Dobré ránko Soberánko. No, nie celkom Soberánko, ale trochu sajrajtovej vodky náhodnej nájdenej v bagáži sme pred spaním dokončili. Ale vstávanie OK, až na Faba, ten po príhode so spaním pod celtou ešte nejaký čas nadobúdal bežnú ľudskú farbu .
Takto nejako bežne vyzeralo naše spanie nadivoko. Hlavný dôvod pre NEnávštevu kempu, lebo podľa priloženej fotodokundamentácie zaberáme miesta ako tri ruské delegácie. Túto noc sme mali aj stan (karty- Junior a Mišo), lebo tam bolo toľko Geneticky Modifikovaných Organizmov že až. (GMO= abnormálne vyvinutý hmyz, napríklad 20 centimetrový lúčny koník alebo tak. Teda, 20 nemal ani jeden, ale sme vás chceli postrašiť :D)
Raňajky v štýle Ich bin Maharadža. V albánsku je bežné, že kým muži sedia na káve, žena pracuje a stará sa aj o domácnosť. Čo si budeme klamať, zvykli sme si brutál rýchlo . No a po husto obložených chleboch, ako môžete vidieť, sme sa vydali na spiatočnú cestu. Pár desiatok kilometrov po najbližšiu križovatku so žltou cestou.
A tu ju máme, žltá cesta, čiže druhý najvyšší albánsky cestný level. Toto bola ešte taká príplatková verzia, lebo mala aj zvodidlá kamenné a tak. Párkrát sme pozastavovali za účelom chladenia motora, lebo v tento deň bolo ozaj brutál teplo, že až za nechty zaliezalo.
Tak sme to raz skoro uvarili cestou za dvoma tatrovkami (albánci nemajú tatrovky, ale skoro tatrovky), lebo posádka Vasiľa sa príliš venovala riadeniu a veľmi málo sledovaniu teploty motora. No bolo to v poslednej chvíli a možno aj o 5 minút 12…a možno aj o 3 minúty 12. Ale hodinky sme nemali, tak nevieme.
Taká ilustračná, že aj v Albánsku mali kozy. A mali tu aj džíp, taký expedičný. A každý mal mobil. Pastierovi by aj stádo mohlo pokapať, ale on práve volal, asi na ministerstvo pastierčiny.
A tie kozy nie sú kozy, ale ovce, po porade so zoológom.
Dosiahli sme dedinku Leskovik a plánovali sme pokračovať ďalej k hraničnému prechodu. Lenže sme nevedeli, či tam ten prechod je a ak aj je, tak či je otvorený. Google nevedel, GPS nás posielalo preč (ale naše GPS nevedelo po albánsky, tak to bolo jedno).
Miestny čávo, čo vedel šúšň po anglicky nám povedal že bardzo dobre, otvorené, ale cesta veru nič moc. No, keď už albánec povie, že nič moc cesta…
A ešte sme v tejto dedinke videli priamo uprostred križovatky divoko súložiť psi. Teda nie dva psi akože psi, ale psa a fenu. O to lepšie, že pri tej križovatke bola krčma a boli teda všeobecným stredobodom pozornosti.
Keď o takejto veci človek napíše v cestopise tak je to divné, lebo je za úchyla. Ale pre nás bude Leskovik navždy dedina, kde psi trtkajú v križovatke ;D.
(dodatok: túto pasáž sme museli vypustiť z našich prednášok. Fakt sa potvrdilo, že takáto vec je vtipná iba naživo :D)
No a tu už trochu prišlo do tuhého. GPS ukazovalo asi 20 km na hranicu a mali sme trochu bobky, že či nás tadiaľ naozaj pustia do Grécka. No takže, keď sme po hodine aj dačo mali 5 kilometrov do cieľa, nálada fakt nebola nad psa .
Bol to jednoducho raj off road vodičov, aj keď sme šli po ceste. Nonstop na jednotke, občas skoro zastaviť, občas pri ceste ležal nejaký človek (živý, opitý, alebo len tak). A tam niekde sa nachádzala dedina na absolútnom konci sveta, z odvrátenej strany kopca, do ktorej šla cesta ešte o 3 triedy horšia ako tá naša. To sme sa zamysleli, že ako dobre sme sa narodili…
Tutaj most tesne pred gréckou hranicou, taký druhý najrozpadnutejší na svete. Tá teta čo kráča oproti, keď nás zbadala, tak prešla na našu stranu, nepovedala nám ani pol slova a sadla si hneď vedľa nás na kameň. Potom niekde telefonovala a prišli dvaja podivíni s udicami. My sme plánovali na večeru cestoviny, tak sme šli preč.
Vasiľove predné čapy začali niekde v týchto miestach spievať svoju ódu na radosť. Ale my sme z toho moc radosť nemali.
Prechod do Grécka bol najbizarnejším prechodom na svete. Albánska strana relatívne OK, borec nás odbavil a poslal preč. Ale tá grécka, to bola šou.
Príchod na hranice, na našej strane nikto, ale že fakt nikto. Spustené závory, zavreté okná, nič. Junior to skúsil na drzáka a mieril do Grécka . Z budovy vybieha týpek v ružovom tričku a rifliach: „Pečiatku máš?“ ..no pečiatku sme nemali. Tak zobral od Juniora všetky pasy. Teraz to už také dramatické nie je, ale keď dáte všetky pasy týpkovi v ružovom tričku a on s nimi odíde do budovy, ktorá vyzerá dosť nefunkčne…tak to vám rozhodí čakry .
Ale všetko v kľude, prišiel hlavný colník (biele tričko a kraťasky) a začal to hádzať do stroja. Medzitým dorazili aj ďalšie dve posádky a už sa colník začal potiť, lebo takúto frontu tu už asi roky nemal.
Kontrola v kľude, akurát Mišo sa podobal na 3 zo 6 hľadaných osôb a displeji, tak ho tam trochu požmýkali. A keď ešte pod tlakom sa pomýlil po anglicky v dátume svojho narodenia, tak ho požmýkali ešte kúsok viac .
Finále grande colnej kontroly. Z búdky vychádza bába v teplákoch. Niečo sa pýta, ale ani ťuk, ovláda len to svoje. Tak sa pýta: „bagáž…standard?“ a mý že áno áno, jasné. No tak okej, tak nás nechce ani kontrolovať…Welcome to Greece .
Dodatok: stále sme mohli mať v aute kilo koksu. + na aute sme mali veľké igelitové vrece so smeťami, lebo sme to zabudli vyhodiť . A inak, Grécko je v šengene, tak ak chcete niečo výhodne doviezť, tak z Grécka trajektom do Talianska.
V Grécku sme si dali 10-krát kebab do ruky a ešte polovici posádky zavolali z nejakého slovenského ústavu výskumu zdravia, akože prieskum. Odvtedy máme dojem, že spolupracujú s KGB, lebo ako to mohli inak vedieť že sme v Grécku a môžeme telefonovať za lacno konečne?!
A tiež ľutujeme, že sme tej slečne nepovedali, ako zdravo žijeme.
Naspäť v Albánsku, rozmenili sme konečne leňochody (tj. albánske peniažky) a už sme sa zase štverali do strašných kopcov na našich mašinách. Výhľady super, cesta oveľa lepšia, dnešný deň začal vyzerať nádejnejšie.
GPS si z nás aj dnes chcelo čo najviac vystreliť. Párkrát nás posielalo medzi stromy a inokedy dole zrázom . Namiesto 15km po dobre ceste nám volilo radšej 40 po makadame. Nevieme kto nám to prestavil, bežne sa tam dá nastaviť cesta rýchla, jednoduchá, krátka…ale niekto tam pridal možnosť: SHOW ME THE HELL!.
Tu niekde sa Mišo stal certifikovaným šoférom Lady s 30-ročnými skúsenosťami. Dole kopcom vybehol zo zákruty kamión, ktorý mal pocit, že celá cesta je jeho.
Brzdy lady nie sú moc prispôsobené na takéto situácie. A hlavne, brzdy vo Volodyovi mali okrem chabého brzdného účinku aj prídavnú funkciu: zanášame doprava. A to dosť. Takže Mišovi ešte raz všetká česť a kamionistovi prajeme hovno zjesť.
V mestečku Sarande (z ktorého nemáme foto) sme nabrali zásoby (bolo tam draho), kúpili sme jednu Albánsku sim kartu (dátový roaming = 1MB za milión eur, albánska karta = milión GB za 10 eur..ale je to zaokrúhlene) a vydali sa hľadať spanie.
Šťastie nás neopúšťa, pár km za Sarande ceduľka kemping, 2 km po hroznej ceste a tam parkovisko a bar. Junior rieši s týpkom v bare, čo bude chcieť za ubytko na tom parkovisku. Ten to asi ešte pár dní nevedel pochopiť, že za čo sme chceli platiť. Kemp v Albánsku = miesto, kde sa môžete len tak rozložiť.
No ale sektakulárny flek, super ľudia v bare. Napr. v noci keď zavreli tak sme si mali chodiť sami brať pivo do chladničky a nechať tam peniaze. Hmm, skúste to u svojho lokálneho kúpaliskového krčmára.
Dobre sa tu kúpalo, skákalo zo skál do vody a bolo to proste super miesto. V rebríčku top pláží nášho tripu to bolo č.2.
Zo strachu pred lupičom spala časť posádky (karty!) pri mašinách, zvyšok mal opušták a mohol ísť na pláž a tam sa kúpať bez ošatenia pod rúškom tmy (no homo).
No a toto bol náš ranný pohľad z parkoviska. Možno aj trochu lepšie ako plnka v dogabanom komerčnom letovisku
Dodatočne si to teraz vyčítame, že sme tam neostali dlhšie, stálo to za to.
