Budíček uprostred džungle. Včera trošku popršalo, aspoň nebude zbytočne suchá cesta a budú aj nejaké poriadne kaluže. Prvá polhodina jazdy super, smažili sme to po utlačenej hline. Potom prišiel prvý menší brod a s ním odišiel náš výfuk. Rozborka, zborka a ideme ďalej.

Potom cesta pre istotu skončila úplne a nastalo obdobie mokra – prišli sme ku kompe. Ešteže práve šla oproti, lebo rýchla moc nebola. Ľudskej sile sa dnes skrátka nechcelo moc točiť ozubeným kolesom . Čo bolo horšie, kompa zastala asi štyri metre od brehu a my sme museli prebrodiť polmetrovú rieku. Nebudeme ten proces podrobne prechádzať, ale výfuk to rozhodne opäť nevydržal. Furt sme na tom boli lepšie, ako tento kamión. Ktohovie načo sem šiel.
Cesta je natoľko zlá, že investujeme tri eurá do tuningu auta. Za tri eurá sme si totiž zakúpili kartón cigariet značky SIR! Jazdné vlastnosti ani zvuk motora to nijako zásadne neovplyvnilo, ale mali sme fakt dostatok fajčiva za pár korún. Uprostred džungle, nezober to.

Robíme čo sa dá, diery sú obrovské a cesta je plná kameňov. Jedna diera je natoľko fajnová, že na nej lámeme zadný nárazník. Je vo výške asi pol metra, tak si môžete predstaviť, aké boli tie diery hlboké. Účastníci matematickej olympiády už vedia…aspoň pol metra!

O tom výfuku vypadávajúcom už nejdem písať, stalo sa to takým folklórom ako otvoriť a zatvoriť dvere. Trochu horšie bolo, že furt cestujeme s tou vytečenou batériou. Takže si navyše musíme dávať dobrý pozor, aby nám to neskapalo niekde, kde sa nedá ľahko roztlačiť. To zase nie je jednoduché, lebo v tomto teple a teréne má Vasiľ silnú tendenciu občas zdochnúť. No je to skrátka super;).

Priemerka 7 kilometrov za hodinu, našťastie sme si už zvykli na drncanie sa. A po niekoľkých hodinách sa fakt nečakane zjavilo čo? ASFALT! Krásny čierny hladkým asfalt, jak víno. Tak z 250 kilometrov ťažkého terénu bolo nakoniec len 100 kilometrov ultačenej hliny a 50 kilometrov megamordorhroznej cesty. No ale stále dobré, lebo 250 by Vasiľ nedal.

Na večer ešte pri parkovaní chytám spodkom obrovský kameň, čo sa schovával v tráve, hajzlík. Auto ostalo nehybne stáť, nešlo ani roztlačiť, nič. No, to boli veru krušné chvíľky, lebo som sa bál, že to bol diferenciál. Našťastie to bola taká skoro banálna záležitosť, odtrhol som držiak lanka ručnej brzdy. No ale bez bŕzd sme zvyknutí, to je pohoda.
Spíme na úplne luxusnej lúke. Opisovať to netreba, sa pozri!