Zatiaľ čo silno vybavená zahraničná expedícia musí ráno stráviť polhodinu balením výbavy do auta a prípravou na štart, slovenská expedícia bez akejkoľvek výbavy si môže len tak hovieť na kartóne, popíjať kávu a pojedať takmer expirovaný melón. A takisto sme mali čas pripevniť na strechu lebku ťavy. Nie, nebola to vražda, tú lebku sme našli vedľa auta.
Ale trochu sme im závideli ich expedičnú sprchu, keby Juniorovi hanby nebolo, aj vlasy by si tam šiel umyť :). Angláni boli veľmi milí a mali pochopenie, darovali nám dve mäsové konzervy, štyri tričká a dve šiltovky (čím zdvojnásobili počet kusov nášho oblečenia).
Chvíľu po ich odchode sme nahádzali naše kartóny do kufra a hor sa…do najbližšej krčmy na kávu. Tam sme zadelili podrobný brífing, dnešný plán bol jasný: točiť kilometre do zblbnutia. Až potom sme boli pripravení vyraziť. A urazili sme celých 250 metrov, po najbližšiu policajnú kontrolu.
Turkménski policajti ostali verní povesti, aj keď títo boli rozumnejší Boli dvaja, podľa vzoru dobrý a zlý policajt. V tomto prípade jeden bol dlhý a druhý široký. Široký bol vedúci skupiny, mal v ruke mobil a tváril sa, že je stále „bizy“ a že mu idú kšefty :D. Na začiatok to vyzeralo, že chcú úplatok. Široký ukázal na naše drevo na streche a naznačoval zákaz a možný trest. Junior neváhal a začal mu slovenskou ruštinou opisovať, ako nás okradli a ako sme na tom zle. Ešte 5 minút a bol by nám aj pol výplaty daroval.
Potom si pozerali mapu a strašne chceli počúvať naše príhody a vidieť nejaké fotky. Boli dotieraví strašne a nám sa nechcelo s nimi vybavovať, lebo na slnku pieklo ako v peci. Tak im Junior povedal, že fakt nemáme čas a odchádzame…a odišiel. Ono sa to môže zdať ako hrdinstvo, ale tí policajti tam nemali auto, tak ani prenasledovať nás nemohli :D.
Podobná hliadka bola o ďalšie dva kilometre, ale ten policajt nám tak neisto mával, mohli sme si to vyložiť aj ako pozdrav. Tak sme radšej pokračovali, nemôžeme sa vykecávať s každým príslušníkom.
To je podobný princíp ako generátor náhodných slov. V podstate policajt nemá istotu, že vás chce zastaviť, on to len tak skúša. Ak nezastavíte, jasne mu dáte najavo, že vás nechcel zastaviť. Na Slovensku neodporúčame.
Po 150 kilometroch nás zastavili na klasickom čekpointe. Na ceste závora a každé auto musí zastaviť a porozprávať sa s policajtom. Tento policajt mal smolu, lebo sme mali akurát čas obeda v aute. Mali sme len jednu konzervu na tretinky a Junior ako vodič bol na rade posledný. A práve vtedy nás zastavil. Vodič vozidla odmietal súčinnosť s orgánom, nedal mu ani doklady. Len mu povedal, že to zviera na streche je velblud, aj keď sa na to ten orgán ani nepýtal :D.
Druhý policajt mal v ruke predmet, ktorý pripomínal radar. Nevydával žiadny zvuk ani sa na displeji neukazovali žiadne čísla, no napriek tomu mu to dávalo právomoc zastavovať autá a rozdávať pokuty.
Pred prechodom do Uzbekistanu sme sa zastavili v meste Dashoguz. Na veľkej tržnici sme míňali posledné Manaty za potraviny. A prvýkrát sme sa v Turkmenistane stretli s pokusom o ošmeknutie. Chlieb stál 2 Manaty a predavačka z vedľajšieho obchodu poradila tej našej predavačke, nech nám ho predá za 3 Manaty. Strašne sme ju vysmiali, kúpili sme si v inom stánku dva chleby a tá pôvodná predavačka ostala s dlhým nosom. Tak to je, nedávajte zarobiť odrbávačom.
V špinavom pohostinstve sme si dali chutné mäsové pirohy s domácou smotanou. Dobre si tento obed pamätajte, je dosť možné, že tu sa začal písať príbeh jednej solídnej otravy z jedla. Ale o tom až o dva dni ;).
Hranica Turkmenistan – Uzbekistan. Keď si myslíte, že už vás nič nemôže prekvapiť, choďte sa tam pozrieť.
Turkménska strana
Prvá závora, kontrola pasov a víz, aby nás mohli vpustiť do priestoru colnice. V hlavnej budove už čakala skupina zúfalých colníkov. Takto na fajront sme ich prepadli, po 15. hodine. Dali nám hneď vypisovať tlačivá o colnej deklarácii, že čo chceme vyviezť z krajiny. Aj by sme to vypísali podľa dobrej vôle, ale colníkov čakala doma teplá večera, tak nám to radšej nadiktovali. Drogy net, zbrane net. Trochu sme sa zarazili na položke „wildfile animal parts“ – časti voľne žijúcich zvierat. Na streche sme mali priviazanú ťaviu lebku :D. Označili sme že nič nemáme, aby to nebolo podozrivé.
Potom klasické rozdelenie, pasažieri šli pešo, vodič sa vrátil do auta a nasledovala najlepšia kontrola batožiny, akú kedy vodič zažil. Hrabali sa v tom aute ako vo vlastnej obývačke, všetko otvorili, všade pozreli, všetko prelistovali. Každú jednu vec z kufra vyložili na zem, prehmatali, pozmačkali. No to by každý začal na nich pokrikovať škaredo po chvíli.
Vedúci colník bol inteligentný chlap, dokázal aj otvoriť lekárničku a dokonca aj krabičku so sadou na lepenie gúm. Nebol vedúci len tak pre nič za nič. Ale ma začal podozrievať kvôli hrncu, ktorý bol zabalený do igelitky pretože bol celý od sadzí tak ma to dožralo už. Celou colnicou sa nieslo: „HRNIEC! TY SI NIKDY NEVIDEL HRNIEC?!“. To bolo pre colníkov jasné znamenie a radšej ukončili colnú prehliadku. Stáli vedľa auta ako truhlíci a čakali, že si tie veci, ktoré mi vyhádzali na zem, budem zbierať. To tak :D. Keď vedúci dotlačil do kufra posledné kartóny na spanie, nasledoval odchod z hranice.
Aha a čo sa tej kolónky „wildfile animal parts“ týka. Vedúci pozrel na ťaviu lebku na streche „Što?“ Junior – „Camel!“, vedúci „Camel? Mhmm, very good!“.
Inak, každá colná kontrola spočíva v tom, že si vás zapíšu do zošita. Takže napríklad na turkménskej strane si ma zapísali ako vodiča do zošitov: auto, vodič, pasažier, auto a vodič, auto a trasa, trasa a vodič, vodič a vodičský preukaz, vodič a technický preukaz. Hádam ani netreba dodávať, že každý zošit mal na starosti iný colník.
Posledná zastávka, ktorú sme už absolvovali spoločne, bol zošit na pas a osobné údaje. Obsahoval aj kolónku bydlisko. Colník bol hrdý, nechcel si nechať poradiť od Faba. A tak po 3 minútach premýšľania slávnostne zapísal do kolónky bydlisko údaj: „CESTOVNÝ PAS“.
Vyšli sme z priestoru colnice, hraničné pásmo meralo možno pol kilometra. A na jeho konci čakal posledný turkménsky colník. No takto, ak boli všetci ostatní nie moc múdri, tak oproti tomuto by mohli byť aj členovia Mensy. Akurát pomáhal nejakému kamarátovi, alebo čo to bolo, umývať jeho auto svojou košeľou z rovnošaty. Kontroloval pasy, ale ani sme mu ich nechceli dať, vyzeral dosť nepríčetne. No fakt, ak by si on od nás vypýtal úplatok tak ho do minúty dokážeme presvedčiť, že na západe je hlina platidlo a dostal by za hrsť pozemskej hliny.
Uzbecká strana
Fabo s Tomášom prešli v pohode. Ja som s Vasiľom musel čakať pre bránou. Totiž, asi tam už dosť dlho neprechádzalo žiadne auto a colník niekde stratil kľúče. Do pátrania sa zapojilo niekoľko kolegov. Po 15 minútach našli obrovský zväzok a colník skúšal jeden kľúč za druhým. Áno, asi tu dlho nikto nešiel :).
Nasledovala lekárska prehliadka. To znamená, že človek v bielom plášti si nás zapísal do zošita. Jeden zošit pre pasažierov a jeden pre vodičov, poriadok musí byť.
Colníci v hlavnej budove práve pozerali nejakú ženskú telenovelu a keď sme prišli, začali sa hanbiť a radšej prepli na futbal. Potom sa hanbili aj za futbal tak dali nejakú vedomostnú súťaž. Mimochodom, na tomto hraničnom prechode, kde pravdepodobne prejde 15 peších denne, pracovalo viac ako 10 policajtov.
Boli ale o dosť múdrejší a dokonca mali aj zbrane. Normálne naozajstný samopal M16 či také dačo, veľká vec. Snažili sa, moc nás nebuzerovali a chceli, aby to prebehlo rýchlo a bezbolestne. Potom ale prišiel na scénu technický preukaz.
Dostali našu európsku platovú kartičku a boli v prdeli. Uzbecký colník očakáva 5-stranový techničák, v ktorom bude zapísaný aj posledný dátum tankovania. A nie toto, plastovú kartičku s desiatimi riadkami.*
A tak si mohli Tomáš s Fabom, sediac vonku pri aute na obrubníku vypočuť aj vety: „ČO? Aké číslo motora? U nás sa číslo motora nepíše do pasportu od mašiny….choď si to odpísať z bloku motora!“. Trvalo to celé asi hodinu. Oni sa skutočne snažili, vypisovali to do kompu rýchlosťou svetla (zhasnutého) a po polhodine im to celé spadlo a písali znovu. Tu sa ani nekonala žiadna kontrola batožiny, lebo ten, čo kontroloval, šiel medzitým už domov.
Potom ešte museli zohnať špeciálny papier na poistenie, ktorý nám orazili a s týmto papierom sme museli ísť na najbližšiu policajnú stanicu zaplatiť poistenie za auto. Ctený čitateľ si môže tipnúť, koľko poistiek na auto sme si v Uzbekistane zaplatili :D.
V prvých potravinách za hranicou sme si zistili platný trhový kurz uzbeckého SOMu. Banka dáva 2250 Somov za Dolár, trh dáva 3000. Všeobecná cenová hladina podľa očakávania, za 10 dolárov sme nakúpili dvojdňové zásoby pre celý regiment a ešte nám ostalo na nanuk. Ale nanuky tam nemali.
Pred mestom Xiva sme sa utáborili pri rybníku. Moc nesmrdel, ale boli tam rybky, ktoré strašne obžierali všetky telesné končatiny. Ako prvý to odhalil Fabo, ktorý sa ako prvý a posledný v tom rybníku odhalil na Adama. No aspoň mal nejaké vzrúšo :D.
Po výdatnej večeri (fazuľa z konzervy) sme si rozložili luxusné spanie a čumeli na hviezdy. Kúsok vyspávali domestikované ovce, ale nám to bolo jedno. Sme boli unavení ako kone.