Je to tam, dokázali sme to dotiahnuť až do Číny!
Cestovanie skrz Čínu je veru ochotný podstúpiť máloktorý dobrodruh. Ono, nie že by to bolo nejaké extra dobrodrúžo, alebo že by to nebodaj bolo nebezpečné. Ono je to len svinsky drahé, za štvordňový prejazd sme za dve autá zaplatili 3200 dolárov. A navyše je to celé plné neskutočnej byrokracie, pretože zo štyroch dní zaberie administratíva prejazdu autom hneď dva a pol dňa. Čiže len čakať a čakať a čakať,
V pondelok ráno o desiatej sme prišli na prvý čínsky hraničný checkpoint, kde nás mal čakať náš sprievodca Ajit. Lebo bez agentúry a sprievodcu sa tu proste autom prísť nedá. Ajit trochu meškal, ale aj tak šlo všetko dosť hladko a my sme už o siedmej večer opúštali posledný, tretí checkpoint. A dokonca nám aj sľúbili, že na druhý deň nám vrátia aj autá. Zatiaľ sme šli len tak, naľahko. Lebo auto bez čínskych ŠPZtiek smie ísť len po tento checkpoint.
Vodiči, teda Fabo a ja, ostali spať v hoteli blízko colnice. Diplomaticky sa to mesto a samotný hotel dajú opísať, ako posledná riť sveta. Je to jeden z tých hotelov, kde si môžeme naplno uvedomiť, aké je skvelé spávať pod holým nebom v spacáku. Záchod spojený so sprchou a toľko čistoty, že až za nechty zaliezalo. A tak, kým si ostatní štyria členovia výpravy užívali luxus veľkomesta Kashgar, my sme smútok zalievali pivom, spolu s talianskym motorkárom Rosariom, ktorého postihol rovnaký osud.
Inak, Čína je krajina, ako každá iná…akurát, že je to Čína. Ale čo tu majú fakt dokonalé, je cenzúra. Nefunguje tu facebook, messenger, žiadne google produkty, no skrátka nič. Náš jediný komunikačný kanál je chat na našom locatowebe, obmedzený na 160 znakov. A aj to vidíme len ten chat, mapa sa nenačíta, lebo je od google. Takže normálne spojenie žiadne a kupovať kartu s dátami bolo čisté mrhanie, lebo sa am aj tak nič nenačíta, alebo to ide strašne pomaly. Asi čínsky agenti nevedia dosť rýchlo po Slovensky a nestíhajú čítať popredu.
Taká pikoška dňa: Fabo si na recepcii hotela v našom zapadákove zisťoval, kde by sme sa mohli ísť najesť. A spýtal sa recepčnej, kde by sme tu mohli zohnať nejaké čínske jedlo :D. Recepčná v nepriestrelnej veste (to tu má každý) dosť nechápala. To je ako keby ste sa vo Viedni spýtali, či tam majú viedenský rezeň…šak tam to predsa volajú len rezeň!
Dnes k večeru sa naše skupiny opäť spojili a prišla malá výhra – týpek z agentúry nám doniesol čínske ŠPZky a vodičáky. Za tie tri tisícky sme dostali štyri papieriky zaliate do fólie. A keď sme sa tešili, že aspoň tie vodičáky môžeme použiť pri ďalšej návšteve Číny, sprievodca nás upokojil. Majú platnosť len štyri dni.
Zajtra teda vyrážame z Kasgaru smer Pakistanská hranica, ozajstné dobrodrúžo začína!