Naše cestovanie Vasiľom síce skončilo, no naša cesta pokračuje. Ono, tak nejak nemôže skončiť v Monrovii, keď nám treba ísť ešte domov. A takisto musíme pokukať, ako to majú v tej Monrovii.
Ubytovali nás kamaráti zo Slovenska. Traja slováci z Kysúc cestovali zo slovenska, aby ich mohli traja slováci zo Žiliny a Martina ubytovať v Monrovii. Títo kamoši vedú v Libérii stávkovú kanceláriu. Niet divu, ak si spomínate, že černochy majú zelený zákal, keď vidia futbal v telke, tak vás ich láska k gamblerstvu už nemôže prekvapiť.
Dom, v ktorom sme prebývali, strážila strážna černocha, Miško. Najdôležitejšie bolo, že Miško počas noci umyl Vasiľa a to až tak dôkladne, že černota, zapečená do plechových kolies ešte od Senegalu, úplne zmizla. Ono je to asi zlé na cestovateľský imidž, ale pri predaji Vasiľa to nemôže uškodiť. Chceme Miška nejako odmeniť a a po porade s Gabom (tak sa volal náš žilinský ubytovateľ) mu dávame maximálnu možnú odmenu jeden dolár.
Možno sa vám to zdá málo, ale v Monrovii sa dá za jeden dolár vybaviť naozaj veľa vecí. Napríklad ak by ste boli postarší nemec v zajatí sexturizmu, Monrovia je ideálne miesto. Za dolár tu vyriešite kompletku! Jasné, asi to nebude sesternica od Heidi Klum, ale tak pomer cena/výkon neprekonateľný :D.
Na výlet po Monrovii berieme Gabov džíp, Vasiľa nechávame vo dvore domu odpočívať. Vasiľ bol však s týmto stavom zjavne nespokojný a tak sa ten džíp po troch kilometroch jazdy pokazil – zasekla sa brzda v pravom zadnom kolese. Niet sa Vasiľovi čo diviť, toto všetko s nami preskákal a teraz ho tu chceme nechať…ale to ešte nevie, že v Monrovii bude ešte väčší frajer, ako doma!
Libéria je krajina poznačená dvomi civilnými vojnami. Medzi rokmi 1989 až 2003 strávili 12 rokov bojovaním prevažne sami so sebou, občas sa niekto prichomejtnul. Mali to všetko čo k takej vojne patrí. Plné ulice kalašnikovov, detskí bojovníci, kanibali. Ani nás neprekvapilo, že Monrovia nevyzerala nijako lukratívne, skôr to tam bolo ponuré a rozdrbané na maderu. K atmosfére nepridal ani neustály lejak…to asi dosť súviselo s obdobím dažďov.
Mali sme exkluzívnu možnosť ísť sa pozrieť do jedného z najhorších slumov na svete. Slum West Point v Monrovii patrí podľa nejedného sprievodcu k najhorším miestam na návštevu na svete (možno hneď po účasti na koncerte Martina Jakubca). Ale nebudeme klamať, boli sme fakt posraní až za ušami. Bez Vasiľa sme už nemali cestovateľské gule. Možno keby sme vtedy vedeli, že ten Miško, ktorý śoféroval náš džíp, behal v mladosti s kalachom po Monrovii, menej by sme sa báli.
Aj on ale sklopil uši, keď videl naše zjednávanie v obchode. Predavači v nás videli turistov, ktorí si zaplatili černochu=šoféra a tak nadhadzovali ceny jedna radosť. My sme potrebovali veľa suvenírov na doma a mali sme fakt more času, takže černochy predavači nemali šancu. Pamätná kúpa náušnic skončila tak, že predavač kričal od nespokojnosti, hodil po nás tovar a vyhodil nás z obchodu. Miško bol v tej dobe už dávno v aute, hanbil sa s nami chodiť :D.
Na záver dnešného dňa sme videli jednu veľmi opitú a veľmi tučnú ženu vyklobásiť sa pred reštikou. Aj ten čašník, inak veľmi úslužný borec, sa začal rehotať. Aj kvôli tomuto výjavu sme sa museli aj dnes večer opiť. Veľmi.