Musíme začať zľahka, predstavením motorovej časti výpravy. Konkrétne toto je Vasiľ, najsamlepšie vozidlo Lada, ročník výroby 1984 – čiže najstarší člen expedície. Predošlý majiteľ ho piplal a dokonca aj modifikoval motore, tak sme mali najviac koní pod kapotou. Čo z toho, keď má len štyri kvalty :D. Keďže sme mali v posádke Kamilu, museli sme vyrobiť záhradku na strechu, aby sa do kufra zmestili jej žminky, handry a kadejaké kufre…no dobre, nebolo to úplne kvôli Kamile, ale bolo to fakt nutné, miesta ostalo veľmo málo. Vpredu sa pelotónovým tempom točili Junior s Fabom.

Totoka je druhý sovietsky šíp. ročník 1988, mladík a zároveň kombík. Bol zakúpený len pár týždňov pred odjazdom, preto sme nemohli vychytať všetky muchy. Mal však tajný tromf, polokožené sedačky, ktoré umožnili bez čakania si na tričko vypotiť kadejaké vzory. Posádku tvorili „vajčovci“ Mišo a Béreš, ktorí pod krídla zobrali Rubelliho (Duškove krycie meno, ktoré si vybojoval po pár úspešných vynavigovaniach z prekérnych mapových hlavolamov)  ..k poruchám sa dostaneme neskôr

Samko, najmladší motorizovaný aj nemotorizovaný článok výpravy, rok stvorenia 1994. Bol skvelým servisným vozidlom, lebo aj jeho sme museli párkrát servisovať :).  Právom vyhral zelený trikot celého tripu, keďže bol jediný schopný dosiahnuť stabilnú cestovnú rýchlosť nad 90 km/h. Dokonca si to opakovane švihal na diaľnici aj nad 130..a to už je, povedzme si pravdu, šialenstvo. V posádke Staňa (silný nešofér, ale aspoň vie robiť dobrého spolujazdca..kým nezaspí :D), Sulo (Chesus, kvôli mocnému porastu…a dokonca ešte o kúsok lepší navigátor ako Rubelli) a dvaja šoféri Marek a Puklica (najlepší šoféri vo vozidle).

A potom to začalo, zľahka presun po Slovensku, smer Zvolen, Šahy atď. Bleskovým tempom sme dosiahli Maďarsko, kde sme zistili závažný fakt, ktorý ovplyvnil našu budúcnosť. V kukurici bežne býva cez 40 stupňov (opäť upozorňujeme, že sa jedná o ostrý uhol) a sovietske mašiny radšej zimu. Začali sa prehrievať jedna radosť (Vasiľ bol v tomto smere víťaz s ohromným náskokom..prehrieval sa zďaleka najviac :D), dokurovali sme smerom do kabíny a zabezpečili si prvé popáleniny v oblasti tzv. holene (nemá nič s holením, pretože na tripe bol zákaz holiť sa).

(btw. bez ponožiek v sandáloch by to nešlo)

Kapota Lady je využiteľná na minimálne 100 spôsobov. Na rozdiel od Ferrari, je stôl v ideálnej výške, krásne hranatý..o dôvod viac pre kúpu Lady. (na Maďarskej pumpe, kde Juniora teta oklamala o 2€ a on sa nechal…ale prvý a posledný krát! ..teda od tejto konkrétnej tety :D)

Chladili sme kde sa dalo, konkrétne aj na tomto odpočívadle za srbskými hranicami, kde sme cikali kade tade, len nie na wecku, vzdialenom 5 metrov vzdušnou čiarou. Pretože sme ešte nevlastnili ani jeden srbský dinosaurus (dinár)

Neverili sme, že cesta do Belehradu, dlhá 671 km, bude trvať 12 hodín, ale trvala..  (pozn. pod čiarou – niektorí zase neverili, že to stihneme pod 13..ale stihli sme;)

Belehradský hostel vyzeral dobre, bol tam milý vedúci (krycie meno: Patkaň, vysvetlenie v ďalšej časti denníka), hneď nám poradil, ako sa dostaneme do mesta, že autám sa na ulici nič nestane, lebo je to emo ňuňo strážená ulica a tak.

Prvý kontakt s pivom značky Jeleň prebehol hladko. Ono, inštalácia akéhokoľvek piva po 12 hodinách v Lade prebieha všeobecne hladko.

Náhodne zvolená fotografia z Belehradu, bolo to také priemerné mesto, moc nás nezobralo a účastníkom expedície na Ukrajinu dosť pripomínalo Kyjev.

Doteraz nevieme, či sa jednalo o soka v láske alebo iného soka. A nemali sme moc jedla, tak sme hladným nemohli rozdávať…tak sme radšej šli ďalej.

Bojový brífing, že kde majú najlepšie ponuky. V krčmách sme sa zoznámili s belehradským faktorom O (faktor O= každý nás chcel ojeklamať, napríklad pri platení alebo tak). Aj preto, ale nielen preto, sme si Srbov a Srbsko moc neobľúbili.

Keď sa človek stratí, niet nad príslušníka. Tento konkrétne mal asi niečo pod čapicou

Tu sa uplatnila známa otázka starých materí, na potomkov, ktorí za sebou nezatvárajú dvere: „A čo, vy máte doma záves?“ V Belehradskej skoro príjemnej krčme túto dilemu vyriešili a osadili dostatočne priehľadný záves. (btw. bola príjemná tá krčma, ale buď bol čašník fakt slabý na počty, alebo mu chýbalo na splátku hypotéky, tak nám to chcel započítať (pozn. nad čiarou…nedali sme sa!)

Ako jeden muž (a dve ženy) sme vybehli z meškajúceho nočného busu, keď sme zbadali revízora (správne, lístky sme nemali, lebo sa nedali nikde zakúpiť). Po 3/4 hodine čakania sme sa odviezli dve z troch zastávok a potom sme vystúpili na najnelogickejšej zastávke, uprostred hlavnej cesty, kde nič, tu nič. No, ukázalo sa, že lístky nebolo kde kúpiť, pretože ten revízor nebol revízor, najmä to bol predavač lístkov :D…tak sme sa prešli aspoň…