20. deň Vyschnutý breh Aralu? Tak to ma poser.

Nie, nechceme tento denník pretvoriť v spŕšku vulgárností a expresívnych výrazov. Ale ten dnešný deň sa naozaj niesol najmä v znamení silných problémov s metabolizmom a črevnou integritou (ak to chcete v ľudskej reči, bez nažehlených výrazov: Fabo mal beštiálnu sračku).

Ráno v hoteli v meste Nukus. V cene ubytovania boli aj bohaté raňajky – praženice, vôlské oká a iné pochutiny. Fabo s Tomášom sa včera večer rozhodli, že si dajú ešte jednu fľašu tej lacnej vodky na spanie. Čo si budeme hovoriť, nevyzerali najzdravšie. Tomáš ešte ako tak, ale Fabo behal na lavatórium a späť ako zmyslov pozbavený.

Skočili sme si nakúpiť na trh, jedlo, voda a tak. Teta, u ktorej sme si kupovali konzervy, nám zároveň rozmenila doláre. Obehala celý trh, požičala si keš od všetkých kamošiek- konkurentiek a bola rada, že má kšeft. Takto má vyzerať biznis v turisticky pozitívnej krajine.

Cestou na ten trh nás ešte zastavili policajti. Už sme fakt dobre trénovaní, ani doklady nedostali do ruky. Rovno sme sa ich začali slovenskou ruštinou pýtať, kde sa tu dá rozumne zaparkovať. To ich dosť zaskočilo, lebo veď zaparkovať sa dá úplne všade, pokojne aj v strede cesty. Takí boli zaskočení, že zabudli, prečo nás vlastne zastavovali. Že teda máme tam zabočiť a tam sa dá parkovať úplne najlepšie. Potom sme ich stretli ešte raz, keď sme kupovali na hlavnej ulici benzín od priekupníka. Hodili na nás taký silno sprisahanecký pohľad. Akože spoločné tajomstvo.

Tento benzínový priekupník trpel klasickým predsudkom – oni sú zo západu, majú peňazí jak pliev. Slušne sme mu povedali, že chceme 40 litrov pohonnej hmoty. Na to on navrhol cenu 1,5 dolára za liter. Asi ešte nezažil, aby sa celá posádka auta začala na plné pecky smiať na jeho ponuke :D. Oznámili sme mu, že dostane 3500 Somov za liter (1,15 dolára), čo bola regulárna trhová cena. Ešte nás chcel uprosiť aspoň na 3700, ale naznačili sme mu, nech nevymýšľa hlúposti a šúruje pre tie 5-litrové PETky plné uzbeckej 70 oktánovej nádhery. To zjednávanie bolo skrátka jedna z najlepších každodenných radostí .

Do mesta Mujniok sme to pôvodne chceli strihnúť skratkou cez mesto Chiboy. Tam sme sa ale od miestneho príslušníka dozvedeli, že na jar strhlo cestu a skratka je ťažko prejazdná aj pre terénne približovadlo. Bez rezervy a bez náradia sme nechceli riskovať ťažký terén a šli sme na istotu, obchádzka 150 kilometrov.

Včera v Nukuse nám mladý Španiel poradil, že v meste Mujniok určite musíme ísť bývať do tamojšieho hotela. Teda okrem faktu, že je to jediný hotel v okruhu 150 kilometrov, v ktorom môžeme dostať pečiatku o ubytovaní do víz je to takisto najhorší a najstrašidelnejší hotel na svete. Ani nemusel viac dodávať, cieľ bol jasný.

V Mujnioku je známa atrakcia – pohrebisko lodí na brehu bývalého jazera. Kedysi tam tých lodí bolo viac a boli voľne pohádzané po zemi ako ich tam voda nechala.

2014-07-22 17.51.41

2014-07-22 17.51.13

No jedného dňa prišli Čínania a odviezli takmer všetky lode do šrotu. Jediná vec, ktorá priťahovala aspoň nejaké peniaze do tejto rohom zabudnutej časti sveta a tie kundy šikmooké (toto nie je nadávka, slovo kunda používa aj Miloš Zeman!) to zobrali. Nechali tam len pár kúskov a ešte ich ukážkovo naukladali do rady, aby to japonský turista všetko stihol odbaviť jednou fotkou a mohol pokračovať v ceste. Bleju velebnosti, to je skoro také zlé, ako kradnúť poklopy z kanálov.

2014-07-22 18.05.04

Celé mesto Mujniok bolo stelesnením depresie. Z jedného silného priemyselného mesta zarábajúcom na rybolove sa v priebehu pár rokov stala diera. Opustené veľké továrne pripomínajú slávnu minulosť a hlinené chatrče a zdegenerovaní ľudia bezcieľne posedávajúci pri ceste zase smutnú prítomnosť a bohužiaľ asi aj budúcnosť.

A v tejto pochmúrnej nálade sme šli do toho najhoršieho hotela na svete. Najprv sme to ani nemohli nájsť, budova nebola nijako označená a prví traja oslovení nemali ani šajnu, čo to vôbec je hotel (fakt, nepoznali slovo hotel). Nakoniec nám to poradil nejaký mladý chalan v pochybnej dielni.

Pred hotelom sa na nás zavesili žobrajúce deti. Páčilo sa im auto a ja som im nahovoril, že sme argentínski futbalisti na sústredení. Možno si poviete, že je to neetické, takto klamať žobrajúcich trpaslíkov. Ale keby ste videli to šťastie v ich očiach keď zistili, že sa rozprávajú s argentínskym futbalistom. Následne im argentínsky futbalista zakázal žobrať a kradnúť z auta pod hrozbou ťažkého fyzického trestu. Ak patríte k ľudom, ktorí si myslia že spasia svet tým, že odnesú deťom do Uzbekistanu omaľovánku a prepisovačku, tak ste tento odsek nemali čítať ;).

2014-07-22 18.28.45

No a hotel. Áno, bol to najhorší hotel, aký môže na svete existovať. Pred päťdesiatimi rokmi vrchol komunistického zájazdového ubytovania. Izby s balkónom, v každej izbe kúpeľňa a záchod, breh Aralu za barákom. Aral odišiel, balkóny…no síce zostali, ale bez istenia by som to neriskoval. A kúpeľna? Ak ste niekedy boli v stoke (akože normálne v potrubí, ktorým sa odplavuje odpad) tak toto bolo skoro rovnako dobré ako stoka. V celom hoteli (asi 30 izieb) ostal jediný použiteľný záchod. Fabo ho raz skúsil použiť a potom už radšej chodil vonku.

Izba

 

Schody do neba
Foajé (alebo fópá?)

Aha, na to vlastne ešte možno čakáte, na tú Fabovu srajdu :). No tak takto, od rána sa sťažoval, že mu je zle. Najprv v hoteli ešte v Nukuse párkrát kakal a potom sme mu po ceste párkrát zastavili. Takže jasné znamenie nejakej črevnej nepohody. Ale celé to zakončila večera v tomto hoteli. Áno, sme natoľko hlúpi, že sme si v tomto hoteli dali grandióznu večeru pozostávajúcu zo špagiet, zemiakov a stopového množstva zeleniny a mäsa. Celé to plávalo v takej podivnej omáčke. Musela byť podivná, lebo prívod tečúcej vody tu nemali, takže základ tvorila voda dažďová.

2014-07-22 20.08.16

Ešte raz si pomôžem českým prezidentom: touhle večeří si Matěj pěkne zkurvil žaludek. Potom už len behal hore dolu po schodoch, vybiehal na záhradu a ozývali sa zvuky jeleňa v ruji. Horšie ale bolo, že začínal byť seriózne dehydrovaný a dosť slabý a všetky naše lieky ukradli v Iráne spolu s autom. Mali sme nejaké zavodňovacie tabletky, ale tie boli teraz nanič. Zaváňalo to prúserom.

Tomáš sa tiež necítil úplne top. A ja? Ja som taký krpatý, že do mňa sa choroba samozrejme nezmestí. (mimochodom, som fakt rád, že tú hnačku mal Matej. Lebo takto som ju mohol aspoň dostatočne farbisto opísať :D)

Zdieľaj ako prvý a naštartuj to tu!

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

This site uses Akismet to reduce spam. Learn how your comment data is processed.