Deň 11. Zlomená náprava v kraji nikoho

Bezprostredne po zobudení prekonávame následky včerajšej konzumácie vodky a piva. Mongolsko má tú výhodu, že netreba moc premýšľať nad zostatkovým alkoholom. Uprostred pustatinu máme pred sebou sto kilometrov cesty po hline, po jednej z päťdesiatich vyjazdených ciest a naša priemerná rýchlosť bude asi 15 kilometrov za hodinu. To by odšoféroval aj netrénovaný orangutan po fľaši borovičky v staničnej krčme a nie statný človek len s miernou bolesťou hlavy po konzumácii kvalitnej mongolskej vodky a nekvalitného piva. Vasiľ na rozdiel od nás štartuje na vlastný pohon a bez problému, ale tej vytečenej baterke moc neveríme a asi to budeme musieť prednostne riešiť v najbližšom možnom meste. Hitom dnešného rána je veľký vietor, v ktorom sa dá z nášho stanu spraviť šarkan. Keby sme tu mali skejtbord, alebo nejaké iné náčinie, mohli sme skúsiť aj kiting skoro :D. Ďakujeme Rockpointu za tento stan, lebo ten už je s nami druhý rok a vydržal všetko…ale smrdí dosť :D.

img_1132

Prvá jazdná etapa je fakt hrozná, na ceste sú brutálne rolety a ideme mimoriadne pomaly, jediné rýchlejšie auto je Toyota Prius. Áno, to je to auto s hybridným pohonom plyn+elektro a Mongolsko je týchto áut absolútne plné. Tipovali sme, že na Prius existuje nejaká dotácia alebo čo, a doma sme na internetoch našli, že sa na ne fakt neplatí daň. Lenže pre mongolov to nie je jediný dôvod na kúpu, lebo ktoré iné auto dokáže bez problémov štartnúť pri -45°C. a pre Mongolov je to z pochopiteľných dôvodov rozhodujúci argument, keďže niekedy aj dva mesiace v roku zažívajú takúto pekelnú zimu. Jednoducho každý jazdí na Priuse a v teréne mu neskutočne nakladajú. Veď hej, je to moderné auto a isto by malo vydržať viac ako tridsaťročný Vasiľ. Ale kde my ideme dvadsiatkou, mongol na Priuse si to smaží asi osemdesiat….týmto tempom mu podľa nás dlho nevydrží :). My sa s nádejou uchyľujeme do motorestovej jurty, lebo máme hlad ako vlčia svokra.

Chvíľu to trvá, kým sa s niekým dohodneme a nakoniec sa nás ujíma tetka kšeftárka a berie nás do motorest-jurty. Posunkami jej naznačujeme, že by sme radi nejaké sústo do úst vložili a jej viac netreba. Ťahá z chladničky (aj tu majú solárne panely) stehno z nejakého barana alebo z čoho a my na to čumíme ako 15-roční chalani na súťaž Miss mokré tričko. Mámo kéres, my budeme mať naozajský varený obed! Čo na tom, že tá chladnička ukazuje 18 stupňov, tu sa proste konzumuje čerstvé mäso! Prinajhoršom nás prekakne niekde uprostred ničoho. Tetka to krája na dienku rýchlosťou blesku a jej dcéra, či čo to je, zatiaľ chystá plynový varič a do toho pozerá telku. Áno, telku, tie solárne panely sú fakt sila.

V kulinárskej oblasti sa mongolská teta a asi aj mongolská kuchyňa celkovo, ešte majú čo učiť. Náš obed pozostáva z dotyčného mäsa opečeného na domácom oleji, kusov mrkvy a (asi) petržlenu a nejakých improvizovaných cestovín. Exkluzívne sme si to mohli sami dochutiť soľou, korením a chilli. Nuž, na vydanie kuchárskej knihy v Mongolsku asi človek nepotrebuje moc hrubú knihu. Našťastie sa ku každému jedlu podáva kvalitný mongolský čaj – čierny čaj bohato zaliaty mliekom a dochutený maslom a soľou. Ešte stále sme si na tento vysoko čudný nápoj nezvykli, ale už sme aspoň pochopili, že to nie je žiadny povinný nápoj a keď nedopijeme, domáci nám z nosa neodhryznú.

Pred jurtou sa medzitým pri Vasiľovi nahromadili davy. Starí, mladí, chlapi i ženy (ktoré často vyzerajú ako chlapi), sa chcú dotknúť našej mašiny. Celkom ich prekvapujeme našou štartovacou metódou – jeden otvára kapotu (neotvára sa páčkou pri vodičovi, lebo tá už nefunguje, ale treba násilím nadvihnúť kapotu a rukou nahmatať lanko otvárania zámku kapoty a potiahnuť ho), druhý zapája batériu a po naštartovaní ju hneď aj odpája, izoluje káble a zatvára kapotu. Všetci nasadáme a v expresnom tempe odchádzame.

img_1149

Zvyšok dňa spočiatku vyzeral na nudný presun po hline až do mesta Bajankhogor. Celodenná jazda v najslabšom tempe na svete. Lenže Vasiľ nás nechcel nechať ponudievať sa. Najprv niečo strašne búcha od podvozku a to až tak, že nás to donúti zastaviť. Za všetko môže uvoľnený výfuk, ktorý na hrboľoch nadskakuje a naráža do kardanu (ak sa v autách nevyznáte, tak proste jedna rúra naráža o jednu tyč). Dávame dohromady všetky improvizačné spojovacie materiály a pripevňujeme výfuk o nejakú náhodnú časť podvozku. Z nadšenia z vydarenej opravy to chvíľu smažíme po mongolskej hlinenej neceste skoro osemdesiatkou. Len tak, pre rozveselenie.

img_1161

Po upokojení z tejto opravy nám v štyridsiatke začne  brutálne klepať, šúchať a buchotať niečo od ľavého zadného kolesa. Eeej boha, toto asi nebude spôsobené prázdnou nádobkou ostrekovača, to znie ako vážnejšia porucha. Pomaly sa súkame z auta, dnes sa nám už nechcelo opravovať, ale cestovateľ mieni, Vasiľ mení. Fabo berie karimatku, ľahá pod auto a ozýva sa len: „Kuuurva, tak tu sme dojazdili.“ To je celkom fatálny výrok vzhľadom na to, že sme 3 kilometre od najbližšej cesty. Bolo by lepšie, keby sme vlastnili aspoň jeden kus pojazdného vozidla.

Postupne sa striedame pod autom a pozeráme sa na dielo hrdze a nekonečnej jazdy v teréne – zlomilo sa nám zavesenie stabilizačnej tyče nápravy na ľavom kolese. Nuž, nie je to vyslovene fatálna porucha, prinajhoršom môžeme tú stabilizačnú tyč aj demontovať a núdzovo pár kilometrov pokračovať bez nej, ale to by sa mohol rozpadnúť celý zvyšok zadnej nápravy. Radšej oceľovými svorkami pripevňujeme stabilizačnú tyč ako-tak napevno o nápravu a po skoro hodinovej oprave pokračujeme ďalej rýchlosťou maximálne 10 kilometrov za hodinu. Máme pred sebou veľmi dlhých 50 kilometrov do mesta Bajankhogor.

img_1174 img_1181img_1185

Cesta je totálne nekonečná a celý čas striehneme, či naša improvizovaná oprava nezlyhala a do toho počúvame pískajúce koleso, ktoré sa v dôsledku slabej stabilizačnej tyče kymáca zo strany na stranu a tiež asi dostáva poriadne bomby. Ale oveľa väčšie bomby zažívame my, pretože svetlá mesta už dávno vidíme, ale dostať sa tam je úloha ako z iného vesmíru. Už dávno máme internety, normálne píšeme všetkým na nete, ako sa strašne nudíme a ako sa nevieme dobojovať do Bajankhogoru. Jedna diera, druhá diera, furt zatáčať doprava doľava a to všetko v šialenej rýchlosti dážďovky.

Konečne, po hodinách úmornej cesty vchádzame po nejakej bočnej ceste do mesta. Na všetko prdíme, jediné, čo nás interesuje, je ubytko a pivo. To prvé riešime nejakou ubytovňou v centre mesta, ktorú obsluhuje nechápavá teta ubytovateľka. Našťastie nevyzerám úplne ako miestny, takže jej ani nemusím veľa vysvetľovať a tri zdvihnuté prsty jednoznačne dávajú najavo, že mám ešte dvoch spolunocľažníkov. To je všetko v poriadku, lenže je tu úplne iný, oveľa závažnejší, problém. Tá tetka nemá žiadne pivo, ani iné druhy alkoholu. Teda, nie že by sme boli vyslovene notorici a potrebovali chliapať každý večer. Ale nezakončiť takto náročný deň minimálne jedným statným pivom by mohlo v rámci posádky vyvolať skutočné problémy.

Na recepciu akurát dorazil nejaký ruský mongol, s ktorým sa dá celkom dobre dorozumieť kombináciou nemčiny a angličtiny. V hoteli vraj pivo nesplašíme ani náhodou, ale na kraji mesta sú klasické motorestné búdy s občerstvením a tam by vraj mohli niečo mať. Neváhame ani sekundu a s Fabom sa vydávame na prieskumnú misiu „Pivo 1“. Na kraji mesta stojí 7 motorestných búd a my na to ideme z kraja. Netrvá ani 10 minút a prieskum je na konci – vo všetkých 7 búdach nám povedali, že žiadne pivo ani iný alkoholický nápoj tu nepredávajú. Booohaaaa. Z posledných síl sa vraciame do jednej z búd a chceme si kúpiť aspoň Coca-Colu, alebo iný pseudonápoj. A práve tá chuť na kolu nám asi dodala ten kúsok chýbajúcej karmy. Mladá baba v obchode sa nad nami zľutuje a ukazuje pod pult. Ahaaa, jasné, takže pivo je tu podpultový tovar! Razom objednávame 10 kusov, ona nám to balí do kartónu od makarónov a s výrazom najväčších drogových pašerákov odchádzame z motorestnej búdy. Deň je zachránený.

Béreš nás medzitým ubytoval a zisťuje rôzne vychytávky tohto motela. Napríklad taká sprcha. Nuž, cenný čitateľ, tu dochádza k priznaniu. Fakt sme sa až doteraz na tej našej ceste nesprchovali, ale že vôbec. Treba však poznamenať, že najmä vďaka kúpaniu v ruskej rieke (pred 5 dňami) dosahuje náš telesný smrad vcelku rozumné hodnoty. Samozrejme to tak hodnotíme len my, pretože sme sa už prestali cítiť. Ak by nás čuchal niekto čistotný, možno by ho aj ponaťahovalo. Ale rýchlostný cestovateľ skrátka nemá čas strácať čas! Na dôvažok jedna fotografia…tento člen posádky, si dlho myslel, že je tak pekne do hneda opálený. Sprcha ho vyviedla z omylu. Nechcel som ho menovať, ale je to Fabo.

img_20160720_224835_hdr

Tá motelová sprcha má jednu masívnu vychytávku. Súčasťou sprchového kúta je aj zásuvka, do ktorej je zapojený bojler. Aby to bolo trochu napínavejšie, z bojlera nejde normálny kábel so zástrčkou, ale len dva káble, ktoré sú za pomoci dostatočného množstva izolačky pripojené do tej dotyčnej zásuvky v sprchovom kúte. To bude sprcha plná napätia!

img_1195

Pred motelom dujeme pivo a fajčíme najlacnejšie mongolské cigarety, pretože vnútri je zákaz fajčiť. Niežeby na tom záležalo, ale skrátka sa nám v izbe nedá otvoriť okno. Po osprchovaní posledného člena tímu sa odoberáme do spánku. Inak, ešte perlička na záver. Tento motel, rovnako ako iné ubytovne či reštiky v mongolsku, má pri vstupe nálepku WIFI. Čo sa týchto nálepiek týka, Mongoli vôbec nezaostávajú za západným štandardom. Len im niekto mal povedať, že s tou nálepkou súvisí aj prístup k internetu a že to nie je len taká nálepka, na prilákanie hostí.

Aha, ešte jedna megahistorka z dennika, na záver. Niekedy ráno tohto dňa sme tankovali v takej malej bezmennej dedinke (asi 20 domov), uprostred tej terénnej etapy. Boli sme dosť radi, že máme pokoj s benzínom a kým nám týpek tankoval do nádrže, vystierali sme kosti a chodili okolo auta. Týpek dotankoval, my sme sadli do auta a ideme. Ja za volant, Béreš na spolujazdca a Fabo dozadu. Práve Fabo začína nejako kričať, že „kto mi to sem dal!“ a vyberá si spod zadku polmetrovú šalátovú uhorku. Tá pumpa bola len búda s tankovacím zariadením a jedným týpkom, čo bol oblečený ako mních. Isto tam žiadne uhorky nepredával a my sme určite žiadnu uhorku v aute nemali. Neviem, či si to viete celkom predstaviť, keď sa vám uprostred mongolskej ničoty zjaví pod zadkom polmetrová šalátová uhorka 😀 :D. No smiali sme sa na tom ešte asi tri hodiny a doteraz je nejasné, odkiaľ sa tam tá uhorka vzala. Možno nám to prihodil ten tankovací mních, ako bonus za kúpu benzínu. Tie príbehy so šalátovými uhorkami sú v našej posádke nejaké rozšírené :).

Zdieľaj ako prvý a naštartuj to tu!