Ráno na mongolskej planine poblíž mesta Kosh-Agasch vyzerá ako scéna z filmu 300, približne po prvom dni boja. Na zemi síce leží oveľa menej obetí, len tri, ale všetky vyzerajú, ako keby už týždeň bojovali v prvej línii na fronte. Tak tak, ruská vodka s človekom vie zamávať! Všetci traja bojovníci ležia pod osobným motorovým vozidlom značky Ford Bronco a všetci traja ležia v totálne premočených spacákoch. Tak nejak nám to s tým spaním v suchu po Broncom radikálne nevyšlo.

Budík sme chceli dať na šiestu, aby sme mohli byť tak najneskôr o pol 8 na hranici, pretože k čiare to máme nejakých 30 kilometrov. Takže úspešne vstávame o pol 8 a s vypätím všetkých síl balíme spacáky do obalov, aby dostali šancu poriadne zatuchnúť. Auto štartujeme ešte štvrťhodinu pred zobudením a vychutnávame si znovuobjavenú funkcionalitu – kúrenie v aute! Silaa, hneď sa schovávame do auta pred zimou a sušíme veci.

Expresne vyrážame, v meste Kosh-Agasch ešte vyberáme prachy z bankomatu, tankujeme benzín aj plyn. Na plynovej pumpe sa nám ešte prihodilo menšie fópá, lebo sme si uvedomili, že v plastovej nádobe na vodu na streche máme málo vody. Voda je v takomto aute základ, lebo nikdy neviete, kedy nejaká hadica praskne a budete musieť dopĺňať vodu. No takže sa pumpára pýtame, či má nejaký kohútik na vodu, kde by sme si mohli doplniť. A on že: „voda? No jasné, veď tuto kúsok je potok, tam je vody koľko chcete..“ Toľko k našej neinformovanosti o množstve centrálnych vodovodov v meste Kosh-Agasch.

Cestou k hraniciam ešte dávame rýchle raňajky (energeťák) a už aj parkujeme v čakacej fronte na hranici. Sme o dve autá za Broncom a k samotnej hranici to máme asi 60 áut. V civilizovanej krajine by človek povedal, že tak na tri hodiny čakania. Tu v Rusku sa obávame, či to do záverečnej o piatej súdruhovia stihnú odbaviť.

Na odbúranie stresu okamžite predbiehame jedno auto. Teda, nie preto, že sme predbiehači, to sa u nás fakt nenosí. Ale chceli sme zaparkovať priamo za Broncom, aby sme jednak mohli spoločne raňajkovať a takisto, aby sme sa mohli za Bronco zapnúť na lano a mohli sme sa po celý čas čakania v tejto pomaly sa pohybujúcej fronte nechať popoťahovať. Štartovať Vasiľa každú chvíľu si vyslovene koleduje o nejakú poruchu a tlačiť sa nám to nechce :).

Po idylických raňajkách si dávame rozchod a čas venujeme rôznym voľnočasovým činnostiam. Napríklad lano napnuté medzi Vasiľom a Broncom prekrsťujeme na slackline a učíme sa po ňom chodiť. Ak si všimnete, na fotografii stojí jedna osoba vo dverách Vasiľa. Nie je to náhoda…na Vasiľovi totiž funguje nula ručných bŕzd, takže ak sme chceli mať lano dostatočne napnuté, musel jeden človek stále nohou stáť na brzde. Z nejakého neznámeho dôvodu, Bronco tento problém nemalo. Vo fronte čakajúci spolutrpitelia a takisto colníci len chodili okolo a strašne nám závideli, že máme takúto modernú zábavu.

No každá sranda po čase začne nudiť a tak sa Fabo s Bérešom rozhodli, že sa pôjdu prejsť do poľa. Zahliadli tam nejakého koňa alebo čo, tak že si ho zájdu pohladiť po hrive, poprípade zajazdiť (Fabo je majster Horného Vadičova v jazde na neosedlanom koňovi bez vedomia majiteľa :D). No ale na žiadne jazdenie na Pejovi ani nedošlo. Chalani už sa tešili, aj Pejo sa už asi tešil, ale potom prišiel ujo colník, volajme ho Serijoža.

Serijoža nekompromisne zjazdil chalanov a hneď im vysvetlil, že toto je najviac chránené pohraničné pásmo a tu sa ani mucha nesmie vzdialiť od vyasfaltovanej cesty. Ak tak učiní, je to považované za ohrozenie ruskej federácie a za vlastizradu. Obratom od nich zobral pasy a už spolu pokorne kráčali späť k nám, ku autám. Do konverzácia sa zapája Hacka a je teda vidieť, že jej schopnosti v ukecávaní colníkov sú ďaleko pred našimi. Zatiaľ čo my by sme na Serijožu hapkali tých našich niekoľko ruských výrazov (sabaka, spasiba, bliať..) a snažili sa ho uplatiť lacnými cigaretami, Hacka s ním vedie plynulú debatu a my vlastne ani nevieme o čom. Serijoža sa už netvári prísne a Haka sa ho normálne pýta, že či nám tu pokutu nechce odpustiť :D. V tom Serijoža prejde do smutného tónu, že už to videl jeho Boss a nemáme na výber, chalani musia ísť na stanicu spísať záznam a zaplatiť pokutu. Ak nepôjdu, tak ich asi zavrú, či čo :D. Hacka odchádza s colníkom a s chalanmi na stanicu a my s Remčom čakáme.

Po dobu neprítomnosti sa neodohralo skoro nič významné, akurát raz som pri popoťahovaní v kolóne chcel zafrajeriť, že pri tom nemusím ani kerúvať..lenže som si ani nedal kľúč do zapaľovania a zamkol sa mi volant v polohe plný vľavo :D. Ešteže nič nešlo v protismere, lebo som zvedavý, ako by som to vykecal v poisťovni. Spôsobil som nehodu tak, že ma ťahalo iné auto na lane a v rýchlosti 5km/h som prešiel do protismeru, kde som sa zrazil s protiidúcim vozidlom. Cvične si skúste nakresliť náčrtok nehody do záznamu pre poisťovňu…

Ani dve hodiny to netrvalo a Hacka s chalanmi sú späť! Čo sa dialo na stanici? Boss im predostrel, že ohrozili ruskú federáciu a spáchali vlastizradu (teda, toto je divé, keď nie sú rusi..ale čo už, Boss asi vie…) a následne im vymeral pokutu vo výške asi  9€ na osobu. To bolo prvých 10 minút. Zvyšných 110 minút Serijoža vypisoval papiere. Hacka s ním viedla závažný zákonný pokutový rozhovor a Béreš medzičasom zaspal na hvezdára, meter od serijožovho stola . Neviem, či som to už spomínal, ale Béreš chrápe, ako keď hodíte do práčky za hrsť oceľových guličiek a pustíte žmýkanie. Preto asi po 15 minútach spánku Serijoža nasadzuje vyššie tempo vypisovania, aby nemusel tak dlho počúvať žmýkanie práčky. V tom pri vedľajšom stole zaspáva Fabo, pre zmenu na hodinára  a púšťa sa do žmýkacieho súboja s Bérešom. V tomto bode už rezignujú asi všetci, aj Boss. Ten chalanov po prebudení víta zdôrilostnou otázkou, či sa im spalo dobre u nich na stanici a Serijoža pokojne končí vypisovačku papierov. Pokus o vlastizradu končí mimoriadne priateľsky:).

Počas odchodu zo stanice mali chalani dosť času okukať  vnútro tejto, zvonku hrozivo vyzerajúcej pohraničnej stanice. Najväčšia náplň práce colníkov tvorí ping-pong. V strede najväčšej miestnosti majú starý ping-stôl a šóra na hru je dlhšia, ako šóra áut, ktoré čakajú na colnú kontrolu. Aj bez inžinierskeho titulu z kauzality je zjavné, že tieto dva fakty spolu úzko súvisia. Preto po pridelení pokuty Béreš tlačí na Serijožu, že keď už sú takí dobrí kamoši, mohol by nám Serijoža zariadiť predbehnutie sa v rade. Predsalen, väčšinu posádky vozidla tvoria vlastizradcovia a ohrozovatelia federácie a takých by sa federácia mala čo najskôr zbaviť. Serijoža Bérešovi sľúbil, že skúsi…čo v preklade znamená, že ho má úplne u prdele :D.

Tak nič, dávame si úplne masívne dobrý boršč, ktorý Hacka kúpila v reštike pri ceste priamo do hrnca a obedujeme ho na kapote. Okolo ide domáci čávo a pýta sa kam ideme, tak mu vravíme Ulanbátar. Na Bronco vraví, že žiadny problém a pri pohľade na Vasiľa sa dosť smeje a nie je mu celkom rozumieť. Asi chcel povedať, že to prejdeme ľavou zadnou. Hmm a na konci dodáva, že asi tak polovica z 1800 kilometrov po Mongolsku bude bez asfaltu. Posielame ho preč, určite sa musí mýliť…alebo čo.

Vo voľnej chvíli ešte skúšame opravovať ten náš nešťastný regulátor napätia, ale ani ďalšie dve hodiny pri otvorenej kapote neprinášajú žiadny efekt. Teda jeden áno. Domáci si totiž myslia, že Vasiľ nefunguje. Celý čas ho ťaháme na lane za Broncom a hrabeme sa v motore, takže sa im netreba čudovať, že si takéto niečo dedukovali. Chodia okolo a pýtajú sa, čo je zle a či potrebujeme poradiť. Aby sme im spravili radosť (a sebe srandu), zohrávame už tesne pred vstupom na colnú kontrolu divadlo. Chalani sa skláňajú nad motorom, ja sadám za miesto vodiča a oni kričia: „štartúj!“ a keď to natočím a auto naštartuje, s veľkým krikom poskakujeme po ceste a búchame sa po chrbte. Nejeden prizerajúci sa teší s nami a možno aj slzu zatlačil, že sa nám to konečne podarilo opraviť.

No a k tomu vstupu na kontrolu..nebola to žiadna sranda, ledva sme to stihli. Stáli sme v rade od deviatej a do priestoru hranice vstupujeme až pred štvrtou poobede, to je len tak tak. Po nás vstúpili na kontrolu už len dve autá…uff.

Ruský colníci už majú toho zjavne dosť a nechce sa im moc trápiť s kontrolami. Mladý nám oznamuje, že si máme do budovy okrem pasov na kontrolu zobrať aj našu bagáž. „More, ale my máme bagáže plný kufor a máme to tam rozhádzané ako keby tam buchol granát…ako to máme zobrať?“ …colník nerozumie, tak berieme na pasovú kontrolu len naše poloprázdne batohy a ostatnú bagáž nechávame v aute, nech si s tým nejako poradí, frajer!

Najväčšia pecka je skener, taký ten rám, ako majú na každom letisku. Stojí pred ním colník a každému prikáže vybrať z vrecka mobil a pas a prejsť cez rám. A každý v tom ráme pípa, lenže to je tomu colníkovi už úplne jedno, on to nekontroluje. Dostal asi jasný pokyn, čekovať pasy a mobily :D. Batohy prechádzajú bez problému, my dostávame štempeľ bez problému. Sehr gut!

Nasleduje kontrola bagáže, ktorú mladý aj s jeho vedúcim len tak preletia. Trochu sa pohrabú v kufri, ale nič zásadné a trochu sa pohrabú v interiéri, ale len fakt trochu. Ten level neporiadku a smradu by odradil aj tchora. Mladý akurát skúša na nás takú hru že: „Fajčíte“ a my že „Hej“ a on na to s takým potmehútskym úsmevom: „A čo fajčíte“ ..a už si myslí, že je vtipný a my sa bojíme, že nás podozrieva, že si picháme marihuanu do hlavy. Tak sme mu povedali že „Marlboro only“ a na to sme mu ponúkli ruskú cigaretu značky Altaj. To ho presvedčilo, že sa s nami nemá zahrávať! 😀

Potom nasleduje asi 20 kilometrový úsek nikoho. Teda, 15 kilometrov zjavné patrí rusom, pretože tam je asfalt. Potom bola brána, posledná kontrola od ruského colníka (len pozdravil) a vstúpili sme do Mongolska, s čím zároveň ustúpil asfalt. Po kilometri nám od vibrovania auta po rolete vypadla palubná doska. Následne začal Vasiľ ísť len na tri valce..asi sviečka. Máme pred sebou 900 kilometrov terénom :D.

Hranica, klasický priebeh. Prvé okienko ešte pred vstupom, týpek od vás vezme 50 rubľov za to, že vás zapíše do zošita. Tvári sa vážne ako keby kontroloval, či nie sme na zozname KGB, ŠTB a iných skratiek. Vnútri v budove je to úplne štandardný chaos. Stojíme v nejakom rade, ktorý nás snáď dostane k pečiatke do pasu a furt sa tam niekto predbieha. Obsluhuje teta s najväčšou hlavou na svete. Fakt, akože ona je veľká vzrastom, ale aj tak to proporčne nesedí. Vyzerá to tak, ako keby niekto do tej odbavovacej búdky umiestnil obrovskú CRT televíziu a zrovna tej tete na krk. Máme strach.

Po polhodine teta odbaví piatich ľudí, vrátane dvoch členov posádky Bronca a konečne sa dostáva aj na nás. Už toho zjavne má dosť, tak zrazu naberá tempo a o tri minúty máme pečiatky. Fabo ide na nejakú kontrolu skrz auto a potom odbavujeme bagáž. Táto kontrola bagáže už prebieha len pohľadom a colníčka okamžite po opečiatkovaní nášho colného papiera sadá do auta a odchádza domov. Asi toho majú dnes dosť, po týždni zavretej hranice je to pre nich predsalen prvý deň v práci, chápeme:). Vedúci šéf ešte vypočúva Faba, že kam ideme a keď sa to dozvie, je dosť podozrievavý. Hovorí: „keď budete odchádzať z mojej krajiny, buďte pripravení vysvetliť, kde ste nechali vaše auto…“ cha, keby vedel :D. No ale tu sú na to hákliví, lebo sa jazdí Mongol rally z Európy do Mongolska a kedysi to bolo na klasických starých šrotoch a ľudia ich nechávali v Mongolsku len tak pohodené. Teraz sprísnili pravidlá súťaže, no pred pár rokmi tam niekto aj tak nechal taliansku sanitku aj s funkčnými húkačkami :D.

No, vychádzame z hranice, hneď za hranicou sa nás snaží zastaviť nejaký klasický Miško. Máva rukami, počet uniforiem na sebe má nula, ale skoro nám skočil do cesty. Buď je slepý alebo hlúpy, lebo skočiť pred starú Ladu a čakať, že ubrzdí, vyžaduje značnú dávku slaboduchosti. Akurát že na nás do okna kriči: „strachovka!“, čo znamená poistenie auta. Zastavujeme a riešime, už už to vyzerá, že si od Miška kúpime poistenie za masívne predraženú taxu. Naivne sme si mysleli, že je to povinné, pretože v Rusku napríklad to povinné je. Ale potom prichádza obrovský džíp a Miško si uvedomuje, že má posledný formulár na poistenie. To je jasné, buď dostane od nás pár korún, alebo od džípu trojnásobok. A tak nám úradným tónom oznamuje: „Vy máte malé auto, môžete pokračovať bez poistenia!“ a šeptom dodáva „ale rýchlo choďte preč..“ a tak sa presúvame o 50 metrov ďalej do obchodu, kde chceme rozmeniť peniaze a dokúpiť zásoby. A v obchode sa ukazuje, prečo sa hovorí, že je niekto mongol.

Tá teta v obchode je totálne mimo, najprv vraví nejaký kurz, potom si to rozmyslí a nechce rozmieňať. Potom prídu nejakí iní mongoli a ona im dáva prednosť, lebo tu majú domáci furt prednosť všade. Potom, keď týpek vo vedľajšej reštike sľúbil zmeniť, si to rozmyslela aj teta a s kalkulačkou skúma, koľko to je 100 euro na mongolské doláre. Keď už to skoro má, tak prichádza ďalší Mongol. Takže od začiatku, po 5 minútach to dopočítala zistila, že toľko dolárov ani nemá v kase. Počíta aj prachy z vlastného, stále nič. Ide si požičať do vedľajšej reštiky. Následne 10 minút dohaduje kšeft s reštauratérom a zaznačuje si, koľko má od neho, koľko z vlastného a koľko z ….prišiel ďalší Mongol…..takže, to na kalkulačne znovu prepočíta a zaznačuje, koľko má od reštauratéra, koľko z vlastného, koľko z kasy. Fabo sa medzitým stáva ašpirantom na operáciu srdcovej chlopne, lebo ho ide roztrhnuť. Po polhodine slávnostne vychádza s rozmenenými peniazmi, nejakými pochutinami a mongolským pivom, ktoré okamžite konzumujeme. Vodič iba málo.

Presúvame sa po najsamhoršej roletovej ceste na miesto spania. Teda, ešte celkom nevieme, kde budeme spať, ale nejaký dobrý flek isto nájdeme. Krajina v Mongolsku je nenormálna, scenérie ako vo filme! Bombastická otvorená krajina, nekazí ju žiadna budova, žiadne elektrické drôty, žiadna..cesta :D. Len imitácia cesty, ale aj tak chodíme radšej po vyjazdenej tráve popri ceste, pretože tam nie sú žiadne rolety a nehádže to s celým autom. Stále ale ideme na tri valce a chceme to opraviť, tak ukecávame Bronco posádku a ideme sa schovať za najbližší kopec, nech nás nie je úplne vidno od cesty.

Kempujeme, my meníme všetky sviečky, lebo sú obalené černotou ako Ibi Maiga a posádka Bronca zatiaľ umýva riady a na plynovom sporáku Hacka pripravuje večeru. Remčo robí nejakú bežnú údržbu a kompresorom vyfúkava prach z vzduchového filtra. My nechceme byť za sedlákov a tak tiež vyťahujeme tie najlepšie kusy techniky, čo máme skladom a ukazujeme výbavu auta. Teda, zapíname čelovky a ukazujeme, že nám to aj po výmene sviečok dokáže naštartovať :D.

Pri konzumácii polievky a vodky nás prídu navštívit dvaja domáci na motorke. Prihrmeli ako veľká voda, zosadli a rýchlym krokom idú k nám…už sme mysleli, že colníci. Ale oni sa len chcú pozrieť na auto a pritom praktizovať klasickú činnosť mongolskeho vidiečana – mlčanie. Fakt, nedá sa s nimi pokecať, na pokusy o rozhovor nereagujú, ale usmievajú sa a čumia. Najprv na auto a potom aj na nás, ako sa rozprávame, ako jeme polievku a pijeme pivo. Skrsá v nás podozrenie, že za nami prišli lebo nám chcú pomôcť…s konzumáciou toho piva! Ale asi to tak celkom nebude, lebo aj po jeho dopití ešte ostávajú a minimálne 10 minút pozerajú a niečo si vravia. Následne sadajú na motorku a pádia preč.

My investujeme do seba a už druhý večer testujeme kvality východného alkoholu. Mesiac na nás svieti úplne neskutočnou intenzitou a keď sa občas schová za oblak, normálne sa nám zdá, že niekto zhasol. Fakt sila. S Bérešom staviame stan, ktorý vydržal stáť asi do polnoci, kým sa nespustil fakt obrovský vietor. Ešteže Béreš už vtedy spal v stane a vlastným telom ho zadržal. Nefunkčný stan riešime dokončením zásob domáceho kalvadosu. Béreš spí v nefunkčnom stane, Fabo zaspáva len tak vonku, v kempovacej stoličke (je asi 10 stupňov, sme vo výške 2200 m.n.m.) a ja si zbabelo ustieľam spacák na podlahe Bronca. Je tu toľko miesta, že sa môžem aj vystrieť a hneď vedľa mňa je zapnutý plynový ohrievač..toto je raj na zemi! Tak uvidíme ráno 😉