Už druhé ráno vstávame u profesora. Nebolo to veľmi plánom, ale cestovateľ mieni, zavretá hranica mení. Okrem toho to bolo mimoriadne utrápené ráno, pretože včera sme na večeru zjedli strašne veľa chilli papričiek. Z kríkov poblíž profesorovho sídla bolo počuť zverský krik.
Skrz mesto Nzerekoré smerujeme na hranicu Guinea – Libéria. Akože, už sme si aj zvykli, že tieto hlavné medzištátne ťahy nie sú v Afrike práve výhra, ale toto testovacie centrum tankov T-64 je aj tak nad naše očakávania. Posledných 50 kilometrov ideme skoro 5 hodin a je to brutus. Často vystupujeme a profesionálnou sondou (nohou) skúšame hĺbku blatových kaluží. Keď bola kaluž po koleno, vyhli sme sa jej. Teda, väčšinou sa nebolo kadiaľ vyhnúť, tak sme si dali väčší rozbeh :).
Okrem iného sme tu našli aj predprípravňu kondómov. Kaučukové stromy z ktorých vyteká tekutý kaučuk a v záchytnej nádobe stuhne na gumenú hmotu. Zaujímavá vec, takýto strom. Všetko majú v tej Afrike nejaké jednoduché. Palmové víno – vyteká priamo z palmy. Guma na predaj – vyteká priamo z kaučukovníka. U nás ani lipový čaj netečie z lipy.
Prichádzame na hranicu. Z guinejskej strany absolvujeme štyri kontrolné stanovištia. Ono, skoro to je ako pionierska hra, že chodíte po stanovištiach a zbierate pečiatky. Lenže tu to nejako zle funguje. Na prvej kontrole sme pečiatku nedostali. Na druhej sme tiež nedostali pečiatku, ale zaplatili sme 40€ na mol opitému kapitánovi stanovišťa. Taký bol ožratý, že rozhadzoval naše pasy po zemi a bola s nim veru ťažká reč. Na treťom stanovišti nám dali jednu pečiatku a neplatili sme, lebo sme študenti :D. Na štvrtom nám zistili, že počet ebol v našich telách je trikrát nula a dokonca zadarmo, ale chvíľu sme sa museli dohadovať.
Libéria bola úplne iné kafe. Naše vopred po známosti vybavené víza nám zabezpečili neuveriteľne bezproblémový priebeh udalostí, možno aj kávu by nám spravili, keby tam mali kávu. A vodu. Napriek tomu sme ale na Libérijskej strane absolvovali celkom 6 kontrolných stanovíšť. Na každom nám obdivovali auto a furt si niečo zapisovali, ale vždy to bolo zadarmo. Dokonca na poslednej kontrole nám colník ponúkol do osobného vlastníctva motorku, ale chcel za ňu 850 dolárov. V európe by to možno nebola zlá cena za novú 250ku (najväčší dostupný objem), ale v Afrike? Zabudni :D.
Hmm, no dnešný deň bol v podstate len o policajných kontrolách. Často sa nás niekto pýta, že prečo tak často hovoríme o zážitkoch s policajtmi a colníkmi a tak. No, tak okrem tých desiatich colných kontrol nás ešte predtým zastavili trikrát na Guinejskej strane a počas zvyšných 280 kilometrov z Libérijskej hranice do Monrovie to bude ešte asi 7-krát. Keby sme za každú kontrolu mali dolár, tak by sme mali koľko? No mali by sme prd, lebo by nás na poslednej skasírovali o všetko :D.
Ale Libérijcom sme už dali len 5 dolárov, lebo nejaký Miško nám povedal, že sme rozhodne prekročili rýchlosť. Nemal radar, bola tma ako v rohu a my sme šli asi 20 km/h, ale už sme boli tak unavení, že sme mu len dali tých 5 dolárov a on zabudol, že pôvodne chcel 20.
A večer obrovská sláva! Dorazili sme do Monrovie! Sme v hlavnom meste Libérie. V podstate sme na konci motorizovanej cesty. Vasiľ zvládol 10 000 kilometrov Afrikou bez jedinej vážnej poruchy a v jednom kuse. Na to, že predtým jazdil len do včelína, je to dosť slušný výkon.
Ale Libéria má pre nás ešte dosť zážitkov, takže nekončíme ;).