Príjemné zobudenie po noci strávenej na mäkkej posteli, pod teplou perinou. To je presne to, čo sa nám v ubytovni v meste Bajankagonur nestalo. Postele boli len placebo, pretože nemali matrace, takže sme ležali na deke, ktorá bola priamo na posteľnej doske. S láskou sme spomínali na naše spacáky a spanie na mäkkej mongolskej zemi. Čo sa periny týka, to sa ešte dalo prežiť. Ale Béreš s Fabom mali trochu iné problémy. Bežný Mongol meria asi toľko, koľko ja, čiže výška kýbľa plus mínus 10 centimetrov. A tomu zodpovedajú aj ich postele. Takže Fabo s výškou 185 bol na tej posteli len tak tak, hlavou sa dotýkal čela a nohami odtláčal spodok postele. Béreš tento problém nemal, on meria skoro dva metre a tak mu tá posteľ bola jednoducho prikrátka a musel spať nejako zošikma, dokrčený ako papier v koši.

Hádžeme handry do ruksaka, ja sa ešte chvíľu snažím zálohovať fotky z foťáku do kompu a na externý disk, ale Fabov komp je absolútne tragický a záloha pár stovák fotiek trvá skoro polhodinu a stojí skoro jedny nervy. Poučenie do budúcna, techniku musíme trochu doladiť. Beztak je to sranda, že len jeden foťák má cenu celého nášho auta :D.

Hľadáme servis, Bajankagonur je pekne biedne a deravé mesto a sranda je, že ľudia sa tu moc neriadia časom, skôr sa orientujú podľa svetla. Je 10 hodín ráno, ale všetci (aj slnko) sa tvária, akoby bolo čerstvo nadránom.  V prvom otvorenom servise nás servisák po pohľade na Vasiľa a stručný opis závady bez váhania posiela preč. Hmm, tak asi to nebude také jednoduché. Polhodinu krúžime až nachádzame nejaký dosť moderne pôsobiaci servis, lenže je ešte zavreté. Aplikujeme klasickú taktiku „počkám pred dverami, oni si všimnú, že som turista a niekoho zavolajú, aby na nás mohol zarobiť“, ktorá po piatich minútach podľa očakávania privoláva majiteľa servisu. Aj on po opise poruchy trochu poklesol, zjavne to nebude nejaký extra výhodný biznis, ale berie nás dnu. Začína sa najviac denervujúca oprava auta na svete.

Mechanik je prototyp mongolského degeša. Ono by až tak nevadilo, že nevie, čo robí, lebo mi celkom dobre vieme, čo treba. Lenže ten dezén, volajme ho teda Miško, sa tvári, že zedol múdrosť sveta a všetko spraví s prstom v nose. Na úvod dostáva masívny zaslúžený spičung, keď si nechce nechať povedať, že to auto sa proste nedá len tak zdvihnúť za hociktorú časť prahu, lebo je tak prehrdzavené, že sa môže zlomiť. Nakoniec ho posielame preč a sami nastavujeme zdvihák do nejakej kompromisnej polohy, aby to šlo hore, ale nezlomilo sa. Vasiľ síce parkrát zapraská, ale to sú len také preliačeniny, nič vážne.

Miško kontroluje zlomenú stabilizačnú tyč ako Fico výsledky žatvy a tvári sa podobne múdro. Hej hej, presne vie, čo má robiť. Jedným úderom kladiva dostáva tyč naspäť do nejakej približnej pozície a už začína hľadať elektródy, že ide zvárať. Tu už to nešlo bez hrubých vulgarizmov, fakt nie. „Miško, čo si ty už úplný kokot? Šak si daj dole pneumatiku, keď ideš vedľa nej 5 centimetrov zvárať a ani sa tam nevieš zmestiť okolo nej!“ …to bola správa, ktorú sme Miškovi posunkami a simulovanou ruštinou doručili. Následne sme odpojili baterku, aby sa zváraním neuvarila a začali sme Miškovi vysvetľovať, že takéto niečo je lepšie si najprv očistiť a až potom zvárať, vraj to potom lepšie drží. Miško sa tvári akoby práve zjedol posledný kus múdrosti sveta a zamieta naše čistenie, inštaluje zváračku.

Zváračka je v podobnom stave ako  celý Miško a tak je to len klbko kábla. Miško ešte musí rezať kábel na kostru a len tak holý ho obmotáva okolo nápravy. Ak ste niekedy niekto už zvárali, viete si predstaviť naše rozpaky. Ak ste ešte nezvárali…tak sme proste boli v rozpakoch :D. Miško skúša zvárať, ale keďže si ten zvar predtým neočistil, ani za boha mu to nejde. Trochu sa mu smejeme a následne mu Béreš dôrazným hlasom vysvetľuje, že by mal začať počúvať naše dobré rady. Vráža mu do rúk rozbrusovačku a brúsny kotúč, ktorý sme medzitým našli v dielni.

Inak, to je super vec. V týchto servisoch sa vyslovene očakáva, že chodíte po servise a čumíte servisákovi pod ruky, plus si hľadáte náradie, ktoré by sa pri oprave ešte mohlo použiť. Vedúcemu servisu vôbec nevadili traja podivíni, čo mu prekutrávali bedne s náradím. Ja som následne odskúšal funkciu „nazerača“. To je náhodný človek, ktorý sa prizerá oprave cudzieho auta a keď servisák niečo vysvetľuje majiteľovi, tvári sa múdro a občas niečo povie. Nazeračom pri Vasiľovi bol taký 60-ročný dedo, ktorý nám vkuse dačo vysvetľoval a my sme prd rozumeli. Ja som sa zapojil do výmeny homokinetického kĺbu na nejakom džípe a skutočne si myslím, že bez môjho prikyvovania by to nebolo dobre dopadlo. Ale späť k Miškovi.

Medzičasom úspešne očistil miesto budúceho zvaru a Fabo mu vysvetlil, že je treba vyrobiť dve dodatočné výstuhy a navariť im presne tak, ako to dostane prikázané. Náš ujo nazerač sa ukazuje ako dobrý chápač nášho vysvetľovanie a s jeho veľkou pomocou týchto pár jednoduchých príkazov chápe aj Miško. Bomba! Miško vyrába medzikusy, zakladá zváračku a zvára…no, skôr aplikuje takzvaný „grckoidný zvar“. Tu vzniklo rozhodnutie, že pred ďalšou expedíciou sa minimálne jeden z nás musí naučiť poriadne zvárať, lebo už pri zváraní nám bolo jasné, že toto je len dočasné riešenie a čaká nás ešte jedno zváranie u niekoho, kto to naozaj vie. Minul na to päť elektród (pre neznalých = veľa) a vyzeralo to, ako keby to niekto popriliepal zaschnutými žuvačkami. Dúfali sme, že síce to dobre nevyzerá, ale aspoň to veľa vydrží. Kiež by sme vtedy vedeli, ako sme sa mýlili. Na záver opravy ešte prosíme vedúceho o doliatie kyseliny do batérie a balíme to skôr, ako prídeme o nervy.

Kým to tam opravovali, vydal som sa na prieskum blízkeho trhu. Je to zmeska stánkov a malých domčekov, prípadne dopravných kontajnerov, plných tovaru a predavačov tovaru, všetko náhodne rozmiestnené v spleti úzkych uličiek pokrytých masívnou vrstvou blata. Zháňam motorový olej 10w40 a prípadne aj autobatériu, ideálne z druhej ruky. Problém s týmito mongolskými predavačmi je ten, že nikdy neviete, či sa práve tento dotyčný predavač bude ochotný pokúšať sa dorozumievať s cudzincom. V praxi to vyzerá tak, že nabehnem do obchodu s auto dielmi a chcem im vysvetľovať, aký olej potrebujem. Používam jeden jazyk za druhým, píšem mu to na papierik a som celý nadržaný na kúpu motorového oleja. Predavač mňa hodí jeden pohľad unudeného krokodíla a vráti sa do rozhovoru so svojim prísediacim kamošom. Ignorácia 3000, vážení priatelia! Zase treba povedať, že takto sa správal máloktorý a tí, ktorí boli ochotní komunikovať, boli dosť snaživí. Ani ich snaživosť ale nedokázal zabrániť nedostatku tovaru na pultoch a tak odchádzam bez oleja (lebo nemali) a bez baterky (lebo stála trojnásobok európskej ceny). V kšeftovaní s Mongolmi ešte mám čo doháňať.

Po rýchlom obede v motoreste (v tom, kde nám včera predali pivo spod pultu), tankujeme a vyrážame z mesta. Vieme, že odtiaľto až do Ulanbatáru pôjde asfaltka. 600 kilometrov nádherného čierneho zázraku! Najväčšia haluz? Na začiatku tejto asfaltky je mýtna búdka a tetka tu normálne natvrdo vyberá keš. Síce je to asi tridsať centov, ale do nás všetkých vchádzajú jedy na druhú. „Boha, to si robíš srandu? Sme sa sem ledva dodrbali po tých hlinách, kopcoch a terénoch, šli sme 100 kilometrov povedľa novej asfaltovej cesty, po hline! A teraz tu prídeme a ty chceš od nás tridsať centov mýtne?“ Tento rozhovor samozrejme prebehol vnútri v aute, teta za kvalitu ciest asi nemôže, tak sme jej dali tých pár šupov a vyrazili sme.

Po dvadsiatich kilometroch začína Béreš vzadu v lekárničke hľadať nitroglycerín. Totiž, z ničoho nič skončil asfalt, my sa vraciame na hlinu a o mňa sa za volantom pokúša infarkt, mŕtvica a porážka zároveň. Mám pocit, že od nervov zahryznem do volantu a vyskočím oknom. To si robíš srandu, že pôjdeme zvyšných 580 kilometrov po hline! Skôr ako ma opúšťa posledný zvyšok zdravého rozumu, hlina končí a sme späť na asfalte. Jediné ščesco, po zvyšok dňa už nie je žiadna obchádzka a fakt ideme po dobrej ceste. Teda, Fabo má na jeho úseku smolu a chytá asi 100 kilometrov starej neopravenej cesty a testuje vlastnú kreativitu – koľko vulgarizmov dokáže vymyslieť na túto tému.

Na večeru dávame v miestnom motorestnom vyžieráku nejaké plnené zemiakové placky smažené v ťažkej vrstve oleja a pri vedľajšom stole sedí vojak so svojou ženou, ktorú hodnotíme ako bezkonkurenčne najkrajšiu mongolku na svete. Nechceme toho vojaka moc nasrať, tak sa na ňu pozeráme len tak nenápadne. Viete si to asi predstaviť, traja chalani po skoro dvoch týždňoch cestovania v trojici v jednej Lade…počet súloží bol pochopiteľne nula 😀 a tak vidieť ženu a ešte k tomu peknú, vyvoláva búrlivé ohlasy :D.

Po nákupe v minipotravinách dávame ešte pár kilometrov a chystáme sa utáboriť. Do Ulanbatáru to máme necelých 200 kilometrov a chceme si vychutnať posledný slobodný večer zájazdu. Schádzame z cesty a zachádzame pár sto metrov do priestoru, kde rozbaľujeme kemping. Po káve dopíjame posledné zvyšky alkoholu, ktorého je po tej návšteve potravín nejako oveľa viac. Vychutnávame si poslednú slobodnú noc, dávame nejaké historky z minulých ciest a nakoniec v obrovskom vetre staviame stan, lebo začína popŕchať. Zajtra dobijeme Ulanbatár!