Raňajky a káva v Bare. Čašník nás musel ešte nejaký čas milovať, lebo musel do roboty o hodinu skôr. Inak prebehlo všetko v kľude, ranná panoráma tohto a podobného typu v nás už nevyvolávala žalúdočné nepokoje a pocity náhlej eufórie. A aj keby, tak by to nevadilo, lebo tam mali Toi Toiku, a ešte nebola ani spolovice plná!!

Chceli sme si skrátiť trasu, nuž tak teda sme sa pridali na trajekt. Za pár šupov nám ušetril 100km, hodili sme pokec so Slovákmi na trajekte, lebo ich samozrejme zaujali mašiny  a inkasovali aj zopár nechápavých pohľadov. To bola prvá známka nárastu počtu klasických dovolenkárov.

Hodili sme pokec aj s jednou českou rodinkou, vyzerali fajnovo, lebo mali v aute klímu a takéto veci. No ale ručnú brzdu nemali, resp. mali, ale ju moc nepoužívali .

Junior sedel za volantom a celý svet sa mu spomalil. Teda, nie, nespomalil. To auto pred ním sa k nemu skutočne približovalo rýchlosťou nulacelánič. Klaksón nefungoval a krik nepomáhal, vystúpiť sa nedalo*. Tak to o nás oprel, my sme ani nevystúpili, on zhodnotil škodu slovami: „jó, nic tam nemáš“ a išli sme preč

*špecifikum Vasiľa v prevádzke bez ručnej brzdy. Po naštartovaní už kerovník musí ostať prikovaný stojac na nožnej brzde. Ak chce vystúpiť, musí vypnúť motor a hodiť ľubovoľný kvalt.

Opakom tohto špecifika je štartovanie v kopci. Jedna noha na brzde, druhá na spojke a tretia na plyne. Nevychádza čo? Je to tak, vodič jednou rukou štartuje a druhou si pridáva plyn

Takto nejako sme sa dostali na hranice s Kroáciou, snom každého dovolenkára. Smrteľná fronta, smrteľné teplo. Ale česká rodinka, čo do nás nacúvala sa nám super revanšovala, pustili nás z pumpy o pár miest, lebo inak by sme tam čakali do súdneho dňa.

Týmto pozdravujeme toho pána, ak to číta (asi nie, mohli by sme kľudne o ňom písať hrozné veci, akože pašoval Medvedíky Koala zavreté v motorovom priestore, alebo tak), bol to spoko pán ako sa ukázalo.

 

Za štátnou granicou sme sa rozdelili, Samkovci mohli machrovať a tak si nadbehli smer Dalmácia. Lada crew ostala pokope, smer hranice s Bosnou. Nemáme v denníku žiadny zápis od Samkovcov, tak hádam dopíšu do komentu ako tam bolo.

Respondent LJ dodáva: V Dubrovníku bolo jasno až pridraho…dogabaní turisti, jacekovci, rusiní…celkom veľký šok z takého množstva ľudí..pivo 4 eura (taký Fabo by si tam veru nestruhol 22 piv)…nad mestom bol akýsi kríž, ku ktorému viedla tá lanovka…kedže preprava by bola drahá ako Samko s papiermi + 2 pouličné psi bez papierov rozhodli sme sa hlavne lacno preštrikovať do centra pomedzi uličky a vynechať spominaný monument nad mestom

Z Dalmačných fotiek redakčnú radu zaujala táto. Prosím pekne, je toto možné, aby až tam išla Alpská lanovka? Ktoré ministerstvo toto povolilo? A prečo nechodí lanovka z Horného Vadičova do Spišského štvrtka?

Medzitým v Ladách: hrozné teplo, ale fakt hrozné. Dnes to bolo na jedného šoféra tak 200 km a potom mu už prezváňali z krematória, že na spopolňovanie sú tu predsa oni.

Na hraniciach to nebola žiadna sranda. Chorvát nás prehľadával, nejaký žabiklací nôž vo Vasiľovi skritizoval, ale poslal nás preč. Voloďovci detto, rýchly filcunk, nenašli medvedíka Koalu a mohli ísť.

Ale bosniak..no Vasiľa pustil, ale potom si uvedomil, že asi patríme k sebe, tak sa rozhodol zarobiť na Volodyovi. Ten colník bol proste kurva (prvá nadávka v denníku). Porobil Volodyovcov o 30 eur, pretože im vraj neplatí zelená karta v Bosne, resp. ževraj im nejako nesedia dátumy atď. No vymýšľal si. Ale 30 eur alebo bek to kroejšia…tak za 30. A Mišo si ešte musel vyžobrať naspäť svoj nožík, lebo sa páčil colníkovi…teda nie Mišo, ale ten nôž

Bochniacke cesty neboli najhoršie, ale bol tam taký drsný asfalt, že to hučalo ako keď má chlap nahučané po dvoch mesiacoch alebo tak. Vasiľovci dvakrát zastavili, či nemajú defekt.

Volodyovci sa rozhodli pre radikálny krok, vypli rádio a počúvali ich hučiace pravé zadné ložisko . Ich tušák sa naplnil 60km od Mostaru, kedy pustil prvý klinec, ktorým mali zvarenú tú stabilizačnú tyč. Pri treťom klinci už ani nezastavovali, atmosféra v kabíne bola dosť našpičkovaná .

Tento klasický avtiak možno tiež stroskotal na zlomenej stabilizačnej tyči..alebo to mohlo byť z hocakého iného dôvodu

A niekde v týchto miestach sme pochopili, že sa tu aj fakt bojovalo. Akože žiadne reči, že ja som bol za vojny guľometčík..a chodili sme na cvičenia. Tu to fakt lietalo hore dole. Posledná fotka povie viac!

Vasiľovcom sa podarilo dosiahnuť Mostar, vydali sa hľadať ubytko a servis. Ubytko vyriešil Fabo s eleganciou Soba, keď poprosil miestnu tetu a jej mobilné tamtamy nám našli 8-miestnu izbu pre 10 ľudí aj s parkovaním hin hneď pár metrov od nás.

A servis, kde mál ujo servisák zváračku a všetky pakšametne potrebné, bol asi 57,5 metra od ubytka, čo viac.

V Mostare bolo ozajže pekne, takúto rieku tam mali a ponad ňu most. Na moste stál fejkový skokan. Stále sa tváril že skáče, a potom keď už všetkých namotal na svoju skorú smrť skokom, tak si zapýtal za to 25€.

V tejto rieke, konkrétne je to Neretva, bolo v dňoch našej návštevy neslobodno sa kúpať, lebo tam bola nejaká baktéria. No ale úprimne, ak by sa v tej vode niekto kúpal a bol by napríklad mužského pohlavia, tak by sa mohol ďalšie dva dni hrabať v trenkách a aj tak by nič nenašiel. Asi -15 stupňov mala…no dobre, tak +, ale nie veľa plus…možno tak 3. Do namočeného chodidla dostal človek do minúty kŕč.

Volodyovci prišli dosť dodeptaní, ale rýchlo sme ich opravili Ľubovoľne veľkými dávkami brandy . A už teraz sme tušili, že v Mostare bude skvelá kuchyňa, lebo ten oprávar to vyvaril perfektne, asi ani z lada továrne Volodza taký nevyšiel. No dal si záležať, dali sme mu dvacku, lebo si ju zaslúžil oveľa viac ako Albánsky varič. V Albánsku asi ani piko nemajú dobré, keď tam majú takých biednych varičov…

Najlepší bod Mostaru, ak niekedy budete v Mostare, alebo pôjdete okolo, choďte tam. Len tak náhodou nám ten podnik padol do oka, taká milá teta to tam viedla, že sa nedalo odmietnuť. Starala sa o nás ako o vlastných, každý bol jej friend a pre každého chcela dobre. Fakt to tak bolo, najlepšia večera aká kedy bola. Také čevapčiči, že Keby sme vládali, tak si dáme znova. A bolo nám ľúto sa vyvracať aby sme mohli pokračovať v jedení..tak sme si dali len jednu porciu, ale bola šmakózna!!

No a potom sme sa trochu podelili pri nočnej prechádzke. Fabo s Juniorom zakúpili nejakú pochutinu a mali v úmysle ju popíjať na priedomí. I pridal sa k nám pán domáci. Úplne všetko sme mu nerozumeli, ale nejako sme sa pochopili.

Dostáva pár korún dôchodok, má sa zle, tak si privyrába ubytovaním. Za vojny bojoval, moc nadšený z toho nebol, ale odkrágľoval dvoch ľudí. Aj mráz na chrbte sme mali keď nám všetko opisoval.

Sranda ale bola, že aj keď sa mal zle a nadával na američanov, na európsku úniu atď, nepovedal jedného zlého slova na svoju vlasť. Tu to berú trochu inak s tým patriotizmom…

A tieto dvere..tak tie mal doma!