Povedzme, že ranný budíček po včerajšom zapíjaní smútku bol všetko, len nie príjemný. Mozog o tri čísla väčší ako hlava, v ústach Sahara a pred nami krásna vyhliadka niekoľkých hodín na policajnej stanici. Boli sme objednaní na ôsmu.

Podľa očakávania sme trochu nestíhali a tak Amin aplikoval trik číslo jedna, diplomatické vozidlo. Totiž vozidlá diplomacie majú v Iráne priamo na ŠPZ napísané že bacha, ja som diplomat. A diplomatické vozidlo nemusí dodržiavať až tak veľa dopravných predpisov, ako bežné vozidlo. Dokonca musí dodržiavať nula dopravných predpisov :). Amin je ale slušný, takže to bola slušná jazda, akurát v pruhu pre autobusy. Samozrejme, diplomat nediplomat, prišlo to, čo prísť muselo. Policajná placačka.

Síce sme mali diplomatickú ŠPZ, ale k tomu treba mať aj štátnu vlajočku vpredu na aute. Až tá dovoľuje porušiť každý predpis svetový :). No čo, kým policajt vypisoval pokutu, vytiahli sme vlajočku, naprísavkovali ju na auto a potom už nebolo komu dávať pokutu, lebo sme boli diplomatické vozidlo se vším všudy.

Na policajnej stanici sme sa ako vždy identifikovali slovne. Ako známi okradnutí turisti sme mali isté výhody, napríklad, že sme nemuseli odovzdávať mobil na vrátnici. Keby sme nejaký mali, že :D. Teda Tomáš mal, ale aj tak nemal roaming v Iráne, takže sme ho používali len na internety na ambasádnej wi-fi.

Táto kriminálka už vyzerala byť vyššia liga. Obrovský areál policajnej stanice, prijímacia miestnosť bola veľká ako bratislavský letiskový terminál a….nie moment, chcem povedať, tá miestnosť bola naozaj veľká :D. V strede čakali ľudia na sklápacích stoličkách ako v divadle. A popri stenách boli stoly, za ktorými sedeli príslušníci. Bez ničoho, len tak tam sedeli, niektorí mali pred sebou nejaký zošit. Zákazníci chodili náhodne k policajtom a tí im hovorili, že nie toto nie je moja vec, musíš ísť tam za tamtým kolegom. V byrokracii sú Iránci ďaleko pred nami. Našťastie, našu návštevu už Amin deň predtým dohodol, takže čakanie sa nás netýkalo. Len si nás napísali do otrhaného zošita a odviedli nás do budovy kriminálky.

Toto už bola naozajstná kriminálka. Nikto nemal uniformy, policajta od civila nerozoznáš. A bolo vidieť, že títo nepremýšľajú služobným odznakom, ale majú za očami pracujúcu mašinu. Znovu nás vypočuli zo dvakrát, raz jeden, raz druhý. Po hodinke nás vykopli a tvárili sa, že ich to ani moc nezaujíma a že pre nás nemôžu moc urobiť. Vtedy sme podľahli zúfalstvu,  že ak ani týchto to nezaujíma, tak isto končíme. Až o dva dni sa ukázalo, ako veľmi sme sa mýlili.

Nasledovalo skladanie identikitu. Chudák ten mladý chalan, čo to s nami mal na tom počítači dávať dohromady. Mal tam asi tristo druhov fúzov, tristo tvarov hlavy, uší, pier nosov. A my, traja pridebilnení zúfalí chalani s ohromnou bolesťou hlavy a bez spomienok na jedinú tvár sme to skladali. Po polhodine ohromnej snahy sme poskladali tvár. Ja neviem ako sa to mohlo stať, ale fakt to tak bolo. My sme proste poskladali nejakého ľudoopa, alebo opičiaka. Veď ono sa to ani na človeka nepodobalo. A ten mladý sa pýta: „To je on?“…no jasné, že je to on, nechali sme sa okradnúť bandou ozbrojených šimpanzov :D.

Bol ale veľmi vytrvalý, ešte nám ukázal asi tisíc fotiek zločincov. Zopár sa fakt podobalo a na jednom sme sa zhodli, že tento má fakt blízko ku chlapovi s nožom. Ale je to nepríjemný pocit, keď na niekoho ukážete a viete, že síce veľmi podobá, ale ak to nie je on, tak mu spôsobíte nejeden zlý deň. A najhoršie bolo, že aj keď sme sa na niekoho dlho pozerali a radili sme sa, že či áno alebo nie, tak si ho ten policajt zapísal.

Odchod zo stanice znamenal pre všetkých vykúpenie. Fabo šiel na pumpu rozmeniť doláre na Rialy a nakúpil nealkoholické pivo. Tu vidieť, že sme už v tom vedeli fakt chodiť. Nehľadali sme banku. Už sme zistili, že nám rozmení každý, len treba vedieť kurz, aby nás neošmekol. A keď nechcel rozmeniť, tak sme trochu spustili z kurzu a zrazu to šlo.

Ešte zostávalo ísť podať žalobu na súd. Tak to funguje, aby mohli byť zlodeji z niečoho obvinený, musí sa o tom niečom dozvedieť súd. Áno, bolo by to jednoduchšie, keby si to policajné a súdne sily povedali navzájom, ale v Iráne je to inak. Ešte aj ten spis sme im zase museli niesť my. Pre istotu ho zapečatili voskom.

Vonku bolo cez 40 stupňov v tieni, vysušovalo nás za živa. Amin to hrdinsky vzal na seba a my sme ho čakali pred budovou súdu v aute. Po hodine sa vrátil a vytrhol nás zo všetkých ťažôb: „Volala polícia, vraj našli nejaké červené auto s kolesami na streche“. Kýbeľ plný ľadu na hlavu by nás neprebral lepšie. „Kde? Čo? Prečo? Kedy tam budeme“. Amin bol pod ťažkou paľbou. „Musíme na policajnú stanicu niečo podpísať a oni nám povedia, kde je auto“.  Jasné, davaj, podpíšem aj pôžičku z nebankovky.

Policajt chcel naše podpisy na dvoch papieroch s fotkami. Na prvej bol údajný vodca autíčkarskej mafie v Tehranparse, tam kde nám ho ukradli. Nepodobal sa na nikoho z akcie. Na druhej bol majiteľ toho bieleho Peugeotu, na ktorom nás zastavili. Tiež sa nepodobal. A ten Peugeot sa našiel blízko miesta krádeže a bolo v ňom vraj dosť krvi Tak aspoňže nebola naša.

Amin nám preložil policajný oznam, že nadránom im volali z nejakého odťahového parkoviska, že v noci našli pri ceste parkovať nejaké podozrivé turistické auto s kolesami na streche (toto je dôležité…s kolesami ne streche!!) a tak ho preventívne odtiahli k sebe na záchytné parkovisko. Máme sa ísť na to auto pozrieť a ak je to Vasiľ, zavolať hliadku.

To záchytné parkovisko bolo cca 60 kilometrov od miesta krádeže. Také ohradené pole, plné obúchaných motoriek (nechceli nám ani jednu dať) a obúchaných áut. Najprv sme sa strašne dlho pri vstupe vybavovali, potom sme vošli a zbadali sme ho. Level šťastia v aute až tak razantne nestúpol, lebo už z diaľky bolo jasné, že to nie je úplne dobré.

Rezervy na streche neboli (celkom zaujímavá zmena), na strešnom nosiči vlastne neostalo vôbec nič. Kedysi sme tam skladovali aj kanister, stan a spacáky. Nemohli sme sa auta dotýkať, aby z neho potom policajti mohli zobrať odtlačky, takže sme sa nemohli pozrieť do kufra, kde sme dakedy mali oblečenie, náradie na opravu, náhradné diely a výbavu. Tak sme museli dúfať, že aspoň niečo tam bude.

Ale do kabíny sme videli a stačilo nám. Neostalo tam nič , absolútne nič. Rádio, repráky, GPS, vysielačka, dve zrkadlovky, full HD kamera, GoPro kamera…to všetko v tej kabíne predtým bolo. Vzadu na sedačke ostala jedna bunda a papiere. Tie boli paradoxne najdôležitejšie z celého auta, bez nich by sme museli Vasiľa nechať v Iráne. Junior s Fabom trochu tŕpli, lebo vo Vasiľovi boli v čase krádeže dobre schované ich záložné cestovné pasy. Ak neviete, tak v SR môžete mať legálne viac ako jeden cestovný pas, ak preukážete objektívnu potrebu.

Aby toho nebolo málo, na čelnom skle bol vystriekaný náš hasiaci prístroj a dokonca aj H4 žiarovky tá kurva vymontovala. Neskutočné. Okej, na druhej strane môžeme byť radi, že nevyzerá ako ten Peugeot vedľa :).

Boli sme dosť podozrievaví voči každému a voči tomu majiteľovi odťahovky najviac…kvôli tým rezervám zo strechy. Lebo zlodej, ktorý sa ponáhľa, nebude skladať zo strechy dve 10-ročné matadorky. Boli tam fakt dobre primontované a odtočiť tie skrutky trvá tak 15 minút ak viete, čo máte robiť. Navyše, na streche bola stále podložka (podložka pod maticu, taký pliešok v tvare O), ktorá bola pôvodne pod maticou uchytenia kolesa. Divné, že?

Odťahovák ktorý dotiahol Vasiľa nám ponúkol, že nás vezme na miesto, kde ho našiel. Sadli sme do štátnej Toyoty a čakali sme, kým prídu policajti. Nechceli sme len tak odísť od auta, už len pre tie papiere na zadnej sedačke.  Tu sa začala trochu vyostrovať situácia, lebo na scénu prišiel asi nejaký tajný policajt alebo čo. Tomáš vpredu ukazovali Aminovi na mobile nejakú fotku a policajt za oknom si myslel, že ho Tomáš fotí. Chcel mu natvrdo zobrať mobil a možno aj Tomáša by vzal. Ale Amin to vyriešil rázne: „Pane, toto je diplomatické vozidlo, nemáte voči nám žiadne právomoci. Odstúpte od auta, odchádzame“. Tak voziť sa v tom diplomatickom aute nie je na zahodenie :).

Vasiľa našli dva kilometre od parkoviska na rozšírenej krajnici. Amin nám prikázal ostať v aute, lebo situácia smrdela a šiel sa na to pozrieť sám. Našli tam s tým policajtom jednu kocku kuracieho bujónu Maggi. Neskôr sme sa tam vrátili aj sami a našli sme tam ešte pár bezcenných vecí. Bolo jasné, že Vasiľ tam bol, ale určite ho tam nevykrádali, to by museli zanechať viac stôp.

Mohli sme sa teda vrátiť na ambasádu a čakať na telefonát. Paradoxne sme na záver dnešného dňa boli presvedčení, že výprava skončila. V aute nezostala nijaká výbava, predpokladali sme, že v kufri je tiež prázdno a bez stanu, spacákov, oblečenia a základnej výbavy je pokračovanie skoro nemožné. Veď uvidíme ;).

Na záver malé zamyslenie: Predstavte si, že ste práve ukradli najvýraznejšie auto v celom Teheráne. Počúvate policajné vysielačky a máte tušáka, že ak vás s týmto autom niekde zbadajú, ste v prdeli ako jarný sneh. Šoférovali by ste také auto 60 kilometrov? Alebo by ste sa dohodli s kamošom, čo má odťahovku, aby si pre to auto prišiel a zbavil vás problému? Ale to je len naša teória…nechceme nikoho priamo obviňovať (ale nepriamo možno trochu áno).

Najhorúcejšie info z 01.11.2014: Práve dnes nám volali zo slovenskej ambasády v Teheráne. Policajtom sa podarilo vypátrať a zadržať zlodejov nášho Vasiľa. Počkáme na aktuálne informácie a dáme vedieť na našej FB stránke ;).