Skorý budíček, lúčime sa s kývajúcim rozlúčkovým výborom čiernych stavbárov s rukami jak lopaty. 15 metrov od odbočky z hotela stojí policajt, ktorý nám včera večer rozmieňal peniaze. Dnes akoby už zabudol. Zastavuje nás, berie papiere a podrobne kontroluje.

Dnes sú moslimské vianoce, najväčší sviatok všehovšudy. Po cestách pobehujú ľudia, znášajú jedlo, vyvárajú a majú pohodu. Vo vzduchu je dobrá nálada, keď na ceste zastavujeme, obklopuje nás kopa domácich a sú milí.
Dobrá nálada vo vzduchu trvala len do mesta Nzerekoré. Nzerekoré je druhé najľudnatejšie mesto v Guinei, má to okolo 300 tisíc obyvateľov (ale nevyzerá, fakt nie). No a ako si to tak štrádujeme po hlavnej ulici, začne nás obiehať mototaxi a ako pasažier – na mol opitý policajt. Až na tretíkrát sme pochopili, že sa snaží nás zastaviť a vyhoveli sme. Mototaxi s ožratým pasažierom zastavilo pred nami a taxikár sa na nás pozrel veľmi smutne. Niečo v zmysle: „no vy ste v prdeli chalani“.

Policajt vyťahoval z vačku peniaze a taký bol sťatý, že mu to všetko popadalo na zem. Kým sa zohýbal, taxikár nám zamával rukou, že ho máme nasledovať a že by asi nebolo vhodné, podrobiť sa tejto policajnej kontrole. Tak sme počkali, kým policajt zaplatil taxikárovi a keď sa došuchtal k vodičovmu oknu, vodič zaradil za jedna a dal plný plyn.

Scéna ako zo spomaleného filmu. Policajtovi padla sánka na zem a za jeho stáleho kriku sme asi o centimeter minuli motorkára, ktorý nejako zabudol vyštartovať a vyštartovali do ulíc Nzerekoré. No, nebudeme si klamať, ujsť policajtovi bola v našej skupine celkom novinka, je to taký emóciami nabitý zážitok. Ale furt lepšie ako hodinu sa s ním vybavovať a zaplatiť 15€.
Fujazdili sme z mesta smerom Pobrežie Slonoviny, ale sme zle odbočili a prišli sme na najhoršiu cestu na svete (to sme ešte nevedeli, že tou cestou o dva dni naozaj budeme musieť ísť). Po polhodinke blúdenia, zakúpení dvoch kíl manga dvoch veľkých ananásov a nejakých arašidov (tu majú všetko to najlepšie ovocie sveta!).

Za mestom dávame pauzu a premýšľame čo ďalej, spamätávame sa z úteku pred zložkou štátu. A cestovateľská karma nás odmenila! Prichádza mladík na motorke: „Čaute, tu kúsok od vás chováme nejaké zvieratá, nechcete sa ísť pozrieť?“ A to je to čaro Afriky, že aj keď sme čakali, že tento človek bude najväčší odrbávač na svete a ide mu len o prachy, aj tak sme išli..lebo čo ak náhodou ;).

Miško bol naozaj seriózny, doviedol nás na chovnú stanicu pokusných krýs a nejakých obrovských slimákov. Šéfoval tam tomu profesor, ktorý mal viac škôl ako smemy videli. Študoval v Amerike neviem kde ešte a teraz tu chová krysy, lebo doma je doma.

Pohostili nás palmovým vínom, o ktorom profesor prehlásil, že maximálne 2 percentá alkoholu. No asi to tí jeho zamestnanci niečim sekajú, lebo z dvoch deci sme boli nažutí ako dogy. Dobre, moc sme toho za celý deň nezjedli ale aj tak…dve percentá :D.

Na noc sme si ustlali pod stromom, na ktorom spali sliepky. Zajtra pôjdeme do Pobrežia Slonoviny!