Kashgarský luxusný hotel nás na chvíľu zmenil na naozajstných turistov. Túlali sme sa bezcieľne po meste, fotili gýčové pamiatky, požierali stánkové jedlo a koštovali 52 percentné čínske víno. Autá boli zavreté v podzemnej garáži, no s čínskymi značkami a vodičákmi v rukách sme mali skoro istotu, že sa z Číny dostaneme včas. To sme ešte nevedeli, aký to bude nervák.
V stredu ráno nás aj s našim novým talianskym motorkárskym kamošom Rosariom eskortovali dvaja vysoko kvalifikovaní sprievodcovia z Kashgaru do mesta Tashkurgan. V pláne bolo 300 kilometrov kvalitnej asfaltovej cesty, tri poctivé čínske checkpointy, na ktorých sa to kontroluje ako na bežnej medzištátnej hranici a k tomu päť turistických zastávok s výh?adom. Plán bol jasne daný a skoro nemenný.
Akurát že už po hodine jazdy sa Vasiľ 5 rozhodol plán trochu pozmeniť – hodnoty na otáčkomeri skákali ako na EKG, otáčky motora si robili čo chceli a v aute nastávalo zúfalstvo. V prvej fáze sme vymenili cievku a sto kilometrov sme sa radovali, že sme opravili. Po druhej turistickej zastávke sa problém zopakoval a začali sme pravidelne zastavovať pri ceste a simulovať opravu. Sprievodcov chytalo zúfalstvo, Rosario aj napriek talianskej povahe zachovával pokoj a hral s Braňom futbal na hlavnej ceste. Začína sa ukazovať ako regulérny člen našej partie. Asi hodinu od cieľa strácame trpezlivosť aj my, ťaháme z kufra lano a vytvárame tzv. súLadie.
V Tashkurgane sa nás ujíma oblastný odborník na autá, trochu nám kazí rozdeľovač a 20 minút sa snaží naštartovať s odpojeným prívodom paliva. Potom sme to zase skúšali opravovať sami, ale mali sme asi podobný úspech :D. Tak sme radšej šli do luxusného hotela na luxusnú večeru (podľa Faba to bola vifónka), z ktorej som dostal luxusnú srajdu.
Štvrtok, deň odchodu z Číny. Popisovať celý colný proces by bolo na štyri samostatné encyklopédie, zhrnieme si to do základných bodov:
– najdôležitejšie zo všetkého je odvážiť auto. Vážili sme sa štyrikrát
– v Slovenskom techni?áku nie je ?íslo motora, problémy na obzore
– sprievodca zabudol, že okrem dvoch vodičov má naša výprava ešte štyroch členov a neodviezol ich na imigračné oddelenie (v preklade: vysral sa na to)
– chalanov následne takmer eskortovali z Číny do Pakistanu autobusom, zachránili to krikom a psychickým nátlakom…že sú študenti :D.
– prísť na imigračné tri minúty po zatvorení znamená, že nedostanete pe?iatku do pasu a neodídete z Číny.
Výsledok? Keďˇye sprievodca si nestrážil hodinky, na obed nám oznámil, že dnes sa z Číny nedostaneme. Skrátka, nestihli sme, nevadí, veď aj zajtra je deň. Teraz musíme čo? Teraz musíme ísť odvážiť autá!
Nasledoval obed spojený s neúspešnou opravou auta, potom dvojhodinové čakanie na benzínovej pumpe, pretože čakať dve hodiny na benzín je skrátka normálne. Lebo…lebo turista v Číne nemá právo tankovať benzín a keď už ho fakt potrebuje, mal by si počkať. Následne nám bolo dopriate ísť opäť na colnicu, kde sme prevážili autá. A potom sa spustil absolútny frmol.
Ech, keď píšem frmol, tak myslím dve hodiny čakania. Vo fronte okrem nás stáli tri nemecké expedičné autá, dve španielske motorky a náš kamoš Rosario, ktorý s nami hral futbal. Bolo asi sedem večer, keď čínsky sprievodca oznámil, že dnes teda pôjdeme do Pakistanu. Tri hodiny do zotmenia, jedno nepojazdné auto, 120 kilometrov na hranicu vo výške 4600 metrov. To je sen. Jediná nádej bola, že pôjdeme v kolóne a na hranicu nás odtiahne jeden z nemeckých expedičákov.
Vasiľ 5 podľa očakávania zlyhal približne 3 kilometre od štartu. Nemecké expedičáky sledovali jeho zlyhanie v spätnom zrkadle v rýchlosti sto kilometrov za hodinu. Asi sa báli, že by to na hranicu nestihli do polnoci a nedostali by sa dnes z Číny…hezké. Jediným parťákom v zbroji ostal Rosario. Nemohol nás ťahať, nemohol nám to opraviť, v podstate nám nemal ako pomôcť. Ale nechcel nás v tom nechať a tak šiel celý čas za nami a kryl nám chrbát. Ak to na hranicu nestihneme, nedá to ani on.
S autom na lane to Fabo šupoval po rovine asi deväťdesiatkou, vo vysielačkách sme si hlásili, kto má kedy brzdiť a kedy pridávať. Niekto by sa trápil, Či sa do výšky 4600 metrov vôbec dostane jeho auto…my sme riešili, Či 30 ro?ná Lada dokáže vytiahnuť 33 ročnú Ladu, v oboch po traja pasažieri a plná výbava (teda nie klíma a sedačky v koži, proste iba spacáky a ruksaky :D). Nejdem opisovať ten hrdinský výkon, ale Vasiľ 4 nakoniec Vasiľa 5 vytiahol na Kunjerab pass. Fotka namiesto sľubov.
Nemecké expedičáky nás čakali na čínskej strane, lebo hranicu musí prekročiť celá kolóna spoločne…karma :D. Pakistanská strana bola viacmenej dole kopcom, takže to šlo prevažne samospádom. Keď sa nám nechcelo zapájať lano, riešili sme to tlačením auta autom…a nakoniec prišlo na rad opäť lano, s krátkou kempovacou pauzou až do mesta Sost. Suma summárum, 200 kilometrov na lane. Keby sme toto robili na kazašskej rovine, mohli sme ušetriť fakt veľa benzínu :D.
V meste Sost nám našiel autoservis Braňov nový otec, volajme ho Father. Zoznámili sa večer v kempe, Father má tak 70 a rád rozpráva životné príbehy každému, kto je ochotný počúvať. Braňo bol ochotný počúvať polhodinové životné rozprávanie aj s fotkami a za odmenu sa stal Fatherovym novým synom. Father je okrem iného aj miestny zástupca najvyššieho a takisto amatérsky automechanik, ktorý o polnoci na pakistanskej hranici odhalil, že máme zase v prdeli kondenzátor. Odviedol nás do nejakého kempu a potom do noci vykrikoval do telefónu: KONDENSER? KONDENSER! Nakoniec v Soste donútil servismana opraviť nám kondenser a ešte jeden zle ukostrený kábel. Odvtedz ho voláme Otec Kondenzer.
Hneď po prechode do Pakistanu nastala mega pohoda. Milí ľudia, policajti nosia mikiny s nápisom NO FEAR namiesto bežného nápisu POLICE a každý nás volá k sebe domov. Rosario sa rozhodol, že štyri dni so smradľavou skupinou boli málo a dá si s nami aj časť pakistanu. Preto sme spoločne hneď prvý pakistanský večer zakempili s výhľadom na Rahaposhi a na ďalší deň sme plánovali variť talianske rizoto pod Nanga Parbat…o tom napíšem čoskoro :).
