Ráno nás strážili domestikované ovce. Z nášho táboriska sme to mali len na skok do mesta Xiva, jedného z miest preslávenej Hodvábnej cesty. Kultúra ako vyšitá. A uUbeci si tam trénujú, ako sa zarába na turistoch. Teda nič proti, historické centrum bolo v skutku šmakózne, pekné kachličkované budovy v takmer pôvodnom stave. Takmer, pretože vo vnútri každej väčšej historickej budovy bol hotel pre fotkychtivých japoncov.

Pred vstupom do tejto historickej časti nás odchytil zmenárnik. Znovu sme si pripomenuli staré dobré priekupnícke časy. Totiž, jeden americký dolár má hodnotu tritisíc (slovom 3000) uzbeckých Somov. Z tohto dôvodu musia zmenárnici so sebou nosiť vcelku dosť veľa kíl hotovosti. Tento mal klasickú poľskú textilnú tašku, károvaný vzor. Za našich sto dolárov vytiahol z plnej tašky tri kôpky po sto bankoviek a transakcia bola vybavená. V Uzbekistane treba na peniaze vrece a nie peňaženku.

Obchodníci s každým druhom tovaru pokrikovali na turistov „Hello, how are you?“ a snažili sa im nanútiť predmety, o ktorých tí ľudia ani nevedeli že ich nepotrebujú. My sme v tomto ohľade nemali problém. Totiž, ja som mal na sebe potrhané tepláky a pásikavé tričko od angličanov. Posledný žobrák by pri mne vyzeral ako model z katalógu. Posúďte sami.

Ale potom sme trochu prepadli turizmu a nakúpili sme domov kadejaký suverén. Úderným zjednaním sa ceny v pohode dali zjednať na tretinu až štvrtinu. Tomuto nerozumiem, ako môže niekto prísť na takýto trh a platiť cenu, ktorú obchodník navrhne. Veď to zjednávanie a tá psychologická hra je najkrajšia časť nákupu. Dôležité je aby si obchodník myslel, že neviete či chcete nakupovať. Že síce sa vám to páči, ale nie ste si istí. On má potom veľkú potrebu vás presvedčiť :).

Túto štramácku čiapku sme fakt chceli. Prvá ponuka bola asi 50 dolárov, potom nasledovala prvá reálna za 30. Ale náš limit bol 10 dolárov a on nechcel ísť pod 15 :).

Ešte sme sa pokochali výhľadom z  vysokej veže, samozrejme za poplatok. Mali to ale zle vymyslené, lebo z veže sme dovideli až za hranice historického centra mesta a tam to až také pokocháníčko nebolo veruže.

Po tom, ako si jeden zo spolucestujúcich vybavil svoju tretiu potrebu (schyľovalo sa k problémom) sme sa vydali zháňať benzín. Benzínové pumpy boli zamknuté a zabednené, nádej na pohonnú hmotu z tohto zdroja sa rovnala nule. Museli sme vyhľadať lokálny čierny trh. Hodinu sme krúžili mestom ako hliadka mestskej polície, pýtali sa každého okoloidúceho a pomaly sme zužovali okruh k nášmu priekupníkovi.

Pred domom sedeli traja chlapi na lavičkách a pred nimi na chodníku prázdna plastová fľaša. To budú oni. Fabo vystúpil a šiel na výzvedy. Chlapi boli podozrievaví, ale Vasiľ a naše smradľavé pazuchy boli veľká výhoda .Rozhodne sme nevyzerali ako agenti CIA na love priekupníkov benzínu.

Vedúci pumpár bol bachratý a na obchod len dohliadal. Exekutívu prebral mladý kšeftár. Keď sme mu povedali, že chceme 30 litrov benzínu, skoro mu pretočilo panenky. Tu si bežne chodia ľudia kúpiť 2 litre do motorky, aby mohli celý mesiac jazdiť.

Vedeli sme, že liter benzínu by mal stáť tak 3500 – 4000 Somov. Na to sme sa pýtali každého človeka, ktorého sme sa pýtali na priekupníka. Aby sme mali reprezentatívnu vzorku, kam sa hrabe štatistický úrad.

S kšeftárom sme sa museli na cene trochu dohadovať, chcel nás obtiahnuť. Ale nechcel prísť o kšefkt, 30 litrov je 30 litrov. Benzín sa samozrejme predával v 5-litrových plastových fľašiach od vody. 15 do nádrže a 15 do kufra, rezerva musí byť.

Ten mladý kšeftár mal jednu ruku chromú. Teda on celý vyzeral tak trochu ako z toluénu porobený, ale tú ruku mal zvláštne pokrútenú. Až keď sme mu odovzdali hotovosť sa ukázalo prečo. Mal v nej zabudovanú počítačku peňazí. Našich 105 tisíc prepočítal cca za 10 sekúnd. Ani sme mu na prsty nestíhali pozerať. Vrátil nám balíček, 5 tisíc chýba. Sme to tri minúty prepočítavali, kým sme sa dopracovali k relevantnému výsledku. A mal pravdu chalanisko.

Ešte sme si v meste na trhovisku zašupovali nejaký fajnový fast-food (to bola predposledná kvapka) a nabrali sme kurz Buchara. Hlavné mesto hodvábnej cesty, orient jak sviňa. Vzdialenosť 500 kilometrov, no už po 50 sme videli, že to nestíhame. Zlá cesta, taká klasicky uzbecká, viac ako päťdesiat sa ísť nedalo a teplo ako v peci.

Do Buchary to bola zachádzka, jednoducho sme museli ísť tam a späť, 1000 kilometrov sme potrebovali stihnúť za 24 hodín. Chvíľu sme uvažovali, že úplne zmeníme trasu a pôjdeme cez Kazachstan, no nijako nám to nevychádzalo. Ťažké rozhodnutie bolo na svete, do Buchary nejdeme, radšej ideme do Mujnioku, na breh vyschnutého Aralského jazera. Tak tak, ani strelený žiguľový cestovateľ nemôže vidieť všetko.

Ešte sme sa zastavili splniť si americký sen a konečne vidieť mesto Boston. V meste Boston majú veľkú tržnicu (ako v každom uzbeckom meste) a jeden hotel pri jazere. Aj by sme tam šli, ale trochu to vyzeralo ako pracovný tábor. A pán domáci nám ponúkal, že ráno s nami pôjde na políciu vybaviť turistickú pečiatku, že sme spali v hoteli. To je v Uzbekistane povinnosť, spať každú noc v hoteli a mať o tom pečiatku. Lenže my sme na políciu nechceli, ešte by sa nás tam pýtali na tú poistku za auto, ktorú nám kázali zaplatiť na colnici a my sme rozhodne platiť nechceli :).

Opustili sme Boston bez toho, aby sme stretli Zdena Cháru. Sorry Zdeno.

Do ďalšieho mesta, Nukusu, viedli dve cesty. Jedna stará rozbitá, druhá nová nedostavaná. Vzdialené od seba boli priemerne tak 20 metrov. Keby sme mali pevnejšie nervy, možno by sme to vydržali na tej starej. Po novej chodili len frajeri na nových autách a kamióny. A po pár kilometroch sa pridala aj jedna expedičná Lada. Síce na konci tej cesty bol len kopec piesku a tak sme sa museli dobrý kilometer vrátiť, ale stálo to za to.

Až do Nukusu sme v aute takmer stále mlčali, záver dňa vyzeral biedne. No karma nás zase raz odmenila a v Nukuse sme našli skvelý hotel. Za 20 dolárov klimatizovaná izba, sprcha s teplou vodou (!!), posteľ a dokonca čisto.

Fajnová reštika v hoteli, chutné mäsové pirohy s domácou smotanou a pol litra vodky za 2 doláre. Teda takto, ten pán reštauratér povedal, že má dobrú vodku za 4 doláre za fľašu, alebo zlú za 2 doláre za fľašu. Dve za cenu jednej? Hlavne lacno! Zajtra budú bolieť hlavy a jeden člen pôjde na veľkú potrebu viackrát, ako je jeho vek. Je to najstarší člen posádky ;).