Rozdiel medzi dňom a nocou už prakticky nepoznáme, kruhy pod očami máme vypestované ako po trojdňovej technopárty a chladený ruský energeťák značky Mike Tyson je náš najlepší kamoš.Vstávame po dvoch hodinách plytkého spánku na sedačke auta odparkovaného pri ceste, po ktorej to celú noc valili kamióny. Pojem „vyspať sa do ružova“ nám vôbec nedáva zmysel, lebo sa budíme spúchnutí ako matriošky. Béreš má nervy, lebo jednak spal za volantom a je celý dolámaný a navyše nemáme v aute žiadny Kvas. Neviem, či sme sa k tomu už dostali, ale Kvas bezprostredne po zobudení je jednou z Bérešovych podmienok štartu do nového dňa. Ak ho nemá, nedá sa s ním.
A tak dnešný deň začína vystieraním chrbtice a štvrťhodinovým spánkom na karimatke rozloženej priamo na krajnici. Účel svätí prostriedky ;).
Ráno sa nesie v znamení obrovského smaženia a naháňania kilometrov. Uvedomujeme si časovú stratu, ktorú sme nahnali kvôli poruche a nepodarenej oprave palivovej pumpy a tak Vasiľovi ideme po krku. Konečne je v Rusku na chvíľu dobrá cesta a my máme už pred obedom za sebou 400 kilometrov. Väčšinu doobedia som prespal, takže neviem podať veľa správ…ale viem, že chalani raz zastavili na čúranie a raz za účelom kúpy domáceho medu pri ceste. Med sme následne používali namiesto obeda, večere, alebo hocijakého jedla.
Prechádzame mestom Ufa, ale naštastie tu majú regulérny obchvat skoro až európskeho typu, tak sa nemusíme zdržiavať. Pre vysvetlenie, taký obchvat ruského typu vyzerá tak, že ide stredom mesta a stojí sa na každom semafore, Pod pojmom „zelená vlna“ si rusi pravdepodobne predstavujú niečo so surfovaním na tráve, alebo s húlením…ale rozhodne nemajú ani šajnu o tom, že to súvisí so semaformi a dopravou.
Za Ufou pumpujeme za účelom použitia toalety. Béreš s Fabom idú namiesto na záchod čúrať do poľa a okamžite dostávajú zdrba od pumpára, že či sa nevedia správať. Hmm, v okolí týchto veľkých miest príliš stúpajú civilizačné štandardy, je načase sa poberať rýchlo na vidiek. Ale ešte predtým, bohatý obed! Teda, bohatý…no, to samozrejme záleží na uhle pohľadu. Bohatý bol napríklad v tom, že sa skladal z dvoch prvkov (chlieb plus konzerva). Sviečková na smotane to nie je ani zďaleka, ale aspoň to stihneme zbúchnuť za 5 minút aj s hľadaním noža. Netreba ani hovoriť, že osadenstvo pumpy na nás dosť pozeralo a boli sme za atrakciu -traja špinaví chalani s kruhmi pod očami tlačia konzervu. Asi nám závideli…
Spať za kormáň! Za Ufou nasleduje najnudnejší úsek cesty na svete. Žiadna diaľnica, len klasická cesta skrz kopce, na ktorej je skoro stále plná čiara. Za každým kamiónom sa tvoria kolóny a keď sa štverá do kopca, ideme štyridsať. Na obiehanie moc šancí nie je, prerušovaná je len raz za čas a okrem toho ide v protismere strašne veľa áut. No a v neposlednom rade, Vasiľ stále nemá motor z Maserati a predbiehanie do kopca je možné akurát tak v sci-fi filme, ale v reálnom živote sme radi, keď dokážeme obehnúť kamión na rovinke. Občas príde vykúpenie a hore kopcom je zdvojený pruh, aby mohli osobáky obiehať kamióny. V takom prípade trvá náš obiehací manéver asi minútu, máme dosť času si okukať kamión zboku a keby nebol taký hluk, mohli by sme aj pokecať s kamionistom. Podaktorí kamionisti sa nad nami zľutujú a spomalia, nech nám od tej rýchlosti neodletia kolesá. A takto to šlo asi 4 hodiny vkuse.
Najväčším rozveselením je návšteva plynovej čerpacej stanice, na ktorej nám to starý dedko dotankoval. Akurát, že za tých 10 minút nás obehli všetky kamióny, ktoré sa nám podarilo za posledné hodiny obehnúť. Booohaaa. Aspoň ten dedko bol dosť dobrý a fakt dobre sme si pokecali. On vedel povedať „čechoslovakja,“ a potom asi 35 slov, ktorým sme vôbec nerozumeli, lebo rozprával prirýchlo. Tak sme odpovedali: „Mongolia“ a „Charašo“ ..aby vedel, že ideme do Ulanbatáru a že celkovo je to pekný výlet. Tieto rozhovory v simulovanej ruštine sú radosť.
Odmenou za trápenie na uralských kľukatých a kopcovitých cestách nám je prekonanie hranice Ázie. Za 70 hodín sme prešli skoro 3400 kilometrov a aj keď sme trochu za časovým plánom, bojujeme zo všetkých síl o pokorenie (nami stanoveného) svetového rekordu v cestovaní na čas. Ale zase na druhej strane – aj cestovateľ v žiguli je len človek a občas si musí dať pauzu a dať si čo? No dať si Kvas! 😀 A k tomu chleba, salámu a horčicu. Mimochodom, táto horčica je fakt najlepšia na svete, potvrdil to nejeden znalec horčice. Na fotografii takisto k stojí za povšimnutie povestný nôž, ktorý sme kúpili ešte v Iráne. Tento nôž slúži na všetko, od natierania chleba, cez krájanie melóna až po šróbanie skrutiek v motore a rezanie kábla. Čepeľ nespĺňa žiaden limit a každé prekonanie hraníc je ilegálne. Napriek tomu ho máme vždy zastrčený v tapacíre nad hlavou vodiča a žiadny colník si ho nikdy ani nevšimol.
Späť k veci. Na tomto pamätnom mieste samozrejme nesmie chýbať predavač suverénov. Béreš okamžite štartuje na prieskum trhu a kupuje neidentifikovateľný suvenír, ktorý aj tak o dva dni stratí. Ujo kšeftár si mädlí ruky, že si nakúpime aj my dvaja s Fabom…ale po chvíli zisťuje, že radšej ako kúpiť suvenír, by sme mu chceli ukradnúť..teda požičať si, jeho nemeckého ovčiaka. Fakt sympatický pes a chutí mu naša saláma. Ani sme si ho nestihli užiť a už ho kšeftár Sergej volá naspäť. No nič.
Po večeri robíme rýchlu kontrolu motora, olej a tak. Sergeja to zaujalo, tak prišiel okuknúť mašinu. Keď sa spýtal, načo sú tie hrubé hadice v motore a my sme mu povedali, že to je auto na plyn, Sergej nám začal neskrývane závidieť. Plyn, to tu nemá každý. Následne obišiel auto dookola a všimol si, že na niektorých miestach nám cez hrdzu už vidno skrz dvere…a prestal nám závidieť.
Niektoré veci sú rovnaké všade na svete. Na parkovisku zastavuje zájazdný Zil – auto sovietskeho typu, kombinácia Obrovského nákladného auta, autobusu a skriňovej Avie…po našom by sme to volali autobus. Šofér vozidla je zjavne kamarát so Sergejom-kšeftárom a prilákal mu sem celý autobus ľudí, nech si nakúpia suverény. V podstate je to, ako keď slovenskí vodiči zastavovali na vybraných rakúskych pumpách a za to tam mali večeru zdarma a 10 šilingov k tomu…akurát, že tu sme v Rusku, takže vodič asi dostane pol litra vodky :D.
Využívam nával kupujúcich ľudí a idem od Sergeja vypýtať pero. Pretože tieto zápisky najprv vznikajú do zošita, lenže v tom chaose sa niekde skrátka stratilo pero a už druhý deň ho nemôžem nájsť a na pumpe vždy zabudnem.
Doslovný prepis konverzácie:
Ja: „Zdrastvuj…pero, máš?“
Sergej: …niečo po rusky, nerozumiem ani prd
To len tak, aby ste mali predstavu, že dorozumieť sa je ťažké :D. Ukazujem Sergejovi, že potrebujem niečo na písanie a on vyberá pero z ozdobného stojanu na perá, ktorý má na predaj. „No veď dobre Sergej, ale ja si to pero chcem zobrať so sebou.“ Sergej nerozumie ľúbozvučnej slovenčine, ale ukazujem mu na auto a potom na pero a potom zase na auto…a nejako mu to došlo, že to pero vidí naposledy. V návale kúpychtivých turistov chce byť za geroja a s výrazom Matky Terezy mi oznamuje, že to pero je dar. Díky, Sergej.
Je asi 9 hodín večer, riadenie preberá Fabo a od tejto chvíle sa začína písať kniha najväčších šoférskych výkonov, aké sme tu kedy mali. Prechádzame okolo mesta Chelyabinsk a moc sa nezdržujeme, len polhodinu za mestom tankujeme plyn u dedka, ktorý ma na meranie spotreby plynu obrovský ručičkový ukazovateľ, ako na domácej váhe. A okrem toho tam mali energeťák Myke Tyson, ten dáva človeku silu, že dokáže päsťou poraziť býka. A takisto dokáže kerúvať až do rána bieleho.
Začína pršať a z cesty mizne jediná vec, podľa ktorej sa dá v noci rozumne navigovať – čiary. Bez čiar je cesta len čierna masa, navyše, ako iste viete, Vasiľove svetlá nedosiahli v testoch NCAP najvyššie hodnoty…pretože testy NCAP v tej dobe ešte ani neexistovali :D. Takže moc rýchlo sa ísť nedalo. Polhodinu po zmiznutí čiar sme prišli o druhú dôležitú vec na jazdu v noci – diaľkové svetlá :). Ešte asi polhodinu ideme, ale potom je to už moc náročné, tak zastavujeme vedľa nejakej ubytovne a skúmame.
Primárna príčina – vypálená poistka na diaľkových svetlách. Lenže po výmene to znovu vypaľuje, tak to asi bude niečo iné. Meníme všetky poistky, pozeráme žiarovky a nakoniec objavujeme, že na pravom zadnom svetle je opäť zlý kontakt a to vyhadzuje viaceré poistky. Pre prevenciu voči ďalšiemu vypaľovanie poistiek dávame namiesto 8 ampérových radšej 20 ampérové. Ľudia vravia, že to nie je najlepší nápad :).
No a nakoniec, keď už sme to všetko vymenili, tak sa rozpadol gombík, ktorý zapína svetlá :D. To už sa nedalo robiť nič iné, len sme sa začali úplne hurónsky rehotať. Na novom aute by človek musel zháňať nový vypínač. Na Vasiľovi stačí po zemi nájsť všetky vypadnuté súčiastky a poskladať to zase celé dohromady…to len tak, keď sa nás nabudúce niekto opýta, prečo cestujeme na takom starom vraku :).
Béreš vzadu spí, ja navigujem a Fabo stále točí kilometre. Je asi polnoc a vôbec sa nám nechce spať, Fabo chytil silnú formu a je nezastaviteľný. Bdelosti napomáha aj fakt, že nám stále nefunguje kúrenie a preto je v aute asi 12 stupňov nad nulou a je nám regulérne bohovská zima. Ja sa na mieste spolujazdca zakrývam vlasntou rezervnou mikinou a Fabovi nevyšiel žiadny kus oblečenia, tak proste mrzne :D. Ťažko sa zaspáva za volantom, keď vám idú ruky umrznúť.
Pred jednou začína ešte viac pršať a jazda bez čiar prestáva byť znesiteľná. Namiesto udržiavania čo najvyššej rýchlosti volíme taktiku čo najväčšej prejdenej vzdialenosti a zaraďujeme sa za kamión, ktorý ide deväťdesiatkou. On má dobré svetlá a vidí cestu a my sa ho len držíme a ideme na autopilota :). V takejto ťažkej pohode si dávame ďalšie asi dve hodiny jazdy a po tretej zastavujeme na nejakej zavretej pumpe, vedľa ktorej parkuje naštartovaný chladiarensky príves. Hučí to ako sova po kile koksu.
Za účelom spánku aplikujeme zopár glgov domáceho kalvadosu z Horného Vadičova a pozeráme Saganov víťazný špurt na Tour de France. Najlepšie na tom je, že my s Fabom sme síce úplne na dne s energiou, ale Béreš má za sebou 5 hodín kvalitného spánku a je úplne fresh a pripravený na jazdu. Líhame spať, Béreš si dáva ešte polhodinu, kým začne svitať a za svetla to pôjde ako po masle. Týmto striedaním absolútne stierame rozdiel medzi dňom a nocou, Vasiľ si dal polhodinu pauzu a šiel znovu na to.
Z posledných 24 hodín bol naštartovaný cca 22.Keby šiel aj tie dve hodiny, bola by to v podstate 24 hodinovka v LeMans…akurát, že uprostred ruského Uralu ;).
