Ráno na mongolskej planine nám všetkým vyráža dych. Ako by povedala mamka od priemernej českej rodinky: „Hele Pepo, koukej na ty panoramata!“ Výhľad tam bol vskutku famózny. Horúce slnko nás rozpaľovalo, ale do toho búšil dosť silný vietor a bolo to tak akurát. Keď zašlo slnko, tak na horolezeckú vetrovku, keď vyšlo, tak na tielko. Okrem toho mal tento neutíchajúci vietor na rováši, že nám v noci odniesol obal na stan. Ale našťastie si šiel Remčo ráno začupnúť dosť ďaleko od áut a počas fučania zazrel náš obal na stan…náhoda ako sviňa.

Celkovo, čo sa začupnutia týka (rozumej vykonávania veľkej potreby vo voľnej prírode v polohe drep), tak to malo svoje špecifiká. Figurant musel po vykonaní potreby zaťažiť papier kameňom, inak to všetko rozfúkalo po lúke a vracalo sa nám to k autám :D. A tiež, tým že je krajina taká otvorená, nemáte sa moc kam schovať. Buď budete 15 minút šľapať na miesto zhodenia nákladu, alebo sa skrátka vyrovnáte s faktom, že vás pritom uvidia spolubojovníci. Ako je známe, my v posádke Vasiľa s týmito vecami až tak problém nemáme…ale s ohľadom na to, že sme kempovali spolu s Bronkáčmi, sme sa aspoň trochu správali :D. No nič, dosť bolo o hovne.

Raňajkujeme famóznu praženicu, ktorú Hacka pripravila na sporáku v Broncu a pomaly začíname chápať výhody takéhoto naozajského expedičného auta. Na chvíľu sa skúšame aj vymeniť, Hacka je nadšená, že Vasiľ vyzerá ako z obchodu s hračkami a Remčo okamžite overuje pohodlnosť zadnej sedaćky. Ževraj to nie je nič moc, ale moc mu neveríme. Naproti tomu posádka Vasiľa nemala na Bronco a jeho výbavu žiadne negatívne komentáre. Jediné, čo bolo počuť bolo: „Vaaau, vy máte rádio“ alebo „tyyy kokos, klimatizácia.“

Z porovnávania týchto veľmi podobných vozidiel nás vytrháva pastier na koni. Z diaľky ho vidíme, ako ženie pred sebou stádo a keď aj on zbadá nás, odbočuje koňa a cválajú k nám (cvála len kôň, pastier sedí). Už včera sme sa naučili, že domáci sa radi pozerajú na nezvyčajné veci, takže keď pastier pri nás zaparkuje a okukuje autá aj my pozeráme jeho koňa a pýtame sa na parametre („charašoj lošaď?!“) a nevieme, či je on väčšia atrakcia pre nás, alebo my pre neho.. Pastier nám nerozumie, ani my jemu, ale ľudsky si celkom rozumieme. Keď Remčo vytiahne foťák, pastier sa hneď aktivizuje a dávame spoločné fotečky. Béreš sa s tým nepáral, chytil ho okolo ramien a aj koňom heglo :D. Pastier je rád, že mu venujeme toľko pozornosti a celkom si to užíva. Ukazuje nám ďalekohľad, ktorým sleduje svoje stádo a potom si balí cigaretu a pofajčieva. Keď si ho fotíme, náhodou sa šteľuje do dosť fotogenických pozícii :). Je skrátka fajn. Následne mu jeho stádo začne zachádzať za ďalší kopec, takže by ho stratil z dohľadu. Sadá teda na koňa, zapína si maskáčovú bundu a ide na to.

Ani 15 minút neuplynie a keď sa už pomaly zberáme na odchod, prichádza ďaľší adept. Mladý chalan, mohol mať tak 10 rokov, na mladšom type koňa, ktorý ešte vedel aj trochu popricválať. Koňa odparkoval obďaleč a k nám si to chalanko hrnul fakt dominantným krokom, rozhadzoval ramená ako Arnold čiernyneger. A potom len zastavil pár krokov od nás a zase len pozeral. Ale my sme sa nedali a dohovorili sme mu, že predsalen by toho koňa mal dať trochu bližšie, nech sa aj my môžeme pozrieť na jeho mašinu. Chalan priviedol koňa a nejako stratil svoju dominanciu…mám silný pocit, že sa obával, že mu chceme toho koňa ukradnúť. Mal by sa naučiť po slovensky a nemusel mať taký problém…chceli sme ho iba zjesť :D.

Ale my už fakt musíme, nakopávame mašiny a šialeným tempom valíme na…trávnik, ktorý sa nachádza asi 200 metrov od miesta kempovania. Vasiľ ide stále na dva až tri valce, asi sa radšej pokúsime tento počet trochu zvýšiť. Včerajšia výmena sviečok zjavne nestačila, tak pre zmenu meníme aj sviečkové káble (ak sa v tom nevyznáte, tak to nemá nič s večernou romantikou pri sviečkach…sú to proste káble :D). Malý chalan na koni je do minúty znovu pri nás a pozerá, ako meníme káble. Asi sa chce učiť za automechanika, alebo čo.

Cesta do mesta Ulgii je celkom dobrá. Skoro furt je to len samý asfalt, len keď stúpame do najvyššieho kopca na trase, tak sa povrch mení na deravú hlinu. Totiž, ten kopec je tak prudký, že tu asi len tak hocijaký asfaltovací stroj nevyjde. Zdá sa teda, že mongoli majú „len tak hocijaký asfaltovací stroj“ a my sa na jednotke štveráme proti stene. Bronkáči čakajú hore už asi pol roka a robia si selfíčka. Hmm, tak preto my máme z každej tej cesty tak málo fotiek….proste to nestíhame :D. Zase, Bronco má približne o 4,5 litra vyšší objem motora ako Vasiľ…čiže ako keby mal Vasiľ o tri jeho motory viac. Keby sme mali štyri motory, tiež sa nám ide dobre. Pred mestom Ulgii sme ešte raz museli núdzovo zastavovať, lebo jeden člen posádky dostal urgentný priekak. To píšem len preto, aby ste vedeli, ako sa rieši veľká potreba pri cestovaní na žiguli…chcem tu zakomponovať aj problémy bežného života :).

Ugli je taký normálne mongolské mesto. Najvyššia budova je dvojposchodový obchoďák a najbohatší ľudia bývajú na predmestí v domoch postavených z dreva. Drevo je tu celkom cenná komodita, pretože čo? Pretože tu nie sú stromy! Fakt, sme vo výške skoro dva a pol kilometra a nie je tu ani moc trávy na zemi, nieto ešte stromov. Ale našimi hlavnými cieľmi v Ugli je rozmeniť prachy a dať si nejaký poriadny dlabanec na obed. Prvá zastávka: obchoďák.

Takto, v týchto menej pretechnizovaných krajinách sa nikdy neobťažujeme s hľadaním niečoho ako zmenáreň, pretože…tu nič také nie je :). V obchoďáku teda rozhlasujeme správu, že potrebujeme rozmeniť ohromné obnosy dolarov americkyjch a že každý správny priekupník by sa tu teraz mal dostaviť. Lenže v tomto Ulgii je to asi s priekupníkmi a zmenárnikmi nejaké slabé a tak jediná osoba, ktorá je ochotná sa s nami o tom debatovať, je mamka pokladníčky v obchode. Berie nás s Hackou a Remčom k sebe do dvora a čakáme. Po 10 minútach sa s nami prestáva rozprávať, síce furt chodí dookola, ale my nevieme, čo sa deje. Na protest v jej záhrade dávame pózu „squat like a slav.“ Ak nemáte istotu čo to je, tak si to zagúglite, je to fakt dobré. Po intenzívnom drepovaní u tety vo dvore to vzdávame a vraciame sa späť do obchodu bez valút a na upokojenie jeme podivné koláčiky, ktoré medzitým Fabo s Bérešom kúpili v zľave a k tomu logáme originál mlieko mongolskeho typu. Nepomáha to, je čas na obed.

Namiesto zmenárnika hľadáme bankomat. Nájsť bankomat je síce celkom jednoduché, ale nájsť bankomat, ktorý vám dá prachy, je výrazne zložitejšie. Prvý bankomat dáva prd, len Fabo na ňom našiel fotku nejakého mongola, tak si ju vzal do peňaženky. Druhý bankomat nefungoval vôbec a tretí už konečne vydával kvalitné bankovky mongolského typu. Sme pripravení na obed vo fajnovom miestnom podniku pre zámožnú klientelu. Nič iné ani nie je otvorené, pretože dnes je sviatok a plebs nemá nárok jesť.

Obsluha, ako vždy, výrazne uprednostňuje domácich klientov a na turistov hádže bobana. V podstate nám to nevadí, aj tak nám výber z jedálneho lístka trvá celú večnosť, pretože je to len v mongolčine. Napriek tomu, že písmo je azbuka, nie je to to isté ako ruština a sme kompletne stratení. V reštike už sedí partia česko-slovenských motorkárov a dohadujú si plán cesty. Po oslovení neboli moc reaktívni, ale poradili nám, čo tu majú dobré. Nakoniec sme si nechali poradiť aj od tety vedúcej, tá nám povedala, že najlepší je bífštiks (akože kusy kravy).

Každý objednáva inú položku z jedálníčka, no napriek tomu všetci dostávame v podstate to isté. Sú to všetko kúsky barana s volským okom a so zemiakovým šalátom na mongolský spôsob. Tri rozdielne jedlá sú to preto, že jedno je mäso v celku, druhé je mäso na kúsky a tretie mäso na rezance. Zapíjame vysokooktánovým čajom.Mongolsky čaj síce je mongolsky, ale rozhodne vôbec nie je čaj. Je to trochu zeleného alebo čierneho čaju, kompletne zaliateho mliekom a poriadne osoleným. Na chuť tam pridávajú aj trochu masla. Čiže vo výsledku je to také mastné a dosť slané teplé mlieko. Okamžite dostáva hodnotenie jednej hviezdičky, neni to veru moc dobré. Ale nie je to naposledy, čo pijeme tento božský nápoj :D. A vyšší level je už len kompot! Kompot si objednala Hacka a my sme čakali, že síce sa to volá kompot, ale určite to bude nejaká vychytávka, len sa to náhodou volá kompot. No a o 5 minút pristál na stole…kompót :D. Normálne v sklenenom pohári zopár kúskov kompótovaného ovocia v cukrovej vode, asi miestny cukrárenský šláger.

No nič, už máme aj dojedené, keď sa k nám pristavil jeden z krajanov od vedľajšieho stola. Že si šiel zapáliť vonku a keď videl pri ceste odparkovanú Ladu s kysuckými značkami, tak mu došlo, že sme asi divní :). Najväčší bonus, že týpek bol z Nesluše. Nesluša je dedina na Kysuciach, kvalitatívne veľmi porovnateľná s Horným Vadičovom, našou srdcovou dedinou. Jasné, že obyvatelia týchto dedín sa navzájom poriadne hejtujú a keď náhodou spolu hrajú futbal, fauluje sa najviac na svete a prehratúvší tím zaručene naháňa rozhodcu do potoka. Ale späť do krčmy.

Po pokeci s týpkom z Nesluše prichádza na scénu ďalší týpek – Stando. Stando spolu s frajerkou cestujú do Mongolska stopom. S bronkáčmi sa stretli už pred niekoľkými dňami a aj my sme s nimi zažili nejaký bolehlav, lebo sme sa posledný deň na ruskej strane spoločne zvodkovali. Ale, Standov príbeh je celkom hustý. Pred rokom šiel s kamošom na motorkách po Mongolsku a uprostred ničoho mal celkom ťažkú nehodu. Nebolo to úplne jednoduché, prešiel kadejakou nemocnicou a nakoniec sa šťastne dostal späť domov do Českej řepubliky a dal sa dohromady natoľko, že sa po roku vracia do Mongolska pre motorku. Nevie v akom je stave, nevie, či sa na nej dostane domov, ale ide. Relativita dĺžky života sa človeku najlepšie usadí v hlave, keď skoro až vidí svetlo na konci tunela (a nie je to baterka, ani vlak ;).

Stando s frajerkou išli cez mongolskú hranicu s nejakou inou posádkou a v ten deň sme ich ani nestretli. Dnes dorazili do mesta Ulgii, našli si ubytko a zevlovali na izbe. Vtom Stando pozrie z okna a tam vidí Bronco a vedľa neho Vasiľa. Okamžite mu je jasné, že má šancu dať si pivo :D. V krčme ťahá z batoha mapu a ukazuje nám našu trasu na najbližšie dni. Robíme si fóriky a smejeme sa, že ako sa budeme najbližšie dni už len trajdať a pôjdeme leháro štýlom. Ale Stando nás celkom ultimátne vyvádza z omylu. „Chalani, nechcem vám kaziť radosť, ale toto je Mongolsko. Tu keď nie je cesta, tak fakt nie je cesta, pôjdete stovky kilometrov normálne v teréne.“ Hmm, takto priamo to teda znie o dosť horšie, ako keď nám to naznačoval ten Rus na mongolskej hranici. Naša nálada dosť rýchlo upadla a už si navzájom hovoríme: „kámo, už je čas ísť, už je dosť hodín.“ Nálada ochladla :D.

Skáčeme do mašiny, tankujeme a už valíme z mesta Ulgii smer mesto Xovd. Silné množstvo áut je na ceste, totiž v Mongolsku stále prebiehajú nejaké tie sviatky. Desať kilákov od mesta sú vedľa cesty odparkované stovky áut, všetky stoja do kruhu a vnútri kruhu je voľno. Asi tam majú nejaký hepening, ale my nemáme čas už, musíme valiť. Do Xovdu je to cca 200 kilometrov, z toho 70 bude asfalt. Zvyšok je ujazdená hlina, brutálna roleta, štrk, blato a nakoniec prišli brody. Najprv len také drobné, cez malý potôčik, Fabo rozpeckoval Vasiľa a prešiel bez závahania. Potom bol už taký väčší potok, že sme museli s Bérešom aj vystúpiť a čakať čo bude. V najhoršom sme boli pripravení ho z tej vody vytlačiť. No a nakoniec, asi po hodine jazdy, teda po 20 kilometroch, prichádza brod o symbolickej hĺbke jeden meter mongolský. Kríza.

Parkujeme pred brodom a čakáme na Godota, ale prichádza len jeden kamión, aj to ide opačne, ako my potrebujeme. Keby šiel našim smerom, aj by sme to riskli a nechali sa cez tú vodu potiahnuť, ale kamión s návesom sa asi kvôli nám točiť nebude. Nevadí, krátime si čas hraním sa s dvojhrbými ťavami. No inak, to je dôležité. Doteraz sme na ceste stretávali len jednohrbé ťavy, s dvojhrbými máme premiéru. Celkom rýchlo zisťujeme, že dvojhrbé sú viac drzé.

Išiel som sa pešo pozrieť, či sa ten brod nedá nejako obísť a keďže to stádo tiav je dosť rozsiahle, prechádzam stredom. A tá sviňa ťava na mňa začala fučať a dokonca po mne vyštartovala! Nahodil som na chvíľu olympíjsky šprint, pretože som niekde čítal, že ťavy vedia fakt dobre človeka pohrýzť do ramena a to sa mi zisťovať fakt nechce :D. Chalani medzičasom zisťujú, že okrem neprekonateľného brodu má náš večer ešte jeden masívny problém…nemáme zapaľovač! Neviem, či si to viete predstaviť, ale stáť pred neprekonateľným brodom, mať v priehradke vysokooktánové ruské cigarety značky Altaj a nemať zapaľovač, je dôvodom na vyhlásenie celoštátneho smútku. Z nudy používame jeden prázdny zapaľovač, ktorý ešte hádže iskru a snažíme sa ním zapáliť plynový varič, ktorý sme na plné bomby pustili v aute, lebo vonku fúka. Ak máte menej ako 12 rokov, alebo strach z uzavretého horiaceho priestoru, alebo napríklad rozum, tak to určite doma nikdy neskúšajte. Nám to síce vyšlo, ale keby to videl bezpečnostný technik, zaplakal by :D.

Po polhodinke zevlovania vidíme na kopci oproti šplhať sa kamión a vyzerá to tak, že tadiaľ ide obchádzka. Točime mašinu a vraciame sa tých 20 kilometrov na poslednú križovatku ( 😀 😀 križovatka..no nebola to križovatka, bola tam v tráve aj druhá vyjazdená stopa, ktorá odbočovala doprava). Tam stretávame rakúskeho batohového turistu, ako si tam akurát stavia stan a ten nám hovorí, že ak chceme ísť do Ulanbatáru, tak ideme opačne. Asi pracoval na lietadlovej lodi ako navigátor alebo čo…šak jasné, keď sa vraciame.

Z pekla šťastie, smerom Ulanbatár ide dodávka. Zastavujeme ho, posunkami mu dávame na známosť, že ho budeme sledovať a vyrážame. Týpek pozná úplne brutálne obchádzky, cestou nejdeme ani cez jeden hlboký brod a ideme po takmer nevyjazdenej lúke. Sami by sme takú cestu nikdy nenašli. Sledujeme ho asi hodinu a pol, potom už ho nedokážme stíhať a spomaľujeme. Brody skončili, už sa len šplháme do kopca a nedá sa zablúdiť. Je približne jedenásť večer a slnko nedávno zapadlo, naša priemerná rýchlosť atakuje vari aj 15 kilometrov v hodine.

Fabo po hodine končí, kormáň preberá ešte Béreš a v absolútnej tme sa snažíme navigovať v totálne neznámom teréne. Ak nás náhodou obehne nejaké auto, držíme sa ho čo najdlhšie a keď ho stratíme, ideme na náhodu. Cesty sa tu križujú absolútne šialene, rovnobežne ide viac ako desať vyjazdených stôp a prvá od poslednej je viac ako kilometer. Okolo tretej ráno zle odbočujeme a musíme sa asi 5 kilometrov vracať a tak to po chvíli balíme a dávame kemp.

Všetci svorne vypadávame z auta, žiadny stan nestaviame, len sa šuchtáme do spacákov. Takto, ak sme v Novosibirsku zažili miesta, kde bolo morbídne veľa komárov….tak toto je skur hovadské peklo!!! Striekame litre repelentu a nič nepomáha, stále nalietavajú. Končíme zbalení do spacákov, na hlave máme spacáky totálne stiahnuté a ten malý otvor, čo tam ostáva na dýchanie, máme zapchatý ľubovoľnou textíliou. Neviem ako ostatní, ale ja som zaspal asi tak o polhodinu, pretože dovtedy tie komáre tak bzučali, že som nemohol spať. To bolo ako na koncerte komárích krídel.