Posledné chvíle pred odchodom v prostredí malebného Kysuckého Nového Mesta. Fabo s Bérešom akurát prišli z Pohody, takže sú totálne pripravení prekonať svetový rekord v nepretržitej jazde na Lade 2105, 5 dní nespať a prejsť 6000 kilometrov.
Odchodu predchádzali intenzívne prípravy v náhodných intervaloch. Čo sa týka balenia vecí, tak to už máme za tie roky celkom natrénované, takže sme to v podstate balili priamo pred odchodom…to je pre niekoho nepredstaviteľné aj na jednodňovú cestu do Hornej Maríkovej, nie pred cestou do Mongolska, ale tých pár trenclí fakt netreba týždeň štelovať do kufra 🙂.
Auto bolo vo vrcholnej forme….teda, pokiaľ za vrcholnú formu považujeme, že celkom dobre vyzeralo a strávilo pár dní v servise. Ale takto, keď sa bavíme o servise – opravovali sa najnutnejšie veci, ktoré majú priamy vplyv na jazdu, čiže aby motor dobre hučal a nech to ide ako tak rovno. Keby sme chceli vymeniť všetko, čo nefunguje na 100%, meníme celé auto…za Mercedes S-klasse 😀.
Na tejto fotke čakáme na Aďa, kým si vyberie peniaze z bankomatu. To ale nie je až tak podstatné.
Dôležitejšie je spomenúť, že na takýto dlhý výlet s predpokladom vysokého energetického výdaja, akým pokus o prekonanie svetového rekordu v nepretržitej jazde na žiguli nepochybne je, sa treba dostatočne zásobiť vysokoenergetickou stravou.
Marátonci a vytrvalci obvykle volia energetické tyčinky a ionťáky. My máme v tejto oblasti taktiež obrovské skúsenosti a preto volíme…rezne! Ideálne bravčový, ale môže byť aj kurací a k tomu krajec chleba, horčice a ak sú aj nakladané uhorky, sú to rezňové hody!
Keďže sa navzájom vôbec nesynchronizujeme, každý ukecal Ľubovoľného rodiča na prípravu rezňov pre celú posádku. Vo výsledku sme posledný rezeň jedli niekde v Novosibirsku 😀.
Všimnite si najmä malebné pozadie týchto odchodových fotografii. Nuž darmo, my máme tak napakovaný program, že nestíhame ani motor vypínať. Hľadať lepšie miesto na fotku je pre nás totálna strata času 😉
Na tejto fotke je o dva kusy osôb viac, ako na predošlej. Sú to Thunderovci – offroadoví šialenci, ktorí s nami šli do toho. Po našom príchode do Ulanbataaru nás prídu vystriedať a pôjdu na ňom domov.
Asi si viete predstaviť, že dohodnúť sa s nami, že od nás o dva týždne a 8000 kilometrov vezmete auto, ktoré je už teraz v stave „tak akurát“ vyžaduje značne dobrodružného ducha….a to je dosť mierny výraz 😉
Sú to frajeri a sú práve na ceste späť…hrdinsky bojujú s Vasiľovými vrtochami. Na to, že presedlali z ultramoderného Jeepu, im to ide super!! Sledujte ich na Jeepingsk – milujeme cestovanie, milujeme offroad
Po štarte to bola dosť nuda. Prvých 400 kilometrov sme sa zoznamovali s novým Vasiľom a zvykali sme si, ktoré zvuky vydáva v dôsledku bežného chodu a naopak, na zvuky do auta nepatriace, pri ktorých sme už chystali otváranie prednej kapoty, prípadne iný opravárenský postup.
Okrem toho sme dosiahli rýchlosť 117 kilometrov za hodinu (GPS). Viac sme dosiahnuť nemohli, lebo kedže v kufri je málo miesta, máme obmedzené zásoby trenírok.
Aby sme sa až tak veľmi nenudili, nainštalovali sme masívny zvukový systém.
Rádio Vasiľ 3 nemá a nám sa ho tam ani nechcelo dávať. Na minuloročnú expedíciu do Afriky sme sa s tým babrali a počúvali sme ho behom mesiaca asi 5 hodín. Tak sme si teraz na tieto prvé, dlhé dni zobrali iba tento masívny bluetooth reprák.
Ak sa v tom moc nevyznáte tak prezradíme, že toto nie je Dolby Sorround a reprák nebol schopný priestorového zvuku. Bol taký slabý, že v hukote motora ho nebolo počuť, takže ho nakoniec mohol počúvať len vodič a to tak, že si ho položil na rameno.
Na tretí deň prestal fungovať úplne.
Čo sa ostatnej techniky týka, máme jedn onboard kameru, ktorá prestala fungovať už druhý deň a tak sme namiesto nej používali čínske fejkové GoPro, na ktorom sa uvarili všetky batérie a tak sme ho museli napájať len cez kábel.
Od prvých okamihov bolo všetko tak, ako to byť malo 🙂.
Uprostred prvej noci sme mali za sebou skoro 750 kiloetrov a tiež prechod poľskými aj ukrajinskými hranicami. Napodiv nám nič nezobrali a ani nás nenechali nič vybaliť, aj keď teta poľská colníčka sa tvárila, ako keby stúpila na lego. Ale tak, bola nedeľa večer a ona sa vybavuje s tromi degešmi v polorozpadnutom aute. Navyše sme na ňu trochu zrúkli, keď sa pokúsila otvoriť ľavé zadné dvere…tam skladujeme alkohol a čo ak by nám fľasa vypadla a rozbila sa!!! (už sa to stalo)
No a v okamihu najväčšej pohody, na dostrel do Kyjeva, si Fabo s Bérešom pokojne drichmali a Juniorovi začalo pri maximálnej rýchlosti (opäť 110 – plný kotol!) silno triasť volantom.
Na normálnom aute by ste hneď zastavili, ale tu je to také…no občas niečo začne triasť len tak 😀. Takže kým sme zastavili že máme defekt, trvalo to vari aj kilometer.
Na fotografií je zjavné, že nič vás lepšie nepreberie, ako výmena kolesa..najmä teda, keď ju robí niekto iný 😀. To sme si ešte mysleli, že len vymeníme koleso a pôjdeme…ale také jednoduché to nebude. Tu sa začala písať sága našich nekončiacich pneumatikových problémov 🙂.