Úvod do deja: stojíme pred bránou na Iránsko – Turkménskej hranici. Dvere sa otvárajú. Posaďte sa, šou začína.
Iránska strana bola len na rozbeh, najprv kontrola batožiny nejakým potetovaným starčekom. Asi sa včera s niekým pobil, lebo mal roztrhanú košeľu a krvavý nos. Tak asi nevyhral.
O 500 metrov ďalej hranica. Nevedeli sme, kam ísť, ale všimol si nás mladý colník, ktorý akurát prichádzal do práce. Bol silno múdry a hneď pochopil, že sme cezpoľní. Na naše šťastie to bola osoba zodpovedná za potvrdenie karnetu. To je ten papier nevyhnutne nutný na vstup autom do Iránu, na ktorý sme museli ešte na Slovensku zložiť 500 eur zálohu. Mali sme na ňom pečiatku s dobou platnosti 10 dní. Tvárili sme sa že nevieme, že je už neplatná. Čo sa dá robiť, keď vám ukradnú mašinu. Colník bol v pohode a dal nám štempeľ tam, kam bolo treba.
Ale Turkménska strana, to bolo z úplne inej knihy.
Prvá búdka, ktorou vás len vpúštajú do priestoru colnice. Colník uznanlivo prikyvuje: „nulpjať, eto mašina, charašo“. Potom hlási do vysielačky, že na hranicu dorazili nejakí podivíni na žiguli.
Pokračujeme do hlavnej budovy, je tam solídny smrádek a poriadna fronta. Turkménske tety – kšeftárky chodia do Iránu nakupovať koberce a obliečky a je ich tam neúrekom. Colníci si dávajú načas a každého poctivo kontrolujú. Počas čakania v rade vybehne z vedľajších dverí statná a rázna žena v pomuchlanom tričku a sukni, vyzerá ako taká teta: „Ty turist? Poď!“, odvádza nás do kancelárie a tušíme, že od nás bude chcieť nejaký poplatok. Tentokrát to bude poplatok za vstup do krajiny, 10 dolárov na osobu. Čakali sme tento poplatok, ale ako vždy sme to chceli uhrať na nulu. Tvárili sme sa, že jej ani slovo nerozumieme a že isto nehceme platiť nič. Teta sa pozrela na pas, slovania…„Što? Čemu nerozumieš, plať!!!“ …a bolo po vyjednávaní :D.
Colníci v okienku pasovej kontroly boli klasickí turkménski colníci. Ono to netrvalo tak dlho preto, že by podrobne kontrolovali. Oni skrátka nevedeli moc rýchlo čítať ani ťukať do kompu :). Chceli vedieť, v ktorom hoteli budeme v Turkmenistane ubytovaní. Ono to tam tak nejako má fungovať, že buď spíte v hoteli, alebo máte karavan, či iný typ auta vhodný k prespatiu. A ak ste v hoteli, tak turisti smú byť ubytovaní len v 5-hviezdičkovom turistickom hoteli. Oficiálne sme Vasiľa prekrstili na karavan, resp. obytný voz. V colníkovi sa prebudilo trochu intelektu, lebo Ladu pozná, ale obytnú nie a furt sa na to vypytoval, ako keby to chcel aj vidieť dokonca. Nemal nárok, my sme na ten hotel aj tak nemali peniaze.
Fabo s Tomášom pokračovali cez pešiu kontrolu…nič vážne, len jedna proforma osobná prehliadka a štempel do pasu. A potom mohli čakať na Juniora, kým absolvuje celú auto-procedúru.
Všehovšudy to trvalo vyše hodiny. Kancelária číslo jedna – nahlásiť, akou cestou pôjdeme Turkmenistanom. Na základe toho vypočítajú vzdialenosť a palivový príplatok, ktorý musíme doplatiť. Pretože v Turkmenistane je dotovaný benzín štátom, tak nech to turisti nemajú zadarmo. Mimochodom, pri platbe tohto, aj každého ďalšieho poplatku musíte zároveň uhradiť poplatok za platbu v cudzej mene – dva doláre. A nemôžete všetky tie poplatky zaplatiť naraz.
Druhá kancelária – poistenie auta. Zelenou kartou sa tu môžete oháňať aj tri dni, im je to jedno. Pekne si zaplatíte za každý deň pobytu poistenie
Tretie kancelária – dezinfekcia auta. Áno, správne čítate. Vojdete do nejakej kancelárie a tam dostanete papier, že auto je vyčistené . To je ešte väčšia sila, ako to naše prekrstenie Vasiľa na karavan. Tento úradník ho jednou pečiatkou vydezinfikoval na vzdialenosť 50 metrov .
Štvrtá kancelária – kontrola, či mám všetky pečiatky. V každom kancli som dostal jednu či dve a k tomu nejaký papier. Tu to všetko skontrolovali a spýtali sa, či mám pri sebe zbraň. A ak nemám, tak prečo :D. Najviac ma zaujala stará plechová registračná skriňa s nápisom „Property of the United States of Amerika“. Asi vykupujú vyradenú techniku. (ale možno Amerika tajne financuje Turkmenistan, dobrý námet na internetovú konšpiráciu)
Piata kancelária – kontrola, či som absolvoval kontrolu vo štvrtej kancelárii. Ak áno, dostanem pečiatku do pasu a smiem ísť absolvovať colnú kontrolu auta.
A colná kontrola auta, to bol sen každého cestovateľa. Turkménsky colníci fakt nedisponujú silnou intelektuálnou výbavou. Dokonca, nech sa na mňa nehnevajú, sú dosť pridebilnení. To sa mu len pozriete do očí a je zjavné, že za tými očami už toho moc nie je. Za všetko hovorí fakt, že ani jeden z nich nemá pri sebe zbraň. Ani jeden jediný! Všetci majú za opaskom len fľašu s vodou. Asi aby sa nezastrelili od smädu.
Colník kontroloval kamión s novými VW Passat. Asi mu vedúci dal za úlohu hĺbkovú kontrolu. Chodil s páčidlom okolo tých Passatov a podvozok napríklad kontroloval tak, že zapáčil medzi krytom motora a nárazníkom a pozeral dnu. Kryty motora praskali jedna radosť. Potom páčil ešte plasty vo dverách, kufri a tak. No kontrolór jak hovado.
Vasiľa kontrolovali tiež dosť podrobne, všetky veci šli von (čo našťastie nebolo tak veľa vecí). Síce nič nezničili, ale tvárili sa veľmi dôležito a kontrolovali to auto asi 20 minút. Na začiatku som sa na nich usmieval ako strašný kamarát, na konci som už len okrikoval: „Načo to kontroluješ, tam sa pozeral už kolega!“ alebo „To je mapa..ty nepoznáš mapu?“. Celkom zábava, rozhodne odporúčam.
Takže po cca hodine a pol na Turkménskej hranici a 150 dolároch za rôzne poplatky (samozrejme, tých predošlých 150 dolárov za víza do toho nerátame) sme šťastne vstúpili do Turkmenistanu. 20 kilometrov od hraníc bol ešte jeden checkpoint, tam znovu kontrolovali pasy a pravdepodobne začínalo/končilo hraničné pásmo. Vyzerá to tak, že s voľnosťou cestovania to v Turkmenistane nie je celkom ružové.
Za plotom čakali tety- kšeftárky, čo sa chystali do Iránu na tie koberce. Na trase checkpoint – hranica pendlovali dve 9-miestne, ľudia museli nechať auto tu, za plotom Naložili vždy tak 12-18 ľudí a davaj.
A za touto závorou sme vstúpili do Asgabatu. Nedá sa to inak opísať, to mesto bolo neuveriteľné. Na vstupe 6-prúdová diaľnica a my sme na tejto dotyčnej diaľnici boli jediným účastníkom cestnej premávky.
Potom začala zástavba. Budovy z bieleho mramoru, obrovské monumentálne stavby, park o rozlohe menšieho mesta, samozrejme z bieleho mramoru.
A v centre mesta palác. Nie palác je málo, to bolo veliteľstvo svetových palácových stavieb. Mramor biely, mramor čierny, leštené sklo. Ten ale bohužiaľ nemáme na fotke, to sa nám do objektívu nezmestilo :(.
Rýchly nákup na meistnom trhovisku pre domácich, tam zoženiete všetko! My sme potrebovali niečo na spanie, oblečenie a varenie. Užívali sme si zjednávanie s turkménskymi trhovníčkami a zdárne sme zakúpili: na spanie tri polyesterové deky, k tomu sme si zdarma vzali nejaké kartóny namiesto karimatky, na oblečenie sme nekúpili pre istotu nič :D, na varenie sme zakúpili jeden hliníkový hrniec, najlacnejší kus riadu na celom trhovisku. Čo sa týka utratenej hotovosti, nabúrali sme trhovníčkam predstavy o bohatých turistoch
Mesto bolo ale nehorázne prehriate, v tieni cca. 35-40 stupňov, ale rozhorúčenou cestou to určite atakovalo 60. My sme mali za sebou takmer komplet prebdenú noc a mali sme z toho tepla kruhy aj nad očami. Na mape sme našli jazero neďaleko mesta, tak že sa aspoň prekúpeme. Voda bola horúca, plávali tam plastové fľaše a dosť to tam smrdelo. Ale na kúpanie stačí. Zvarili sme si čerstvo zakúpenú Turkménsku nechutnú instantnú kávu a užívali sme si oddych a znovunadobudnutú slobodu.
Podvečer, keď teplota trochu klesla, sme mali v pláne fotografické šialenstvo v Asgabate. Ešte sme chceli tuším aj rozmeniť peniaze, ale bolo už po 17 a banky komplet zatvorené. Takže sme len tak voľne blúdili mestom, zastavovali a obdivovali, čo dokáže vytvoriť vláda jedného človeka, ktorý sa chce veľmi prezentovať. Desiatky obrovských vládnych budov, ministerstvá, úrady, riaditeľstvá vesmíru. Všetko to bolo gigantické, monumentálne, gýčové a prázdne.
A o úrovni užitočnosti je škoda reči.
Každú budovu strážil uniformovaný policajt, vyzbrojený fľašou s vodou. Ani jeden sa s nami nechcel odfotiť.
Čo je na tom všetkom veľmi smutné, že 5 kilometrov od tejto hlavnej mestskej časti žili ľudia v biede a prachu, v takýchto satelitných štvrtiach. Celkovo, mimo hlavného mesta to už veľmi monumentálne nevyzeralo.
Na spanie sme sa chceli vrátiť k pôvodnému fleku pri jazere. No na polceste nás zahaltoval vodou ozbrojený policajt. Poprel prítomnosť akéhokoľvek jazera na tej trase. Asi ho medzičasom administratívne zrušili :).
Len tak na náhodu sme hľadali spanie popri ceste, odbočili sme do poľa a 200 metrov od cesty sme rozložili spacie miesto. Fabo s Tomášom spali vonku, Junior sa nechcel nechať zožrať štekajúcim psom a tak sa tváril, že stráži auto.
Dnes v noci nás teda strážili strážne psy.