O priebehu začiatku dnešného dňa mám len veľmi útržkové informácie. Polhodinu po tom, ako sme s Fabom beznádejne zaspali, naštartoval Béreš mašinu a vyštartoval na cestu. Bolo niečo po štvrtej ráno. Teda, asi bolo niečo po štvrtej, lebo tie časové zóny už robia z našich hláv šalát a ani nevieme, ktorým hodinám máme veriť. Aha a ešte jedna vec sa stala. Fabo ma vyhodil zo zadnej sedačky a musel som spať na mieste spolujazdca. To ma asi na 12 sekúnd prebralo a na chvíľu som bol smutný. Nasledovala trojhodinová kóma.

Bérešove poznatky: prvých sto kilometrov si ani moc nepamätá, lebo ešte nebol celkom zobudený a šiel na autopilota. Potom bola pekná príroda, potom nebola žiadna pumpa na plyn, tak natankoval do plna benzín. Potom bola pumpa na plyn, tak natankoval plyn. Potom sa cesta začala plniť a boli tam aj nejaké práce na ceste. Následne začalo byť svinsky teplo a to zobudilo mŕtvolu, spiacu na mieste spolujazdca. Mŕtvola na zadnej sedačke pokračovala v regeneračnom spánku pod posteľnou plachtou. To je to čaro poriadneho prievanu. Aj keď je vonku 30 stupňov, na zadnom sedadle je človeku stále zima, lebo prievan máme famózny.

Väčšia pauza nasleduje až keď prichádzame k nejakej cestnej zápche, alebo čo to je. Proste stojíme v kolóne. Nuda nie je, lebo za nami stojí ťahač, ktorý vezie motor z ponorky (alebo z lode, to už si nepamätám). Tak si s ním Béreš dal jeden rusko-slovenský pokec a aspoň sme sa zabavili.

Po odblokovaní kolóny prechádzame obchvatom mesta Omsk. Je to klasický obchvat ruského typu, a preto ide skoro centrom mesta, stojíme na každom semafore a je to druhá najväčšia nuda na svete. Ale keďže je čas obeda, ideme si spraviť deň a investovať svoje ťažko rozmenené ruble do kamionistickej vývarovne. Za 5 korún si tu môže dať človek poriadne teplé jedlo. Dali sme boršč, solianku (super polievka) a nejaké šašlíky a mäsiská. Nuž treba povedať, že nám táto cesta dobre padla. Do prostredia vývarovne sme dokonale zapadli – smrdeli sme ako poriadny kamionista a niektorí členovia posádky boli aj zarastení. Jediná odlišnosť nastala v digestíve po obede. Domáci kamionisti si kupovali pollitrové vodky a pred poobednou jazdou otočili zopár stogramov, aby im to lepšie fičalo. My, ako chudobní bratia zo západu, sme sŕkali kolu. Jedine Aďo sa odhodlal na čínske pivo.

Za Omskom sa začína rozbiehať silno patogénna zóna, vonku sa množia komáre. Zistili sme to empiricky, keď jeden nemenovaný člen posádky potreboval ísť na toaletu, konkrétne na veľkú. Ruské pumpy nie sú žiadna sláva, takže na 99% je lepšie zastaviť si len tak pri ceste a začupnúť do trávy. Lenže tu to bol iný level. Nemenovaný člen posádky stihol za 5 minút čupenia inkasovať dostatočný počet štípancov. A keď si predstavíte, ktorá časť tela nemenovaného člena posádky bola najviac odhalená komáriemu útoku, viete si predstaviť, kam tieto komárie útoky najviac smerovali. Pôvodne mal v pláne začupnúť aj iný člen posádky, ale po zvážení všetkých pre a proti sa na to radšej vyflákol a zadržal.

Operatívne stanovujeme za ďalší ciel cesty mesto Novosibirsk a návštevu tamojšej hlavnej stanice. Je to jedna z najväčších vlakových staníc v Rusku a jedna z hlavných zastávok Transibírskej magistrály. Nech máme aspoň nejakú kultúru po ceste. Inak, vedeli ste, že ruský výraz pre vlakovú stanicu je „vokzal“? Vzniklo to tak, že nejaký ruský molodec vystúpil z vlaku v meste Vauxhall, pozrel sa na ceduľu nad stanicou a povedal si „Hmm, tak vlaková stanica sa po americky povie Vauxhall“. Následny sa vrátil do vlasti a poznatok rozšíril do celého ruska. Takže v Novosibirsku majú napríklad Vokzal Novosibirsk-Glavnyy.

Do Novosibirsku prichádzame okolo desiatej večer a keďže je všade všetko zavreté, ideme rovno na vlakovku, žiadne strácanie času. Parkujeme na turistu, v zákaze priamo pred stanicou miestni policajti nám na naše počudovanie nevravia ani slovo. Asi preto, že téma rozhovoru sa skôr točí okolo našich nesvietiacich svetiel :D. Celá pravá strana je vypnutá. Fabo ide do potravín kúpiť kvalitný ruský chlieb a fajčivo, my zatiaľ reparujeme.

Keďže neveríme tejto rušnej ulici, delíme sa za účelom obhliadky vlakovej stanice na dve skupiny – ťahali sme zápalky, prehratý ostáva strážiť auto. Béreš mal to šťastie a tak s Fabom odchádzame pozrieť sa na tú chajdu. No, celkom dobre to vyzralo. Veľká budova, vysvietená, aj vlaky tam chodili, skrátka super. Tak, teraz asi chápete, prečo nechodíme po pamiatkach a významných miestach :D.

Na stanicu šiel Béreš a o chvíľu sa už vracia späť k autu a s ním aj dve osoby európskeho výzoru. Boli natoľko európski, že až hovorili po slovensky :). Béreš len tak šiel na stanicu a cestou počul slovenčinu, tak sa im prihovoril. Z krátkeho rozhovoru vyplynulo, že to sme my, s tou červenou žiguľou a Tomáš s frajerkou chceli vidieť auto. Až pri aute sme sa dozvedeli, že Tomáš je spoluzakladateľom webu blizkyvychod.eu a spoluzakladal ho s našim kamošom Tomášom Kučírkom, ktorý s Fabom a so mnou absolvoval pamätnú cestu po strednej Ázii, behom ktorej nám ukradli a našli Vasiľa a ktorá bola najväčšie dobrodružstvo široko ďaleko. Tak svet je malý.

Polhodinka pokecu, žiarovky vymenené a môžeme ísť na to. Zatiaľ nemáme úplne presný plán, len vieme, že za nejakých 150 kilometrov musíme vykopať travelcache – balíček, ktorý nám nechali za Novosibirskom zakopaný naši kamoši z cestovateľskej výpravy Bronco namiesto hotela. Ešte predtým tankujeme plyn tesne za Novosibirskom a mám veľmi dobrý pokec s ujom pumpárom. Najviac sme si rozumeli na slovách: Hamšík, Futbal. Ujo pumpár si zjavne dobre spomínal, ako skončil zápas majstrovstiev sveta medzi Ruskom a Slovenskom :). Ale bol to milý týpek. Trochu nás aj poľutoval, keď som mu povedal, že u nás stojí liter plynu v prepočte 50 eurocentov. To mu zamávalo panenkami, štvornásobné ceny plynu? Ilúzia o bezchybnom živote na západe sa rozplynula :).

Tých 150 kilometrov po travelkešku ubieha ako voda. Dnes ideme opačné garde, ja volant, Fabo naviguje. V kabíne stále nefunguje radiátor a je zima ko v chladničke, takže šanca na únavu nula. Béreš vzadu zaspáva pod bunkrom z plachty a všetkých mikín. Akurát je uprostred pílenia prvej várky dreva, keď nám GPS oznamuje, že sme prišli na miesto odovzdávky. Činíme zlé rozhodnutie večera a nebudíme ho, ideme zásielku vykopať sami s Fabom…to sa nám ešte vráti, že sme ho chceli nechať vyspať :).

Utekáme k miestu nálezu, ktoré poznáme podľa navigačných fotiek od Hacky z Bronca. Je to len pár metrov od cesty, ale utekať musíme, pretože je tu viac komárov, ako na celosvetovom stretnutí komárov. Neuveriteľné. Plus kvôli videu musíme mať zapnutú čelovku, nech kamera niečo vidí…a tak nás tie lietajúce príšery vidia tiež. Behom piatich minút máme každý približne 50 dobre mierených zásahov a poklad vykopávame v expresnom tempe. Naštastie je zvrchu označený plechovým kýbľom a nejde moc pod zem, takže lovíme igelitku a trháme ju. Vnútri je to, čo sme čakali…obal z ruskej rozbrusovačky :D. Chvíľu váhame, či nám chceli naznačiť, že máme Vasiľa dať na kusy a potom spojiť, alebo čo. Ale v kartóne sú naštastie iné pecky: sezamové tyčinky, ionťák, tri energeťáky a jedny Woloviny bez ofiny. Ďakujeme! 🙂

Energeťáky okamžite konzumujeme a pokračujeme v hltaní kilometrov. Kombinácia abnormálnej zimy a energeťákov z nás činí nezastaviteľných kerowníkov. O druhej ráno sa bavíme, že tu aj tak nemôžeme spať, lebo je tu priveľa komárov, takže musíme ísť ďalej. O štvrtej: „Tebe sa nechce spať?“ … „Mne nie a tebe?“  „Mne vôbec.“ O piatej ráno svitá a o siedmej opúšťam volant a prenechávam to Fabovi, ktorý takisto celú noc nespal a navigoval..teda, zabával vodiča :). Teraz sa garde mení a keď sa Aďo preberá, je z nás značne konsternovaný.

Za prvé ho právom zlostí, že sme ho v noci nezobudili. Za druhé, a to je oveľa horšie, nemáme Kvas!! Za tretie sa nám pri odchode z plynovej čerpačky otvára kufor a ideme asi 2 kilometre s dokorán vystavenou bagážou :D. No čo. Týmto ukončujeme dnešný deň, aj keď sa vôbec nedá určiť, kedy vlastne skončil a kedy začal ďalší, pretože to bo viac než plynulý prechod. Blížime sa k ruskému Altaju a z nudnej roviny sa pomaly stáva hornatá krajina…zjavne nás čakajú super panoramata!