máme rokov my, či máme zdravú obličku na donor a tak :). Chvíľu to je divné, keď len tak potichu obchádzajú auto, ale keď sa im zachce konverzovať tak je to ako v hľadisku na hokeji Slovan – Žilina. Okej, to bol zlý príklad…niekde kde chodí veľa ľudí.
Pokračovali sme teda smutne v ceste za kilometrami iránskym smerom. Pomaly sa aj zotmelo a možno sme mali aj trochu hlad. Zišli sme z diaľnice, že teda okukneme dedinu, keď už je v mape. Samozrejme nie je dedina v mape ako dedina v mape, táto svojou hrôzostrašnosťou predbehla nejednu osada na východnom Slovensku. Bol to taký zhluk 10 domov okolo veľmi úzkej hlinenej cesty. Vyštekávali nás škaredé špinavé túlavé psy a bolo to vhodné akurát tak na Hitchcokov film.
Vrátili sme sa na malé odpočívadlo z dreva a igelitu hneď vedľa tejto malebnej dedinky, hneď nad zjazdom z diaľnice. Ešte upresnenie, aby ste si ten zjazd z diaľnice nepredstavovali nejako pompézne. Normálne odbočíte z diaľnice na poľnú cestu, tam z toho chochmesy nerobia :D.
Toto odpočívadlo bol taký klasický flek, z ktorého posedávajúce babky sledujú premávku na diaľnici. Pretože to je tam veľmi obľúbená činnosť. Mali to tam ale dobre vybavené, dotiahnutá elektrina, rýchlovarná konvica, dokonca i tekuté mydlo a podobné vychytávky. V záujme ochrany vlastného zdravia sme si aj tak uvarili vo vlastnom hrnci na benzínovom variči. Ale za to mydlo im ďakujeme, to sme si trochu požičali :).
Z dnešného dňa sa zachovali len štyri fotografie. Preto uverejňujeme aj túto štvrtú, hoci jej výpovedná i umelecká hodnota sú rovnaké :D.
Po káve sme zadali asi 100 kilometrov a naslepo našli „nejaké“ miesto na spanie v GPS mape. Bola absolútna tma, prešli sme len cez nejaký most smerom od diaľnice, zaparkovali na tráve, vybalili spanie a zaľahli. Takže sme ani tušáka nemali, kde sme a vedľa čoho spíme….