Okej, ani ste si to nevšimli, ale v príbehu sme preskočili jeden deň. Pretože tento deň bol veľmi nudný a smutný. Strávili sme ho totiž smutným čakaním na ambasáde na telefonát od polície.
No aby sme neprepadali panike, rozhodli sme sa niečo robiť. Opravili sme Rasťovi vchodové dvere do jeho ambasádneho bytu, prevarili sme cestoviny, prali sme. Pranie ako také bolo znakom mieru, pretože sme po praní vešali prádlo na strechu ambasády na bezpečnostný plot. Takže sme tými bielymi (žltými) trenkami v podstate hlásali mier celému Teheránu. Celý proces prania musel byť veľmi synchronizovaný, lebo čo sa oblečenia týka, mali sme obmedzené zdroje. Na tri osoby to bolo štvoro nohavíc, šesť tričiek, troje trenky, nula ponožiek, dvoje žabky a jedny veľmi ale veľmi smradľavé sandále. Z nich potom úplne morbídne smrdeli nohy. Takže sa nemohlo stať, aby si dvaja ľudia naraz prali gate, lebo potom jeden musel chodiť v trenkách.
Na ceste do Teheránu bola v tom čase aj česká výprava „Škoda Simply Never“. Chalani z Ostravy smerovali ešte viac na východ, na Pamir Higway. Prišli do Iránu cez Ukrajinu, čo je samo o sebe odvážny krok a chceli smerovať na Turkmenistan, podobne ako my. Predbežne sme ich varovali, že sa v Teheráne kradnú červené zahraničné expedičáky a že sa stretneme niekde v okolí slovenskej ambasády, lebo my ďalej nemôžeme.
Na trinásty deň to začalo zaváňať zúfalstvom. Problém bol čas. Iránske víza sme síce mali predĺžené a nebol by problém ich predĺžiť opäť. Ale víza do nasledujúcej krajiny, Turkmenistanu, majú fixné dátumy. To znamenalo, že Turkmenistan sme museli opustiť 21. júla. Dnes je 16. júla a my bez auta sedíme na ambasáde, a tie víza sme si ešte ani nevyzdvihli…
O desiatej ráno prichádza Amin: „volali policajti, o 10 minút ideme pre auto“. Keby radosť smrdela, tak by museli vyhlásiť chemický poplach (čo ale skoro museli aj tak…tie sandále).
Najprv sme museli ísť na centrálnu kriminálku podpísať nejaké papiere. Junior, administratívny majiteľ vozu, šiel s Aminom. Aj keď tento denník obvykle píšem v množnom čísle, tento príbeh musím opísať tak, ako som to vtedy zažil.
Ten predošlý dojem z policajtov, že ich náš prípad vôbec nezaujíma, nebol vôbec na mieste. Vošli sme s Aminom do veľkej miestnosti, po našom to bol taký openspace. Pri vchode viseli na nástenke všetky fotky, pri ktorých sme predvčerom pri pozeraní fotiek zločincov čo i len uchom mrkli.
Usadili ma k takému dopotenému pribratejšiemu policajtovi, niečo s Aminom silno riešil, tváril sa dosť neurčito. Potom z neho vyšlo, že na základe tých fotiek, ktoré sme označili, už chytili pár ľudí a mám ich ísť identifikovať. Moc som sa nehrnul, ale to bolo úplne jedno, pretože cela predbežného zadržania bola priamo v tej veľkej kancelárii. Teda, vo vedľajšej miestnosti, ale dvere tam boli otvorené a zadržaní na mňa už dávno hľadeli smutnými očami. No poviem vám, nechcel by som tam byť na ich mieste. Boli v tej cele pripútaný o mreže, aby si nemohli sadnúť. Ale ani jeden z nich nebol náš lupič. „To nevadí, oni nám povedia, kto to urobil“, policajt mal evidentne dosť skúseností.
Nerozumel som ani jediné slovo a Amin nechcel prerušovať konverzáciu a nič neprekladal. No pritučnelý policajt bol zachmurený. Aby to nebolo na neho, odviedol nás k rovnako zachmúrenému vedúcemu kriminálky. Ten sa zachoval ako pravý menežér, vyšiel do open spacu a začal buzerovať podriadených. Atmosféra začala hustnúť a môžem zodpovedne povedať, že som sa už veľakrát v živote cítil bezpečnejšie.
Otvorili sa dvere z cely a vyšiel jeden z policajtov. Mal dosť červené hánky, asi bol spisovať s obvinenými zápisnice. Na to zareagoval ten pribratejší policajt, otvoril plechový šuflík a vybral z neho naozajstný živý elektrický paralyzér. Asi chcel zamachrovať a tak s ním niekoľkokrát „zapraskal“ za mojim chrbtom. Tak to som mal už skoro hnedáka v gatiach. Policajt vošiel do cely, zavrel za sebou dvere a väzňov asi čakali ťažké časy.
Amin mi objasnil, že šéf je nasratý, lebo policajti zabudli vybaviť nejaký štempel a bez neho si nemôžeme zobrať auto, aj keď obhliadka už je ukončená. A kedže je po 12 hodine, zodpovedná osoba šla domov-. A podriadení sú pre zmenu nasratí, lebo kvôli našej krádeži musia ťahať nočné šichty a pátrať po stopách. A ja, úbohá obeť krádeže, som bol jediný prítomný dôvod tej všeobecnej nasratosti :).
Nakoniec to také horúce nebolo, zopár ukričaných telefonátov, zodpovedná osoba sa dobrovoľne rozhodla vrátiť do práce. Vo vedľajšej budove sme po ďalšej polhodine dostali vytúžený štempel a mohli sme ísť pre Vasiľa.
60 kilometrov ubehlo ako voda, nastal okamih pravdy, otvoriť kufor a pozrieť sa, čo nám ostalo. Očakávania sa naplnili. Nechali nám vzduchové filtre, pár náhradných dielov a motorový olej. Ale najprv sa museli presvedčiť, že je to olej, takže na dne kufra sa spokojne prelievali zo dva liitre oleja.
Drobná nepríjemnosť číslo dva – ukradli nám autobatériu. Ešteže Vasiľ má nula elektrických systémov, stačilo požičať štartovacie káble od odťahováka a Vasiľ čo? Vasiľ ŽIJE! Naštartoval ako kráľ, priadol sťaby kocúr.
Rýchlo do najbližšieho obchodu kúpiť batériu, svorky na kábel (lebo pôvodné káble k batérii boli samozrejme prerezané) a žiarovky. Návrat, rýchla montáž, improvizovali sme ako sa dalo, ale už sme chceli byť preč z toho parkoviska. Medzičasom sa totiž zjavil majiteľ celej odťahovky, od pohľadu taký slizký človek. Na začiatok nám veľkoryso odpustil poplatok za odťah (to sme si pomysleli: wau, super…tak nám vráť naše rezervy zo strechy) a potom nám začal ponúkať ópium a večer s kurvami. No najviac podivné na svete. Vasiľ naštartoval a už nás nebolo.
Na ambasádu to trvalo tak polhodku. A koho môžete čakať priamo pred vchodom na ambasádu. Áno, felícia s českými značkami a v nej chalani z cestovateľskej skupiny Škoda Simply Never. Rozhodli sa, že nás v tom nenechajú a prídu pomôcť. A tak zabúchali na dvere ambasády (len tak, bez ohlásenia) a povedali, že prišli za tými chalanmi, čo im ukradli Ladu…to si dovoľte :D. Čakali tam na nás niekoľko hodín.
Konečne sme ho mali, tá radosť bola krájateľná. Zaparkovali sme v ambasádnej garáži a jali sme sa opravovať a hodnotiť škody. Všehovšudy bol Vasiľ pojazdný, v motore nenapáchali takmer žiadnu škodu. Akurát tiekol chladič, lebo ten zlodej isto prevaril vodu v motore a pustila jedna stará hadica. Výmena nebola potrebná, len sme dali novú svorku. Nemali sme žiadne poriadne náhradné diely ani náradie. Chalani z felície nám požičali jednu kompletnú sadu kľúčkov a rezervu (ktorá pasovala, ale skôr nepasovala, lebo felícia má inú rozteč…bola to taká dojazdovka :).
Na tejto fotke je všetko naše vlastníctvo…kufor bol už prázdny.
Po podozrivom rozhovore s ópiovým majiteľom sme pre istotu rozobrali komplet tapacírung dverí, ak by nám na cestu pribalil nejaký matroš. Povytierali sme olej z kufra, opravili nesvietiace zadné svetlá, prekontrolovali nápravy, motor, prevodovku a keď všetko vyzeralo byť OK, boli sme pripravení.
S dobrým pocitom sme šli prvýkrát do ulíc Teheránu. Amin nás zaviedol do dobrej reštiky, najvyššia trieda. Takže sme tam dotrhaní, s morbídne smradľavými nohami jedli lasagne a neviem čo ešte a tvárili sme sa ako výstrední západniari :).
Pekné zakončenie dňa. Zajtra nás čaká ťažké rozhodovanie..čo ďalej?