V minulých dieloch ste videli: traja cestovatelia na Lade nemajú ani jednu rezervnú pneumatiku a s autom v pochybnom stave sa teperia mongolskými cestami a necestami. Sto kilometrov od mesta Aljtaj sa budia do studeného nadrána a jediné, čo majú pred očami, je návšteva poriadneho statného pneuservisu.

Strih, návrat do deja. Čerstvá mäsová konzerva Luncheon Meat na raňajky robí skoro takú dobrú náladu, ako hlt jablkového kalvadosu z Horného Vadičova. Takto, my za volantom nikdy nepijeme, bohuotcuprisáham, ako je rok dlhý. Ale tieto cesty v Mongolsku sú také zlé, že by si zaslúžili tri promile, len aby sa s nimi dokázal človek duševne vyrovnať a nestratiť psychickú silu. Sto kilometrov do Altaja nám trvá viac ako päť hodín. Cestou sa opakovane pokúšame jazdiť po práve budovanej novej ceste, lebo na väčšine trasy je dobre uvalcovaná, rovná cesta. A čínski stavbári sa nám opakovane vyhrážajú násilnou smrťou, ak okamžite z cesty nezídeme na dierovaný, v hline vyjazdený tankodrom. Síce by tých 8 Číňanov v kuklách Béreš zvládol jednou lepšie mierenou fackou, nechcelo sa nám s nimi hádať. Tak sme radšej prešli 5 kilometrov a keď sme boli z ich dohľadu, vyšli sme na cestu znova.

Okrem počtu rezervných pneumatík nula sa Vasiľ od rána permanentne prehrieva a my za boha nevieme prísť na to, čo mu je. Na plynový pohon to ešte ako tak ide, ale na benzín sa mu chce ako mne v pondelok ráno do roboty…moc nie. Rýchlosťou slimáka na LSD sa dotrmácame do mesta Altaj. Tu sa ukazuje, že Fabo mi už rok závidel. Závidel mi, ako som pred rokom v senegalskom Dakare prehliadol na ceste retardér a v šesťdesiatke som hodil poriadny skok, čím som Vasiľa po prvýkrát dostal do letovej fázy. Celý rok Fabo čakal na vhodnú šancu a vhodný retardér a teraz v Altaji sa mu konečne pošťastilo. V päťdesiatke to tam naplno poslal a keby okolo stáli nejaké ženy, alebo aspoň ľudia, určite by jeho výkon uznanlivo ohodnotili zvýsknutím, či prinajmenšom potleskom. Ale nikto tu nebol, tak sme mu aspoň vynadali :D….ale len tak naoko, lebo sme sa dobre zabavili.

V rýchlosti naháňame potaviny, pred prvými čakám na chalanov v aute a dvaja podivní pošemetkovia sa mi snažia dostať do auta.  Skúsenosti robia človeka…namiesto vrelého slova dostávajú nával slovenských vulgarizmov v tej najlepšej podobe a razom vieme na čom sme. To je tá výhoda, že tu v Mongolsku je aj človek môjho nie priam obrovského vzrastu (niekto by povedal krpatého), dosť vysoký. Zatiaľ, čo Béreš so svojimi skoro dvomi metrami by mohol robiť mongolského kozmonauta, prezidenta, či šéfa basketbalového tímu, ja s mojim metrom sedemdesiat môžem aspoň bez obáv vynadať pošemetkom, čo lezú do auta. Keby to boli guinejské černochy, hneď by ma zmangľovali…ale tu by to bol hádam aj vyrovnaný súboj :D.

No nič, hľadáme radšej servis. Stačí sa spýtať prvej tety a už máme súradnice, na kraji mesta ooobrovský servis s názvom MONGOL RALLY SERVICE. Tak tu by nám ozajže mali vedieť pomôcť. Na dvore parkujú bývalý účastníci Mongol Rally, je tu zopár talianskych značiek, nejaká nemecká a jedno auto bolo asi pôvodom z čiech, ale už na mongolskej značke. Tu zjavne skončil závod pre nejedného účastníka Mongol Rally, čo je ale pre nás dosť dobré, pretože tu zjavne vedia kšeftovať s turistami v núdzi a všetko zohnať.

Z toho sme mali najväčšiu blokádu, lebo Mongoli zjavne nie sú orientovaní na veľkú zanietenosť pre komunikáciu s turistami, cestovateľmi a inými cudzojazyčníkmi. Keď sa im s vami nechce rozprávať, proste vypnú príjem zvuku a je po kšefte. Ale tetka Rihana v pneuservise je opačný prípad. Dolár pre ňu nie je meno pre psa z filmu Sám doma a bohatý, ale je to jednotka, za ktorú opraví čo treba a zoženie dve pneumatiky ľubovoľného rozmeru. Najprv ma berie dnu do hangáru a ukazuje nejaké „skladové zásoby“ pneumatík. Sú to štyri na maderu zošlahané staré gumy, ktoré by zašli asi polhodinu v teréne. „Rihana, to by nešlo, nám treba nové, poriadne závodné pneumatiky,“ bolo niečo, čo by som tej tetke povedal, keby sa volala Rihana a keby vedela po slovensky. Tak som jej povedal „new, neues, nóvo,“ ukázal na gumu a do piesku napísal presný rozmer. Rihana zdvihla telefón a povedala: „pneumatika jest, prijécha“ a tým dala jasne najavo, že v oblasti biznisu ju tu ťažko niekto tromfne.

Kým prijéchajú pneumatiky, dvaja mechanici dávajú dole staré gumy a už z diaľky je jasné, že jedno koleso zo včera nebude úplne použiteľné, lebo ho čínsky mechanik opravil trocu príliš. No čo. Serijoža prichádza z gumami a to čo nám dáva nám pokladá sánky na zem. Dve skoro nové gumy na malý nákladiak (akože, veľa vydržia, chápeš) a za jednu chce 20 ojro. To celkom slušný kšeft a Rihana pridáva prezutie v cene pneumatiky. Rihana so Serijožom by si mali otvoriť pneuservis na Slovensku.

Mechanici obúvajú gumy, do jednej vkladajú dušu, pretože to koleso je fakt na maderu a my zatiaľ zisťujeme, prečo to furt skapíňa. Nakoniec to zachraňujú chalani zo skupiny Na Šrote cez Pamír, ktorý nás odkazujú na prehrievajúcu sa palivovú pumpu a že ju máme zabaliť do navlhčenej handry a problém sa nebude opakovať. To sú tie tipy a triky, ktoré len tak pri jazde okolo baráku ani nezistíte :).

Pred nami je posledná terénna etapa tohtoročnej expedície MongoLADA. Z mesta Altai do mesta Bajankhogor (alebo ako sa to pre zlaté oko píše) máme 130 kilometrov asfaltu a 250 kilometrov terénu. To je deň a pol cesty, ak sa chceme po ceste aj trochu vyspať a ísť rozumnou rýchlosťou. Z asfaltovej pasáže som si toho moc nezapísal, asi ušla tak rýchlo, že som nestihol vytasiť palubný denník. Teda predsalen. Zastavujeme vedľa nenápadne sa pasúceho stáda tiav a chceme trochu poobdivovať tie ich dva hrby, možno si aj nejakú fotku spraviť a tak. Lenže zrada obrovská! Tie ťavy sú kvôli prílišným dažďom nejaké moc napité alebo čo a fakt neskutočne serú. Stádo má tak 60 až 80 tiav a v jednom kuse počuť, ako na zem dopadajú mokré, vodnaté lajná. Tie, ktoré to nedajú až na zem, si ťava vlastným chvostom rozotrie po nohách. Tak, my teda sme niekedy humusáci, ale čo je moc, to je príliš!

Balíme fotografickú udalosť a vyrážame v ústrety terénnej časti presunu do Bajankhogoru.  Chvíľu po začiatku stojíme v motorestovej jurte. To je to isté, ako u nás motorest alebo reštika vedľa cesty, len tu to zabezpečuje nejaká jurta. Domáci tam majú normálne komerčný tovar, spravia vám obed, čávu, kaj, alebo predajú nejakú vodu. Jurta má na streche solárny panel, takže majú normálne aj chladničku, telefón, telku a tak, žiadne béčka.

Dávame kávu, čo je najlacnejšia položka na celom menu a stará tetka skoro celý čas niekam telefonuje. Mladá zase celý čas kojí svoje decko a sme radi, že nám svoje mimoriadne plné prso nedá rovno do tej kávy. Preventívne si pýtame radšej len čiernu kávu, bez cukru a bez mlieka. Cukor sme nechceli a mlieko sme nechceli riskovať :). Mne sa pre zmenu smejú, že na jednej nohe mám žabku a na druhej polorozpadnutú tenisku. Kokos, aby sa im uprostred mongolskeho ničoho vysmievali, že vyzerám ako žobrák..to už musím byť fakt majster v štýle „cestovanie na žobráka.“

Čo sa navigácie na cestách týka, v rámci cestovateľských kuloárov patríme k tým hejtovanejším, lebo na papierové mapy dosť prdíme a jazdíme podľa GPS. Hej, nie sme dosť oldskúl, ale tak nejako na to hádžeme bobek a jazdíme v super pretechnizovanom štýle. Teda, ak za pretechnizovaný štýl považujeme tú freeware navigačnú appku :). Každopádne, v Mongolsku je človeku GPS dosť nahovno, lebo celá mapa má 4 megabajty (pre porovnanie, také Nemecko má asi 800 megabajtov) a to najmä preto, že tu nie sú cesty :D. Takže takto v teréne si raz za čas pozeráme mapu, aspoň pre overenie správneho smeru. Teraz napríklad máme správny smer, ale od cesty značenej v GPS mape sme vzdialení skoro 30 kilometrov. To ale neznamená, že je tam asfalt…len to znamená, že je tam rovnaká hlinená cesta ako tu, ale po nej šiel niekto, kto značil GPS mapu :D. Ono, jediný navigačný problém môže byť v tom, že odbočíme na cestu, cez ktorú pôjde hlboký brod, alebo tam bude nejaký nezjazdný terén a my by sme sa museli vrátiť.

Počas najbližšej cikpauzy (stačí zastaviť priamo v strede cesty, tunajšia premávka si nepotrpí), zároveň otvárame kapotu, nech sa Vasiľ trochu ochladí. Miestni na džípe zastavujú a vodić sa perfektnou angličtinou pýta, či nepotrebujeme pomoc. Fuuu, tak to, že sa pýta, či sme OK, to je fajn. Ale s touto angličtinou je to prvý mongol, ktorého sme zatiaľ stretli…to bude asi nejaký prezidentov tlmočník. Tak mu popravde oznamujeme, že sme len museli urinovať a popritom chladíme motor, lebo ten beštiálny výkon v teréne ho rozpaľuje do červena.

Nuž a hneď ako sme vyrazili, prišla križovatka. Rovno sa dalo ísť do mierneho kopca a na azimut by to aj vychádzalo. Doľava to nevychádzalo až tak dobre na azimut, ale nebol tam ten kopec a povedzme si pravdu, prečo by tu inak bola vyjazdená cesta, keby nešla do Ulanbatáru…kam by to veidlo, do Piešťan na Patrika?

V posádke to funguje tak, že keď si šofér nie je istý, kam odbočiť, poradí sa s posádkou. Tak som zahlásil: „doľava, či rovno?“ a dostalo sa mi konkrétnych odpovedí „hmm, to je asi jedno, skús rovno“ a zozadu „kokos, to fakt neviem, šiel by som doľava“, čím sme v podstate splnili podmienku demokratického hlasovania a keby som sa rozhodol zle, vždy to môžem zvaliť na „spoločnú chybu“ :D. No ale ideme rovno, priamo do toho kopca, lebo to tam vyzerá tak nejako lákavejšie. Lákavosť sa prejavuje strmým kopcom, pravidelnými vrstvami sypkého štrku a piesku a neustálou prítomnosťou dosť ostrých kameňov.

Nie je nám úplne všetko jedno, lebo hodnú polhodinu nestretávame žiadne auto a chvíľami máme bobky v gatiach, že sme fakt zle odbočili a za chvíľu sa cesta zmení na absolútny neprejazdný tankodrom a my sa budeme musieť zase vracať späť a plahočiť sa v tých terénoch. Dnes chceme zakempiť čo najskôr a vychutnať si aspoň trochu voľného polihovania uprostred tejto mongolskej ničoty. Prehodnocujeme ciele, nakoniec nám bude stačiť, ak niekde na horizonte zazrieme auto a okamžite zakempíme. V tomto je Mongolsko lepší tréning trpezlivosti, ako čakanie u obvodného doktora. Horizont pred nami, už sa tešíme, ako sa za kopcom otvorí horizont a tam…ďalší kopec. Dobrých dvadsať minút sa takto terigáme od horizontu k horizontu až sa nakoniec krajina otvorí a v diaľke vidíme cestu. Stačí, vraciame sa pár sto metrov na nejakú plošinu a kempíme. Aby sme sa cítili, ako úplní debili, štvrťhodku po zakempení prechádza po tej „opustenej“ ceste autobus a smaží to tam ako Karel Loprais na Dakare.

Bezprostredne po odstavení zisťujeme niekoľko vážnych skutočností.

• Vodka, ktorú sme celý deň viezli v kufri, je neznesiteľne teplá. Ale čo, neprišli sme si ju vychutnávať, občas treba zabojovať.
• Aj pivo, ktoré sme celý deň viezli v kufri, je horúce. V kombinácii s teplou vodkou je to veľmi náročné.
• Okamžite po otvorení kapoty sa ukazuje, že nám totálne vyvrela baterka. Odpájame ju a aj tá vodka nám razom chutí oveľa viac.

Pred spaním ešte drobná nezhoda, v posádke nám totiž aj tento rok chýba doktor Ilko. Fabo tvrdí, že nebude pršať, pretože sa mu nechce stavať stan. Ja tvrdím, že pršať určite bude, pretože sú nad nami olovené oblaky. Béreš sa z taktických dôvodov pridal k Fabovi :D. Nakoniec ich ukecávam, že idem postaviť stan a ak bude v noci pršať, oni ho musia ráno poskladať..ak nebude, skladám ja.

Nadránom nás dážď všetkých zaháňa do stanu. Ale ak by ste si mysleli, že to mám vyhraté, tak to je blbosť. V tejto posádke by človek na takéto prípady mal mať na telefóne právnika. Odohral sa rozhovor:
„V noci pršalo, stan je na vás chalani“
„Pršalo? Ako to myslíš, že pršalo, ja si nič nepamätám“
„Fakt? A prečo si v noci zaliezol do stanu“
„No, keď som videl, že ideš ty, tak som uvážil, že pôjdem tiež. Ale žiadny dážď som nevidel, máš nejaký dôkaz?“

😀 polhodinu improvizovaného súdneho pojednávania, kým ten stan spratali.