Je 7 hodín ráno, piatok 15. júla. Štartovali sme v nedeľu poobede, dnes je síce šiesty kalendárový deň výpravy, ale časovo je to ešte len piaty deň. Chápete, 5-krát 24 je 120 a do naplnenia časového limitu nám ostáva ešte 5 hodín. Je viac než isté, že to nestihneme…ale budeme blízko :). Celonočná nonstop jazda zanechala na dvoch členoch posádky jasné stopy, navyše Béreš je tesne po zobudení a je jasné, že musíme zohnať nejaký Kvas. Zastavujeme na klasickej občerstvovacej stanici ruského typu – kopa malých vývarovní a kopa raňajkujúcich ľudí.
Ešte zaujímavosť. Ako sme tak šli tak sme vyskúmali, že je úplne bežná prax cestovať celý deň, na noc to na chvíľu niekde odparkovať a hneď po svitaní pokračovať v jazde. Medzi 2 a 4 ráno nebola absolútne žiadna premávka, o po pol piatej sa pre zmenu začali vyprázdňovať parkoviská pri ceste a ľudia pokračovali v jazde. Pri rozmeroch Ruska to nie je žiadne prekvapenie, proste ísť autom navštíviť tetušku do Chelyabinsku nie je pre poctivého synovca z Moskvy záležitosť jednodňovej jazdy :).
Pumpové občerstvovisko žije vo veľkom, dávame kvas a na raňajky ruské palacinky s jahodami, no šmaky maximálne! Aďo kupuje med za účelom konzumácie, najprv ho chcel vrátiť, lebo v ňom bola zaliata aj jedna včela, ale nakoniec ho obsluhujúca teta ukecáva, že med v ktorom je včela je kvalitatívne niekde úplne inde! V aute pristáva med s obsahom včely :). Ešte pokec s tromi náhodnými okoloidúcimi, ktorý si všimli, že toto auto nemá ruskú značku a zjavne je zďaleka. Obdivujú našu technickú vybavenosť a dokonalý stav auta. Tedaa, obdivujú to hurónskym rehotom, ale to sa tiež určite počíta :).
Ešte asi hodinku alebo dve napredujeme nezmeneným tempom, ale krajína sa už začina poriadne vlniť. Zjavne budeme dosť na dostrel Altaju, uvidíme nejaké kopce, jazerá a tak…konečne! Fakt sa tešíme a pomaly sa to začína vykresľovať, dnes to budú scenérie za všetky drobné! Celé to má len jednu drobnú chybu. Šoférska dvojica Fabo a Junior je už viac ako cez 24 hodín bez spánku, pričom posledných 16 sa len točíme za volantom. Jestvuje signifikantné riziko, že namiesto bombastické scenérie Altaju sa budeme pozerať maximálne tak na vlastné očné viečka..zvnútra :).
Nastupujeme na najväčšie panoramatické pecky celej cesty, kormáň preberá Aďo a zvyšok posádky upadáva do beznádejnej spánkovej kómy. Občas pootvorím oko, nech sa pozriem, kadiaľ vlastne ideme a spravím pár fotiek, drvivú väčšinu cesty Altajom však beznádejne spím, väčšina fotiek sa teda nieže nedochovala, ale ani nikdy nevznikla Na mongolskú hranicu to máme pár stovák kilometrov, skrátka je to na dostrel….a my si môžeme dovoliť trochu zvoľniť.
Najskôr dávame pauzu na vrchole veľkého kopca. Je tam kopa stánkov so suverénmi, tak tam predpokladáme aj bombastický výhľad. No, povedzme si na rovinu, taký výhľad sme mali z každého druhého menšieho kopčeka, žiadna sláva. Ale Aďo sa okamžite jal preskúmavať ponuku stánkarov a ja som zatiaľ riešil s nejakými miestnymi gerojmi, že akú máme super mašinu. Jeden z nich povedal po rusky pamätnú vetu: „VAZ, to je aj na Slovensku? A ja som myslel, že to iba nám nanútili takú hlúposť.“ Nuž, veľmi dobre to vystihol ten ujo…a aj nám najlepší sovietsky zväz nanútil rovnaké výdoblitky ruskej techniky. Kiež by VAZ a Vasiľ boli tou najhoršou vecou, ktorú nám komančovia zanechali :).
No ale ešte jedna na tému „ako na Vasiľovi prekonávať vysoké kopce“. Tento Vasiľ má nejaký problém a pri jazde na benzín sa celkom intenzívne zahrieva. Po rovinke to je v pohode, proste len trvalo udržiava teplotu motora o niečo vyššie, ako je nutné. Ale do kopca je to problém, lebo tam sa celkom rýchlo začne variť voda. Riešenie? Jazda na plyn! Plyn je oveľa studenší ako benzín, takže si skrátka šetríme plyn na stúpania a ťažké pasáže a zvyšok ideme na benzín. To je taktika ako na F1, žiadne jazdenie od oka a na náhodu :).
Dnešná druhá prestávka je jedna z najlepších celého výletu. Zastavujeme priamo pri ceste, popri ktorej tečie horský potok. Za potokom sa pasie kôň…no ale to je jedno, podstatné je, že po piatich dňoch konečne umyjeme naše hnusné smradľavé dopotené telá :). Už sme v oddychovom režime. Vieme, že rekord v nepretržitej jazde, ktorý sme si sami vymysleli, sme aj sami zvládli. Môžeme zvoľniť.
Rozkladáme kempovisko, montujeme plynovú karťušu a ideme zvárať aj kávu to tak vyzerá. Ale prvý bod programu, kúpanie v ľadovej vode! Sprchové gély a šampóny lietajú vzduchom ako guľky na divokom západe, odhadzujeme oblečenie a postupne sa z vody ozývajú kriky a vresky, lebo voda má asi tak 4 centimetre…bez srandy. Nuž ale lepšie ako nič. Ten kôň na druhej strane rieky keď nás videl, radšej to vzdal a ušiel spať na kopec. A nebola to pre neho žiadna sranda, pretože mal zviazané predné i zadné nohy, aby nemohol utiecť ďaleko od svojho bežného miesta výskytu. Kunda taký majiteľ, čo zviaže koňovi nohy!
Špinavé veci hádžeme rovno do smetného koša, dopíjame vysokokvalitnú rozpustnú nesku, chvíľu sa ešte presúšame a popri tom Fabo pripravuje hlavný chod obeda…variáciu rybacích konzerv. K nim sa podáva vysokooktánový chlieb ruského typu, Béreš ho volá „ťažký chlieb“ a celé je to veľmi výživné, plné proteínov a sacharidov a neviemčohoešte. Ale hlavne, keď je človek hladný ako pes z celodennej jazdy na žiguli, dokáal by zjesť aj kus zadnej sedačky…takže rybacie konzervy sú v našich očiach hodné Michelinovej hviezy.
Čaká nás asi 120 kilometrov do mesta Kosh-Agasch, posledného ruského mesta na hranici. Tam nás už čaká posádka Bronco namiesto hotela, s ktorými máme dnes v pláne zakempiť a zúžitkovať nejakú ruskú vodku na dobrý účel. Už sa tam len dopraviť.Cesta je taká všelijaká, stále samá zákruta, potom štrkopiesky, potom zase asfalt, ale zvlnený ako nadržaný had. No nemáme úplne najvyššiu priemernú rýchlosť a náš pôvodný odhad, že s bronkáčmi sa stretneme o dve hodky, bol pomerne optimistický. Následne nám začína masívne hučať pravé zadné koleso, ale to už nemáme čas ani chuť riešiť. Predbežne to hodnotíme ako ložisko kolesa tesne pred smrťou, ale na Vasiľovi sa aj tak vždy oplatí počkať, kým sa niečo definitívne pokazí a až potom to opravovať. Preventívne opravy by znamenali vymeniť všetko :D.
Slávnostný okamih je tu! Trvalo nám to fakt asi 120 hodín, ďalších 5 hodín sme stratili na časovom posune, lebo čím viac na východ, tým viac hodín :). Ale dali sme to, pokorili sme rekord v rýchlostnom cestovaní na žiguli, Viac ako 6000 kilometrov za 5 dní. Šli sme takmer nonstop, dostali sme jeden defekt, pár vecí sme opravili…napríklad svetlá a palivovú pumpu, a pár vecí sme nechali tak…ako napríklad kúrenie :). Podstatné je, že sme tu. Mongolská hranice je čo by kameňom dohodil, my sa zvítavame s bronkáčmi.
Bronkáči v predstihu slávnostne nakúpili zásoby na pohostenie a našli kempovací flek. Pôvodne teda mali vyhliadnutý nejaký extrémne fotogenický platz v lesoc , horách a krkahájoch, ale colníci ich odtiaľ vystrnadili, že kempovanie a celkovo zdržiavanie sa v hraničnom pásme je vec nepovolená. Chcel im aj pokutu dať, ale ževraj to bol až neobvykle milý policajt a nakoniec povedal: „môj boss vás nevidel, tak môžete ísť.“ A tak sme namiesto neuveriteľne fotogenického miesta v pohraničnom pásme, kempovali na uveriteľne fotogenickom mieste mimo pohraničného pásma.
Hacka vychystala poctivé domáce hamburgre z kuracieho mäsa, Remčo nám dal zohriať teplú vodu na umývanie a my sme zatiaľ opravovali ventil kúrenia a regulátor napätia. Zároveň sme si poctivo pripíjali ruskou vodkou a preto jedno bolo jasné: ak to neopravíme čo najskôr, neopravíme to vôbec. Oprava ventilu kúrenia ešte celkom vyšla, ale na ten regulátor napätia už nedošlo. Tedaaa, mali sme o tom nejakú rozpravu, že prečo to nefunguje. Bolo to asi tak, že traja bľabotajúci elektrikári mrmlali nad otvorenou kapotou a každý z nich presne vedel, prečo je napätie na batérii 18 voltov, namiesto želaných 14,4 voltov. Rozprava na úrovni pokecu o politike v každej dedinskej krčme :). Takže sme všetci vedeli ako na to, ale prd z toho.
Napredujúca oslava nášho rekordu mala relatívne rýchly priebeh. Po 5 dňoch nejedenia a bez poriadneho spánku nám každému stačilo pár panákov a boli sme absolútne na mol. Stavba stanu nepripadala v úvahu, ale v tomto prípade to až tak nevadilo, lebo sme si mohli ľahnúť spať pod Bronco. To len tak mimochodom, Bronco má svetlú výšku asi tak meter dvadsať (..no dobre, toľko asi nie :D) a kempovať pod ním je lahoda. Len dobrá rada – keď už kempujete, ľahnite si aspoň dostatočne pod stred auta. Určite nespite na kraji, tam kde konštruktéri Bronca (a Remčo, ktorý ho pretvoril na nepoznanie) zamýšľali odtokové zóny na vodu. V noci začalo pršať a nie je žiadnym prekvapením, že tí traja amatérski elektrikári z večera, sa ráno budili v totálne mokrých spacákoch, premrznutí na kosť a s náladou pod psa. A to nás dnes čaká prechod rusko – mongolskou hranicou…