Tretie ráno po sebe sa budíme uprostred mongolskej planiny. Žiadna nečakaná bombastičnosť nenastala. Každý z členov posádky má na tele minimálne 15 štípancov od komára, pretože niektorým prelietavým jedincom sa podarilo dostať do spacáku a ukojiť svoju túžbu po krvi. Ja mám napríklad tak napuchnutú ruku, že ma chalani volajú „Rudko, tučný chlapec“ (ak to číta nejaký Rudko, alebo tučný človek…tak si to neberte, je to len fór!) a svrbí to ako pokročilá gangréna. Navyše sme sa namiesto pôvodného plánu „vstaneme o šiestej“, preorientovali na nový plán „vstaneme, keď bude slnko dosť vysoko a zobudí nás.“ Jedna obrovská výhoda ale je, že nemáme vôbec šajnu, koľko by mohlo byť hodín a riadime sa len slnkom.

V rýchlom slede dávame ranné hygieny a varenie kávy plus jedny raňajky z konzervy. Pri raňajkách sledujeme premávku a najbližšie auto idúce našim smerom je doosť ďaleko na horizonte. Takže naša nočná navigačná epizóda, kvôli ktorej sme to aj radšej odstavili, bola fakt reálna. Sme odklonení od predpokladaného kurzu asi o 15 kilometrov. Teda, to je len taký hrubý odhad, pretože táto otvrená krajina brutálne klame telom. Človek si povie, že je to len toť tuto za rohom a ono je to pritom hodina cesty, čiže 20 kilákov. Takto za vidna ale tá cesta ubieha oveľa rýchlejšie a rannú dávku šoférovania si masívne užívam. Ako je zvykom, jazdu v teréne si často zamieňam s jazdou po asfalte a preto idem trochu rýchlejšie ako je zdravé a moc sa nevyhýbam nerovnostiam. Tento môj jazdný štýl je chalanmi často kritizovaný a v teréne ma nechávajú kerúvať len vtedy, keď sa im ale fakt že nechce šoférovať, alebo keď očakávajú dobrý povrch. Dnes to bola súhra oboch faktorov a Béreš s Fabom si popri nadskakovaní auta na pieskových dierach a kopcoch spytujú svedomie.  Cesta je kombináciou ujazdenej hliny a piesku a do kabíny sa práši na plné pecky. Niet sa čo diviť, lebo Vasiľ je deravý a prehrdavený zo všetkých strán, fakt má kade fúkať. Provizórne to riešime zalepením izolačkou a napchatím toaleťáku do všetkých otvorov (otvorov auta, samozrejme).

Teraz nám to zase navigačne nevychádza, pretože cesta odbáča doľava, ale vyjazdené stopy skrz trávnik idú rovno. Naokolo žiadne auto, takže nám nemá kto pomôcť a my to len tak na istotu volíme doľava. Asi to nebola najlepšia voľba, lebo polhodinu nestretávame iné auto, ako stavebnú tatrovku (čínsku tatrovku…takže jang-c-ťiangovku) a nakoniec prichádzame vprostred staveniska novej cesty. Ehmm, najbližšieho bagristu sa pýtame na správny smer skrz stavenisko a on nás bez okolkov naviguje. Tedaa, chvíľu to trvá, kým pochopí, čo tu asi robíme a čo chceme. Ale potom to už ide ráz naráz, párkrát sa vyhýbame tatrovke, párkrát prechádzame po improvizovanom moste cez fakt silnú vodu a po poslednom prudkom kopci prichádzame na asfalt. Asfalt…aká blbosť. My sa tu sťažujeme na naše rozbité cesty a v Mongolsku sa na ne nikto nesťažuje, lebo tam žiadne nemajú. A keď náhodou trochu asfaltu je, všetci sa radujú o 106.

Mesto Xovd je pre nás najmä zásobáreň potravín, vody, náhradnej pneumatiky, internetu a notára. Najprv riešime to prvé a v potravinách „všehochuť“, kde sa dá kúpiť všetko od chleba, cez chladničku, až po koleso na SUV, zakupujeme obživeň. Uskutočnili sa dve veľmi vážne nákupné rozhodnutia. Za prvé, kúpili sme si charakteristickú mongolskú zmrzlinu z jačieho mlieka, alebo z kerej svine. Je to sladko-kyslo-slaná grckoidná smotanová hmota, ktorú z nás dokáže konzumovať iba Béreš. Fabo chvíľu machruje, no potom sa snaží potajomky darovať svoju zmrzlinu ufúľanému dieťaťu pred obchodom a ja tú moju zmrzlinu radšej ani nenačínam, stačilo mi ochutnať :D. A tá druhá chyba? Tou bolo chybné zakúpenie cigariet značky „Altaj.“ Tento ruský výrobok spĺňa takmer všetky podmienky stať sa výrobkom roka. Akurát, že v kategórii drevené uhlie.

Od notára potrebujeme overiť nejaké papiere, keďže Vasiľ na spiatočnej ceste mení posádku a majiteľ auta (hrdý majiteľ autiaku je tentokrát Fabo) nebude prítomný v posádke. To je vo svete šlamastika, treba sa poistiť štosmi dobre opečiatkovaných papierov. Notár v meste Xovd síce je vo svojej kancelárii, ale dnes má sviatok a ľudia by ho ohovorili. Okrem toho, úplne nechápe zmysel našej požiadavky, že potrebujeme overiť Fabov podpis na dokumente a po 10 minútach to definitívne vzdávame. Ani nám neotvoril dvere, len cez takú škáru sme sa debatúvali.

Pred miestnym luxusným hotelom – spoľahlivým zdrojom internetu, stretávame absolútneho šialenca. Ruský týpek ide na skútri (naozaj, 50ccm) z Ruska, skrz Mongolsko až na čínske hranice. Ten skúter rachotí, ako motorka Števa Svitka v plnom dakarskom tempe. Akurát, že miesto 120 mu to ide maximálne 30 a v teréne ledva polovicu :). Najväčší blázon na svete. Okrem jednej fotky, ktorá sa nezachovala, nám poradil, kde si kúpiť internety do mobilu. Ani nie 15 minút a teta u operátora nám už kartu pchala do mobilu.

Čaká nás 150 kilometrov asfaltu a potom do zbláznenia veľa terénu. Posledná zastávka pred nástupom na terénnu časť – benzínka. Týpek býva v dedine hneď vedľa dediny a keď vidí auto ďalekohľadom, nakopne motorku a dobehne obsluhovať pumpu. Šikovné. A keďže pumpa bola jediný zdroj tieňa široko ďaleko, priamo vedľa stojanov sme si rozložili bufet a jali sme sa stravovať konzervami. Nuž, nebol ten pumpár s tým úplne stotožnený, ale po chvíli nám začal veriť, zamkol pumpu a odfrčal na svojom prdkáči späť do dediny.

V kufri sme si už niekoľko dni viezli melón. Kúpili sme ho ešte v Rusku. Je to obrovský, asi 8 kilový macek a už pri pohľade sa hromadia slinné zásoby. Dobrá rada: nevozte melón v kufri auta 4 dni, keď je vonku 30 stupňov v tieni. Aj melón je len človek a má nárok sa pokaziť. Od zlosti ho Béreš nechal priamo na ceste rozpľasnúť.

No nič, terénna fáza. Celý čas ideme povedľa cesty vo výstavbe. Číňania tu usilovne makajú na novej ceste a všetko by bolo super, lenže nejaký džinisman im povedal, že tú cestu nemajú dokončovať po úsekoch, ale musia to otvoriť celé naraz. Takžeee, nevadí, že na niektorých úsekoch, kľudne aj pár desiatok kilometrov, je už natiahnutý asfalt. Urobte všetko preto, aby tí chudáci aj tak chodili povedľa cesty, po tej hroznej vyjazdenej hline a piesku, kde sa nedá ísť viac ako dvadsiatkou.

Najprv to vyzerá nádejne, cesta nie je ešte vyasfaltovaná, ale je to dosť dobrá ujazdená hlina a dá sa po nej ísť pekelne hladko. Lenže tie svine čínske to majú pekne ošéfované. Ich cieľom skrátka je, aby im potom nikto nejazdil a tak asi po piatich kilometroch nám cestu zahatal bager a hlinený násyp a nemáme ho kadiaľ obísť. Vedúci chodí okolo bagra a oznamuje, že „no kís“, akože nemá kľúče od mašiny a donesú mu ich až zajtra ráno, na začiatok zmeny. Je jasné, že nás klame až sa mu z kečky parí, ale čo s ním. Béreš chvíľu zvažuje fyzické likvidovanie, ale času nemáme nazvyš a vykopať jamu na zahladenie stôp by trvalo pridlho. Teda možno, ak by mal pri sebe tie kľúče, bolo by to hneď :D. Točíme a vraciame sa 5 kilometrov, pretože z cesty sa nedá len tak schádzať. Lemujú ju hlinené násypy, nech tam fakt len tak niekto nevychádza.

Teraz príde najväčšia pecka. Na tej ceste fakt začal asfalt. Ideme rýchlosťou 10 kilometrov za hodinu v žiguli, ktorá každým kilometrom v tomto teréne prichádza o nemalé množstvo životnej energie a vedľa nás, na 5 metrov vysokom násype, je nový, čierny, lesklý a totálne hladký asfalt. Máte pocit, že je to najväčšia irónia osudu, aká nás môže stretnúť? No, skoro :D.

Zastavujeme a ideme sa pozrieť na ten asfalt. Na ceste stanujú dvaja čínania, akože strážcovia asfaltu. Keď vidia tú našu herku, trochu nás poľutujú a aj by nám poradili nejaký tip, ako sa dostať hore, ale fakt sa nedá. Tu keď ten výjazd nevyrobí bager, mi ho s našim minirýľom určite nezkonštruujeme :D. Chvíľu sa s nimi rozprávame po činsky o kvantovej fyzike, alebo im po slovensky opisujeme, aké máme hrozné nervy na tento debilný asfalt (nehodiace sa prečiarkni :D) a keď sa vraciame k autu, pravá zadná pneumatika syčí ako had. Regulérne nám fučí ventil. Spomínate si, na tú rezervnú pneumatiku, ktorú sme chceli kúpiť v meste Xovd? Tak ani netreba byť majster republiky v Športke, aby si človek správne tipol, že sme žiadnu nekúpili.

Ťaháme z kufra pumpu, že to núdzovo dofúkame a uvidíme, ako sa to bude správať. Jednak sa nám nechce zdržiavať prezúvaním a takisto chceme na zlej gume zájsť čo najďalej, lebo máme len jednu rezervu. Akonáhle to prezujeme, každý ďalší defekt sa rovná jazde na ráfiku a do najbližšieho mesta je to 150 kilometrov.

Pumpa je podobná, ako ostatná výbava v našom aute. Fabo ju našiel kdesi pohodenú v pivnici a povedal si, že do Mongolska akurát. Po treťom zábere sa rozpadá na dvadsať kusov a z jej vnútra vypadáva potrhané tesnenie. Hmm, tak touto pumpou už nič nenafúkame :D. Namiesto svalov na pumpovanie zapájame mozgy a premýšľame, kto nás z tejto šlamastiky zachráni. Na horizonte vidíme kempové miesto stavbárov – asi 10 odparkovaných tatroviek, zopár júrt a nejaký horiaci oheň, či čo. To by v tom bol čert, keby závozníci nemali dostatok náradia a schopností na opravu jedného pusteného ventilu v pneumatike.

Ešte drobná pauza. To koleso sme teda museli vymeniť. Vasiľ je tak zhrdzavený, že sa nesmie zdvíhať klasickým zdvihákom. Akonáhle založíte zdvihák pod prah auta a podvihnete, všetko sa to začne lámať. Takže nám bývalý majiteľ dal dosť šikovný hydraulický zdvihák, s ktorým sa auto dá pohodlne zdvihnúť za zadnú nápravu. Keďže zdvihák je prikrátky, dal nám k nemu aj taký podstavec, ktorý sme stratili ešte prvý deň. Naokolo nie je jediný kameň, ktorým by sme ten zdvihák podložili, tak improvizovane vkladáme zdvihák pod zavesenie zadného kolesa, lenže na to je ten zdvihák zase moc vysoký. Nič to. Rýľom vykopávame pod autom malú jamu, do nej zakladáme zdvihák, ručne dotláčame auto do presnej pozície nad zdvihák a konečne ide auto nahor. To len tak, aby ste si vedeli predstaviť, aký sme debili a ako vyzerá naša výbava na opravu uprostred mongolského ničoho :).

Konečne sme pri vodičoch nákladiakov a tí sa nás hneď milo ujímajú. Jeden ide po montpáky na vyzutie kolesa, druhý zapája kompresor, tretí sa pozerá, štvrtý fajčí, piaty postáva a šiesty obzerá našu káru. Skrátka sú fakt dobre zohratí. Škoda, že montpáky sú veľkosťou stavané na vyzúvanie nákladného kolesa a tak nám montér hneď pri prvom pokuse o vyzutie beznádejne ohýba lem kolesa a my vieme, že toto koleso už nepôjde nikam. V tejto majstrovskej hypotéze nás prekvapí fakt, že v našej bezdušovej pneumatike je…duša :D. Preto bod dva – ak kúpite auto na postarších zimných gumách, ktoré sú už na aute pár rokov a miestami sú aj popraskané…fakt ich neberte do mongolska. A ak už aj áno, aspoň si pozrite, v akom sú stave a či v nich nie je duša. A ak je, tak si pre ježkove prastaré tranzistory aspoň zoberte náhradnú dušu!!!

Číňania inkasujú jedny cigarety za unuváciu a my inkasujeme akurát tak pocit ťažoby na duši. Prvých 10 kilometrov moc nehovoríme, ideme svinsky pomaly a v duchu si všetci predstavujeme, ako pôjdeme po ráfiku. Karma nás ale odmeňuje a najbližších 60 kilometrov je fakt dobrá cesta. Asfalt to síce nie je, ale je to kvalitná uvalcovaná hlina a dá sa smažiť aj dobrých šesťdesiat. Dalo by sa aj viac, lenže kde tu šikovný konštruktér zabudoval štvrťmetrovú jamu, alebo aspoň poriadny násyp a keďže sa schyľuje k polnoci, svetla nie je na rozdávanie.

Kde tu sú na ceste závory, alebo iné zábrany, ktoré nám absolútne zabraňujú pokračovať v jazde po tejto upravenej ceste. Zabraňujú ale len do chvíle, kým ich spolujazdec neodstráni po dobu prejazdu nášho osobného motorového vozidla. Možno je to aj dobre, že ideme takto v noci, pretože cez deň by nás tu isto zase niekto buzeroval a snažil sa nás vyhodiť na tú hroznú hlinenú cestu.

Po poctivej porcii kilometrov začína regulérny asfalt. Na jeho začiatku, asi po 500 metroch je odstavené obrovské zariadenia – zjavne asfaltovacie vozidlo. Chvíľu ideme po hline a baterkou hľadáme vhodné miesto späť na asfalt. Aj keby sme mali rýľom kopať hodinu, po hline už nejdeme, ďalšia depresia neprichádza v úvahu. Šťastie nám praje, nemusíme ani kopať, stačí odhodiť pár kameňov a sme na asfalte. Fabo to smaží na plné gule a asi po 20 kilometroch stretávame oproti auto, ktoré išlo predtým hodnú chvíľu pred nami. Ono, pri tunajšej premávke nie je problém pamätať si, ktoré auto ste už dnes videli.

Zastavuje pri nás a oznamuje, že cesta je zarúbaná a nemá vôbec zmysel to skúšať, musíme sa kus vrátiť, zísť naspäť na hlinu a zopakovať si jazdu povedľa asfaltu. Depresia v posádke dosahuje úroveň 16-ročnej dievčiny, ktorú rodičia nepustili na koncert Rytmusa. Nenápadne schovávame Fabovi z dosahu ostré predmety, pretože u vodiča je v takejto situácii najväčšie riziko pokusu o samoublíženie.

Vraciame sa na hlinu a po pár kilometroch to všetci vzdávame. Zastavujeme priamo uprostred lúky, ktorá predstavuje cestu a rozkladáme spanie. Na veľké pokecy to nie je, máme absolútne dosť a jeden glg domáceho kalvadosu z Horného Vadičova nás posiela do spacákových lovíšť. Za poslednú hodínu sme po odrátaní návratu na hlinenú cestu prešli asi dva kilometre. Tak uvidíme, ako to zajtra bez tej rezervy doklepeme :).

Na záver bonusová fotka, ako Fabo naháňal kozy pri meste Xovd.