Prebudenie na poli pri ceste prebehlo hladko. Na raňajky káva a melón a po raňajkách každý aspoň tri veľké potrebičky. Včerajší pouličný fast food si vybral svoju daň.

Museli sme sa vrátiť do mesta rozmeniť peňáze. Rozmeniť doláre nebol žiadny problém, normálne to prebiehalo oficiálne v banke, za oficiálny kurz. Vošli sme do banky hlavným vchodom, všade mramor, chróm a iné materiály. Ale ľudia s dolármi sú menejcenní, poslali nás cez zadný vchod, že tam je zmenáreň. V preklade – vzadu na dvore, za plechovými dverami.

Hneď naproti cez cestu sme vyhliadli 5-hviezdičkový hotel. Bolo nutné zvoliť rozumnú taktiku, aby sme vyzerali ako výstrední západniari, ktorí majú milióny na účte a neumývajú sa z presvedčenia. A tak sme sa tvárili ako hodnotitelia z Lonely Planet. Junior si zapisoval do veľkého zápisníka, skúšal vrstvu prachu a nadvihoval koberec, či tam je čisto. Dali nám aj heslo na wi-fi zadarmo a usadili nás do vestibulu. V telke práve bežala nejaká turkménska agitačka. Možno by pustili aj burzové správy, ale v Turkmenistane sú len dve uznávané komodity – mramor a koberce. Tak to by bolo krátke. Každopádne, síce nevieme ako má vyzerať bežný hodnotiteľ z Lonely Planet, ale asi sme ho simulovali dobre. Ale ak smrdí ako Junior v tých sandáloch, tak poteš koště.

Posledná zastávka – trhovisko. Čakala nás cesta do púšte, tak sme nakúpili konzervy, chlieb, veľa vody. Chceli sme si pri Darwaze spraviť mini oslavu, takže sme vykšeftovali podpultovú pančovanú vodku a pančované cigarety. Už len fotky holých báb chýbali a boli by sme ako z cestovateľského časopisu zo šesťdesiatych rokov.

Samozrejme, hlavným bodom nákupu boli žabky, lebo tie nohy potrebovali dýchať.

Prvý problém nastal na pumpe, v Turkmenistane je úradom zakazané tankovať do kanistra. No až tak sa nečudujeme, lebo za tých 13 centov sme si aj my chceli tankovať do 5-litrových plastových fliaš od vody. Nás ale čakalo 450 kilometrov a Vasiľ je na tom s veľkosťou nádrže biedne. Chvíľu sme zvažovali, že vycucneme z nádrže do fliaš a vrátime sa na pumpu natankovať. Ale sa nám nechcelo, tak sme sa rozhodli, že nám to musí stačiť :D.

Dedo na pumpe nám zakázal panikáriť, že o 90 kilometrov bude ešte jedna pumpa a o ďalších 50 kilometrov ešte jedna. To prvé bola pravda, to druhé nie.

Dnes bol pocitovo zatiaľ najteplejší deň. Možno to bude znieť neuveriteľne, ale vonku bol taký rozhorúčený vzduch, že sme radšej šli so zatvorenými oknami. Teda skoro, špárové vetranie sme museli zachovať. Lebo vo Vasiľovi zavrieť všetky okná úplne, to je pokus o oživotsaprípravu.

Nájsť plynový kráter uprostred ničoho nie je jednoduchá vec. Vedeli sme, že sa nachádza poblíž mestečka Darwaza. Bývalého mestečka, pretože bývalý vládca Turkmenbaši si uzmyslel, že to mestečko je škaredé a kedže k tomu kráteru chodí veľa turistov, dal ho zbúrať.

Turkménci v záujme zmätenia náhodného turistu umiestnili niekoľko cedúľ, že tu je kráter. Ale ani jeden z nich nebol TEN kráter. Najväčšia výhra bola táto zemná diera plná nafúkaných odpadkov. Renesančné umenie v praxi.

O pár kilometrov stáli dve reštaurácie, pozostatky bývalého mesta. Domáci reštauratér vedel, kde je horiaci kráter. Ukázal kolmo na cestu, priamo do púšte. 10 kilometrov týmto smerom a ste tam. „Cesta ne dobrá, Lada net off road“ , krčmár neveril Vasiľovym terénnym schopnostiam. Nasledoval brífing v reštike. Ukázalo sa, že v bezplatnej navigácii je zakreslený presný bod, cca. 6 kilometrov od cesty. Dokonca tam bola zakreslená odbočka z hlavnej cesty a približná cesta ku kráteru. Paráda.

Pri tej odbočke stál pán s Toyotou LandCruiser. Už z diaľky videl prichádzajúci kšeft a kývol rukou, nech ho nasledujeme. Po 200 metroch stredne ťažkým terénom ukázal na cestu do strmého kopca, čistý piesok. Pokýval hlavou, že nech to ani neskúšame. Môžeme tu nechať auto a on nás odvezie ku kráteru.

Matej: „Chalani, toto jednoznačne prejdeme“. Chalani: „Matej, toto jednoznačne neprejdeme“. Ale aspoň sme si vystúpili, nech to teda skúsi.

Pokus trval približne 25 metrov, potom nasledovalo jedno potlačenie a jedno zahrabanie do piesku do polovice zadných kolies. „No, tak to teda asi neprejdeme“, Matej takmer priznal prehru :D.

Kšeftár na Toyote nás frajersky prebehol a nastalo tvrdé vyjednávanie. Z mapy sme vedeli, že je to cca 6 kilometrov v ťažkom teréne. Kšeftár nepredpokladal, že sme takto svetaznalí a chcel nám nakecať, že je to kilometrov 15. Junior navrhol cenu 10 Manatov (asi tri doláre)…kšeftár navrhol 30 dolárov, no čo sa zbláznil? 😀 Šak benzín za 13 centov. Ponuka sa jednoznačne nekryla s dopytom, vrátili sme sa pod kopec a tam sme sa utáborili na kávu a brífing.

Kšeftár sa ešte raz prišiel ponúkať. Prišiel s ním aj jeho syn na motorke, ktorý mal hlavu omotanú nejakou handrou a mal v nej len diery na oči.  Preto sme mu nevedeli odhadnúť emócie. Ale táto rodinka operovala v úplne inej cenovej hladine. Bolo rozhodnuté, auto necháme tu a prejdeme sa 6 kilometrov pieskom. To znie celkom rozumne.

Zobrali sme si 5 litrov vody a 1 liter vysoko kvalitnej Turkménskej vodky na oslavu dosiahnutia cieľa. Šľapali sme asi hodinu, cestou nás obehli dve autá a nikoho ani nenapadlo nás zobrať so sebou, alebo aspoň zastaviť. Asi sme boli tak dotrhaní a špinaví, že sme vyzerali ako domáci ťažiari plynu vracajúci sa zo šichty.

Ten kráter bol neskutočný. Prišli sme k nemu už za tmy a tak sa pred nami otvoril pohľad ako z iného sveta. 70-metrová diera v zemi, z ktorej stúpal do neba stĺp svetla a smrdelo to ako plynový sporák na plné pecky. Chodili sme okolo tej džúry ako teľa okolo nových vrát.

Paradoxne z nej sálalo dosť silné teplo a pokus o hodenie papierovej vreckovky dopadol podľa očakávania. Zhorela.

Skúsený čitateľ zaregistroval nezrovnalosť – kde by sme my zobrali papierovú vreckovku? Jasné, nebol naša, patrila anglickej výprave (jedno z áut, ktoré šlo okolo). Profesionálne vybavená továrenská expedícia z Vauxhallu, megadrahé foťáky, kamery. Dali sme sa do reči, opísali sme im, prečo sme dotrhaní a špinaví :).

Mali dostatok pochopenia a presvedčili nás, že nám pošlú naspäť ich šoféra, aby sme ten nočný návrat po litri turkménskej vodky zvládli živí. Dobre, nemuseli nás vôbec presviedčať, ale my sme chceli byť za slušňákov a najprv sme akože odmietali. Ale nie moc presvedčivo, aby nám náhodou neverili.

Ten šofér šiel s týmito anglánmi už z Asgabatu. Totiž, pokiaľ chcete žiadať o turistické turkménske víza, musí s vami po celú dobu ísť domáci sprievodca. Pokiaľ sa nezmestí do auta, pôjde vlastným autom so šoférom. A takisto musíte spať každú noc v hoteli. Preto sme my mali len tranzitné víza, tie sa vydávajú maximálne 5 dní.

Nuž ale to zvezenie s ním, to bol zážitok na celý život. Pochopili sme, ako sa asi cíti spolujazdec Aleša Lopraisa na Dakare. Dobre, v tej púšti bola vyjazdená cesta, ale ten pán si to tam dával osemdesiat po piesku na Mitsubishi Pajero. Klímu mal nastavenú na 16 stupňov. To asi aby sa nám v prípade nehody spomalil metabolizmus a vydržali by sme do príchodu prvej pomoci :D.

Chceli sme z vďačnosti pozvať susedov na večeru. Oni aj prijali, ale keď potom videli, že na večeru bude ohrievaná konzervovaná fazuľa z hliníkového hrnca, väčšina šla radšej spať.