Slovenská ambasáda na dnešnú noc poskytla azyl aj našim českým kamošom, lebo na vlastnej ambasáde ich nechceli. Zo spánku nás uprostred noci vytrhla ambasádna strážna mačka Catie. Vošla nám cez okno do izby a z pomsty (nevieme za čo), začala škrabať po koberci. Ani nie minútu na to už Catie opisovala dráhu balistickej krivky z prvého poschodia až dole do záhrady.

Skorý budíček a ranný brífing. Chalani zo Škoda Simply Never majú vážny problém. Víza do Turkmenistanu môžu dostať do pasov najskôr o 7 dní a to im časovo nevychádza s vízami do Uzbekistanu. Ich cesta sa s veľkým smútkom končí v Teheráne a vracajú sa domov. Škoda, trochu sme dúfali, že sa to nejako dá dokopy a budeme môcť pokračovať spolu.

My máme turkménske víza pripravené na Turkménskej ambasáde, stačí ísť pre ne. No stále z nás nevypadlo definitívne rozhodnutie, či pokračujeme v cesta, alebo stavíme na istotou a vrátime sa českými bratmi domov. To ale vyzeralo na prvý pohľad ako problém. Síce sme mali na nohách sandále, ale nemali sme ani jedny ponožky…nebolo nám teda súdené stať sa členmi českej výpravy.

Okolo 11 nasledoval smutný okamih. Slovenské Ministerstvo zahraničných vecí nám skrz pána konzula (inak Rasťo, ale teraz to bolo oficiálne :)) a pána veľvyslanca silno odporúča nechať Vasiľa na ambasáde, kúpiť si letenky domov a nechať sa diplomatickým autom doviezť až k lietadlu. Pretože po predošlých prípadoch s Iránom a s ohľadom na podozrivosť tej krádeže to celé nejako smrdí.

To nám nepridalo. Ešte viac to podporilo naše obavy, že bez normálnej výbavy je dosť riskantné pokračovať. Nemali sme ani jeden poriadny náhradný diel, porucha na východe Iránu by nás mohla odstaviť. Okrem toho nám ukradli aj všetko oblečenie a výbavu na kempovanie. Nemali sme v čom, spať, variť.

Ale! V Turkmenistane je predsa náhradných dielov na Ladu požehnane. A bude tam teplo, takže aké stany, aké spacáky. Pol roka sme to plánovali a chystali aby sme to teraz vzdali kvôli nejakému zlodejíčkovi? Tudle! Pol hodina a jedna krabička cigariet na záhrade a bolo definitívne rozhodnuté….Rasťo, tak my teda ideme do Turkmenistanu.“ Konzul SR v Teheráne pokrútil hlavou a odovzdal túto informáciu ďalej. Náhodný civilný okoloidúci Rasťo sa pousmial a poprial nám šťastnú cestu.

Ešte sme si museli ísť pre tie turkménske víza. Už bolo hodinu po otváracej dobe, no jeden dobre mierený telefonát to vybavil a tak sme mohli odovzdať našich 170 dolárov za tri nálepky do pasov.

V Turkménskych vízach sa píše aj konkrétny hraničný prechod, ktorým vstúpite do krajiny. Chceli sme ten prechod zmeniť, aby sme mali cestu kratšiu o takmer 300 kilometrov. No skúste o také niečo prosiť rusky hovoriaceho namosúreného chlapa, hodinu po jeho piatkovej otváracej dobe (bol štvrtok, ale v Iráne je víkend v piatok a sobotu). A ešte k tomu sme ani nemali fotky, ktoré sú povinnou súčasťou žiadosti. Protekcia v sovietskom štýle :D.

Vzdialenejší hraničný prechod mal aj ďalšiu nevýhodu, bol otvorený len od 8 do 17. Plán bol jasný, vyraziť podvečer z Teheránu a ráno prekročiť hranice. Síce sa touto stíhacou jazdou  pripravíme o všetky krásy stredného a východného Iránu – neuvidíme Kaspik z južného pohľadu, nebudeme kempiť pod Damawandom  –  no ocitneme sa len 1-2 dni pozadu oproti -nášmu pôvodnému časovému plánu a máme dosť dobrú šancu stihnúť všetky vízové termíny.

Chalani s Felíciou sa pobalili, rozlúčili a vydali sa na spiatočnú cestu.

My sme sa tiež chceli ísť pobaliť. Ale sme nemuseli, lebo nám už všetko zobrali :D. Hodili sme naše tri rezervné tričká a jedny gate do igelitky a bolo pobalené. Aha, moment, ešte sme mali novozakúpené zubné kefky a parfumovanú zubnú pastu. Fakt bola parfumovaná, po jej použití mal zubočistič pocit, ako keby práve vypil Chanel 5. Tak ju Junior radšej používal na svoje morbídne smrdiace nohy. Pomáhala. Ešte k tým nohám, keď sme sa lúčili s chalanmi z Felície, Rišo sa lučil so slovami: „Hoši, ale ty nohy, ty vám teda nezávidim!“. Takisto sa chceme ospravedlniť, že Junior vynosil jedny ambasádne papuče a boli na vyhodenie. To by veru žiadna štátna návšteva nemala cítiť, tú arómu :D.

Takto to vyzeralo, keď sme mali naložené :). (tá igelitka tam ešte nie je!)

Ešte raz ďakujeme celej posádke ambasády. Bez vašej pomoci by sme leteli domov ako handry v tajfúne.

Neuveriteľný pocit, opäť sme na ceste, napriek všetkému pokračujeme a nevzdali sme to. Boli sme ešte trochu v strese (možno trochu viac) a veeľmi sme si priali byť von z Teheránu a celkovo z Iránu. Na hranicu s Turkmenistanom to máme 900 kilometrov, to je akurát :).

Nasledovala prudká nezáživná šoférska smaženica. Večer sme mali ešte dva nepríjemné zážitky. Prvý – na pumpe sme si kupovali jedlo a večerali sme na Vasiľovom kufri. Pristavila sa pri nás veľmi podivná dvojica, jeden z nich sa furt obšmietal okolo auta a keď sme sa zabrali, že radšej ideme preč, tak začali obaja utekať do taxíka. Teda ono to nebola podivná situácia, ale my sme mali paranoju ako srnčí ratlík zo Silvestrovského ohňostroja.

Potom nás počas jazdy chcelo zastaviť auto so štyrmi iráncami. Jeden sa vyklonil z okna a ukazoval, že sa s nami chcú odfotiť. V podstate o nič nešlo, lebo nám by už aj tak nemali čo ukradnúť :D. Hodnú chvíľu nás ešte sledovali, tak sme to na chvíľu odparkovali ku odpočívajúcim kamionistom Tí sú istota, vždy majú nejakú strelnú kudlu u seba :).

Okolo 6 ráno sme dorazili na hranice a ako prvé vozidlo pred závorou sme si užili spánok v aute. Aha, ešte predtým, 20 kilometrov pred hranicou, zažil Junior svoje šoférske maximum, keď takmer zaspal za volantom uprostred 200 metrového tunela. No možno to nebolo takmer, ale v našej cestovnej rýchlosti je mikrospánok úplne nepodstatná záležitosť. Pod 10 sekúnd sa to neráta :).

Zajtra (teda v denníku, ktorý zverejníme pozajtra) pôjdeme cez Turkménsku colnicu…to bude fakt šou, nachystajte si bránice a vypnite si mozog, lebo to je jediný spôsob, ako pochopiť konanie colníkov.

Ak ste to dočítali až sem, tak vás ten denník buď baví, alebo ste čakali, že na konci tohoto článku bude fotka najviac prepoteného šoférskeho trička na svete. B je srpávne? Tak takto vyzeralo sponzorské tričko po asi 5 dňoch aktívneho používania. Áno, na tej koženke sa človek zapotí :). Napravo tričko menej sa potiacej osoby.