Po ránu absolvujeme v Monrovii poslednú jazdu na africkom Vasiľovi. Dosť nostalgické pocity, minulý rok sme boli dosť nadšení, keď sa nám podarilo s autom vrátiť až domov. Tentokrát z toho pocitu nič nebude. No sme radi, že Vasiľa nezanecháme len tak napospas osudu. Teda, vieme, že mnoho našich fanúšikov je doteraz sklamaných. Sľubovali sme totiž, že na konci cesty Vasiľa slávnostne zapálime tým, že v ňom podpálime gitaru. Ale stalo sa to opäť, príliš sme si to auto obľúbili, to by sme mu fakt nemohli spraviť.

Štastným novým majiteľom Vasiľa sa stal Gabo, náš hostiteľ v Monrovii. Na tejto fotke vyzerá neštastne, ale bol fakt štastný. Okolo Vasiľa sa naakumoloval celý dav okukávačov a obdivovateľov. Takéhoto veterana tu rozhodne už dávno nemali. A keď sme potvrdili, že fakt sme prišli na tomto vozidle až z Európy, hneď sa chceli s nami zoznamovať. Doteraz máme kontakt na miestneho obchodníka s diamantami. Respekíve sa za obchodníka s diamantami aspoň vyhlasoval :D.

Medzinárodné letisko v Monrovii vyzerá ako niečo medzi senníkom a prerastenou hasičskou zbrojnicou. Skrátka všelijako, len nie ako medzinárodné letisko. Jedna veľká ošarpaná budova a vedľa nej zopár malých ešte viac ošarpaných. Takže keď sa nás Miško pri vchode opýtal, z ktorého terminálu odlietami, jemne nám padli sánky. Za túto obsluhu sme mu odovzdali jeden dolár. To nie je úplatok, to je dolár na znak dobrých vzťahov (tak nám to bolo vysvetlené :))

Prechádzame bizarnou kontrolou, pri ktorej odhalili, že máme pri sebe v kapsičke druhé pasy. Ale v tej istej kapsičke bolo aj pár tisíc dolárov, takže na pasy zabudli a skúšali žobrať :D. Ani nie polhodinu po plánovanom odlete prilieta mašina a my môžeme nasadnúť. S určovaním meista na sedenie nestrácajú čas, je to tu ako v kine. Kto skôr príde, skôr sedí.

Podľa smeru letu (sme sledovali pobrežie) sme investigatívne odhalili, že letíme opačným smerom. Do Pobrežia Koňoviny by sme mali pobrežie po ľavej ruke, ale mame ho na pravačku. Tajomstvo odhalené, pristáli sme vo Freetowne. Nakoniec sme to do toho Sierra Leone predsa len dotiahli. Síce sme len z lietadla pozerali na nápis nad hlavnou budovou, ale aj tak!

Po prístatí v Pobreží Koňoviny riešime zásadnú krízu. Musíme čakať 36 hodín na let do Paríža, aerolinky nám odmietli dať skorší let a poslali nás do hotela pri letisku. Miško na recepcii skúsil, že ubytko stojí 120 ojro a už videl iba tri cestovateľské chrbty vo dverách :D. Pri letisku sa moc stanovať nedalo, preto volíme plán B. Jedno pivo Guiness stojí v letiskovej krčme 2 eurá. Keď ich vypijeme dostatok, krčmár Miško nás bude musieť nechať spať na stole a nezavolá na nás policajtov. Keď vypije každý po 10 pív, stále je to len polovica ceny ubytovania!

Misia bola úspešná, približne o tretej už máme všetci hlavu na stole a spíme. Fabo sa ešte na chvíľu preberá a dáva sa do reči s miestnym lovcom turistov. Lovec chcel zarobiť a obalamutiť Faba, ale dopadlo to presne naopak. Do polhodiny ho Fabo presvedčil, že sme obchodníci a doma máme pálenicu na alkohol. Tu sme prišli skúmať možnosti dovozu manga, lebo z manga sa dajú páliť také veci, že až. Miško lovec šiel zháňat nejaké kontaky a stretneme sa pozajtra tu na letisku.

Na záver dňa nám asi o 5 ráno ponúkajú vojaci strážiaci letisko nejakú svoju kamošku, že kompletka za 3 doláre. Síce sme boli na šrot, ale to sme nemohli prijať. Za prvé sme vôbec nemali záujem a za druhé to bolo trikrát drahšie ako v Libérii :D.

Nabudúce o tom, ako chcel taxikár obtiahnuť Faba o prachy….a silno mu to nevyšlo 😀