Profesor, u ktorého sme dnes spali, nás poslal pozrieť sa na šimpanze pri meste Bosso. Ževraj tam ide celkom dobrá cesta. Nuž vstávame skoro ráno, aby sme stihli aj šimpanze, aj zájsť do Pobrežia Slonoviny (mimochodom, my ho voláme Pobrežie Koňoviny).
Šimpanzia oblasť Bosso sa nachádza na hlavnom ťahu smer Libéria, takže sme očakávali dobrú cestu. Ale keď sa dostávame na odbočku, cez jamy ani nevidíme za horizont. Ku opiciam je to síce iba 10 kilometrov, ale v tomto teréne by to trvalo možno hodinu a možno navždy :D. Točíme smer Pobrežie.
Cesta sa o moc nezmenila a celkom bojujeme aj tu. Uprostred džungle varíme kávu a púšťame si v rádiu cédečko Vajčovy Vajčovy na plné pecky, aby sme sa podelili aj s okoloidúcimi domácimi. Mimochodom, to rádio sme pustili asi po 5 dňoch. Sme si na ten zvuk mašiny riadne zvykli :).
Toto je hlavná medzištátna spojnica
.
Po 2,5 hodinách cesty prišla prvá policajná kontrola – výstup z Guinei. Trochu to škrípe, lebo ujco chce ten papier, ktorý nám pri vstupe do Guinei ani nedali. Fabo simuluje, že nevie o čom je reč a odvádza pozornosť na colníkove dieťa. Po 10 minútach mierového rokovania pokračujeme zadarmo ďalej.
Zase polhodina jazdy a potom už hranica! Colníci sú zjavne namol, pretože už je pol jednej poobede. Ani jeden nevie po anglicky, preto simulujeme francúzštinu. „Nemôžete pokračovať, hranica je zatvorená“, vraví colník (približne). „No a kedy otvoríte?“, nadväzujeme my, plynulou slovensko-anglickou francúzštinou. „Nevieme, je zavretá už 4 mesiace.“
Tá strecha, čo trčí naľavo, to je colnica Guinejská (tam sa nechceli už fotiť moc..boli na mol no :D)
Boohaaa, tak toto je sila, ambasáda, konzul, všetci tvrdili, že je otvorené. Ukecávame colníkov a jeden z nich berie Faba na motorku, aby sa šiel spýtať do Pobrežia Koňoviny. Tam sa s ím rozprávajú len spoza plota a o vstupe nie je ani reč. Po hodine to balíme a vraciame sa do predošlej dediny, lebo tam bol internet.
Zriadili sme vysunuté pracovisko v búdke toho policajta, čo nás nechcel pustiť…to má za to :D. Obliehajú nás miestne deti, Béreš ich zabáva a fotí, Fabo gúgli a obstaráva zásobovanie (mototaxi do najbižších potravín) a ja volám na všetky ambasády svete. Najlepšie bolo zastupiteľstvo EÚ v Pobreží Koňoviny (áno, aj takýto ŕad máme) a tam týpek, ktorý nevedel ani slovo po anglicky, len francúzsky. Pol hodinu na telefóne (ešteže máme Guinejskú kartu) to trvalo a na konci povedal, že pošle SMSkou číslo na Senegalsku ambasádu v Dakare, o ktorej som mu na začiatku povedal, že je zavretá, lebo som tam už volal :D.
Tieto deti vôbec netrápilo, že nás nepustili do Pobrežia!!
A Fabo si neskôr vybavil aj ochrankára. Inak medzirečou, tie deti vôbec nežobrali. Mali sme zlú náladu ale nám ju zlepšovali a ich to tiež bavilo, že vidia tri biele tváre :).
Namiesto telefonovanie pozeráme do mapy a meníme plány. Pobrežie Slonoviny Vasiľa nikdy neuvidí, tak mu treba…my pôjdeme do Libérie!
Vraciame sa naspäť po trase, prespíme ešte raz u profesora a zajtra ideme smer Monrovia. Cestou sme si sami museli otvoriť colnú závoru – lano cez cestu, lebo colník už tam nebol. Zjavne sme už zvyknutí na Africké pomery :D.