Ráno klasická vstávačka, vzhľadom na cenu toho včerajšieho Ouza to nebolo med lízať . Raňajky, rýchla porada s mapami, potom posledný pohľad na sprchu, záchod, umývadlo atď. (to sme ešte nevedeli ako dlho bude táto rozlúčka platná :D). Nakladáme, rýchly dofuk Voľodovej novej Pirelli pneu, Junior štartuje Vasiľa, rachot, vrzgot, jedno hlasné slovo a ostalo ticho, spadnuté sánky. Áno, bez debaty, keď dávate nohu zo spojky, radšej tú spiatočku vyhodiť . Tie stĺpiky popri Vasiľovi mali okrem funkcie označenia chodníka aj funkciu automatického ohýbania dverných pántov pri nechcenom pohybe dozadu s otvorenými dverami. Na prvýkrát sa dvere nezavreli…ale na tretí a s trochou sily už áno. A odvtedy fungovali až do konca tripu bez problému Ďalší dôvod na kúpu LADA vozidla. (ak to číta niekto z továrne LADA, stále nám nedorazili peniaze na účet!)
Dodatok: Na balkáne, ale v Skopje najviac, má auto iba 4 ovládače. Plyn, brzda, spojka a klaksón. Zatrúbenie môže znamenať úplne všetko, od ďakujem až po posledné varovanie pred výstrelom. Ani jedno z našich áut nemalo funkčný klaksón (Vasiľov sme opravili v deň návratu domov :D)
Zo Skopje k priehrade značky Matka. Bolo tam zakázané fotiť, preto máme odtiaľ asi 100 fotiek, rebelstvo poriadne . No ale voda čistá, mali tam jedného zvracajúceho psa, nejaké loďky a ubytko priamo v hotelíku pri vode za totálne nemacedónske a dokonca aj nekresťanské sumy (ale ešte stále čakáme na vyjadrenie Vatikánu, či tie ceny schválili alebo nie).
Voda bola priezračná, ba až priehľadná, loďky levitovali a nedali sa pritlačiť voľnou rukou.
Dokundamentaristické techniky ovládame od A po Z, v tomto prípade Z ako ZOKNA. Príroda začínala byť ozaj na úrovni, pekné počko, v autách tepľúčko, super.
Najviac poteší, keď kameraman visí 5 minút z okna a potom zistí, že si zabudol zapnúť funkciu record…takže sa len tak rozhliadal
Ochrid! Už pri vstupe si nás odchytil týpco, ktorý sa živil ubytovaním turistov. Najprv sme k nemu boli dosť nedôverčivý, ukázal nám, kde nájdeme obchod, potom nás na skútri sprevádzal na free parking. No a nakoniec zobral so sebou na skútri Juniora za účelom zakúpenia chýbajúceho variča. No, chvíľu sme sa s ním už aj lúčili, ale nakoniec sa obaja šťastne vrátili aj s varičom.
Na skútri šli celý čas po chodníku (lebo na ceste bola jednosmerka :D), zmenáreň bola zavretá (neďeľa). Týpco ale vedel ako na to, odchytil na ulici ďalšieho týpka s megaľadvinkou, ktorý fungoval ako pojazdná víkendová zmenáreň. V ľadvinke veĺké bankovky, v pravom vrecku drobné a v ľavom už len také šušne. Ale kurz ako v zmenárni…why not . Na trhu to vrelo ako v úli, varič bol vybavený za minútku. Varič za 400 dikobrazov (dinár sa po macedónsky povie dikobraz) + 200 ako dobrovoľný príspevok na pivo týpcovi.
Pozdravujeme veľmi milú Slovenku, ktorá sa pri nás pristavila na ulici v Ochride a dala nám tip na kúpanie a kde sa najesť…dík 😉
btw. tu sme zistili, že sme to mali prepnuté na zimný režim prívodu vzduchu. Tak sme to prepli na ten správny. Síce sa nakoniec ukázalo, že sme fakt montéri jak sviňa a problém je niekde úplne inde, ale o tom neskôr
Na ochridskom jazere bolo…no úprimne, úplne čisto tam nebolo . Ale bolo tam teplo a aj sme sa okúpali v neslanej vode, celkom fajn studenej, teplotný šok ako vyšitý.
Pomaly nám dochádzali dikobrazy a mali sme hlad. Teda na objasnenie, až po Ochrid sme nemali žiadne dikobrazy, lebo v Skopje sme nenašli funkčnú zmenáreň. No ale, mali sme hlad, Kamila počas prieskumu reštík zistila, že chodiť len tak v plavkách je v macedónsku celkom neštandardné, ba až priam to mnoho prizeračov zarazilo . Aj napriek týmto peripetiám sme si dali 10 stredne kvalitných hamburgerov za 1000 dinosaurov, čo bola bez pár šušňov suma všetkých dinosaurov na sklade.
Toto je taká menej panoramatická, ale zato veľmi autentická. Umývať okno nemal kto. Takže budúci rok si musíme ukradnúť nejakú brigádničku z pumpy, čo umýva okná za dobrovoľné príspevky.
Z jazera už hurá hopsa do Albánska. Hranice úplne hladko zase (škoda, že sme dačo nepašovali, až doteraz od nás nechceli nič len pasy). Albánsko, všeobecná veľká radosť. A obraz krajiny sa trochu zmenil. Síce z Macedónska to až taký šok nebol, ale už kúsok od hranice sme pochopili, že tu asfaltom veru nemrhajú. GPSko, hlavne to vo Vasiľovi nás začalo posielať všade, len nie tam kam sme chceli ísť. (ak to niekoho zaujíma, Igo Primo, mapy navteq – toto kombo do albánska nechcete).
A potom prišiel jeden z najbizarnejších zážitkov v Albánsku. Policajti…už máva ako na prvého mája, zastavuje nás. Nepovie ani slovo, prejde dopredu, poklepe po prednom svetle. Pýtame sa ho čo, či nesvietime, sme šli rýchlo alebo čo. Anglicky, slovensky, nemecky. Ani slovo nepovedal, nechcel papiere, nič. Pozrel na nás, pokýval hlavou a poslal nás preč mávnutím ruky, takým zhoda nadol, zboka nabok. Bez slova, bez náznaku emócie…tak albánsky .
Welcome to Korce. Ak by sme nevedeli kam ideme tak po tomto prvom dojme by sme menili plienky a vylievali bažanty z okna, lebo toto mesto veru nevyzeralo dobre. Polozrútené budovy, túlavé veverice. Taxikári nám nerozumeli ani slovo v žiadnom jazyku, rukami nohami sme vysvetľovali, že hľadáme zmenáreň. V dobrej viere nás poslali do banky…zatvorenej .
Vysvetlenie: veverica = hra v aute, prebratá z himym. Ak vidíš psa, povedz veverica. Konečné skóre úplne nevieme, ale vo Vasiľovi mohlo byť asi takéto: Fabo cca. 150, Kamila cca. 50, Junior presne 2 (z toho jeden bol protekčný).
Toto bolo napríklad trhovisko v Korce. No dobre, bolo to v nedeľu, takže bežne tu asi postáva kopa ľudí. V albánsku každý postáva, už od hraníc sme to videli.
Opúšťame Korce, smer hory, spanie. No okej, tak s tým benzínom nám to nevyjde, tak ideme na pumpu. Už ich nebolo ako maku, ale stále dosť. Na prvej stojíme, bizarný rozhovor číslo 1.
Junior ukazuje platobnú kartu, pumpár kýve hlavou, s absolútne neutrálnym výrazom. Junior dostal školenie od Sula, že tu sa kýve a krúti hlavou opačne, ako je stredoeurópskym zvykom. Tak znova, berieš kartu? Pumpár kýve hlavou, s tak neutrálnym poker fejsom, že Phil Laak môže chodiť na školenie. Fakt sme ho nechápali, lebo síce kýval nie, ale v tvári mal napísané že: neviem, spýtaj sa ešte raz.
Tak nič, ďalšia pumpa, tá istá pesnička. Ale teraz boli dvaja, jeden skúšal vedieť anglicky a ten druhý pri pohľade na kartu pokýval hlavou a zvolal: JO! To bol jasný signál pre Juniora, že tankujeme.
Poučenie? Zistite si vopred ako sa povie áno a nie pred vstupom do krajiny, Jo znamená nie :D.
Návrat do Korce, tam bral starý pumpár tvrdú európsku menu, ale zato nevedel ani slovo v žiadnom jazyku okrem albánčiny…a možno ani tú nevedel, nevieme. Píšeme na kapotu, na papier, dohadujeme kurz. Nakoniec nám dal lepší ako hocktorá zmenáreň. Tak sme mu tam vysolili 50€ (to bude dosť, zajtra máme len 80 km do ďalšieho mesta) a čapovali sme). Škoda, že toto je jediná foto toho pumpára…sa schoval za Andreja.
Cesta do hôr na spánok. Asfalt, asfalt, kopec hore, kopec dole, zastávka na ležerný cikung. Príroda? Super! Tu sa to už začalo, ústa otvorené ako u zubára pri ťahaní osmičky, panoráma jak sviňa.
No a potom sme pokračovali do hôr. Mapový briefing: buď pôjdeme tadeto dookola, je to o 100 km dlhšie po ceste žltej (teda asi 1. albánskej triedy, ono sa to tam ťažko určuje)..alebo tadeto, je to super krátke, cesta biela. Skratka je cez kopce, tam sa vyspíme, gut.
No takže: asfalt, asfalt, kopec, kopec a potom koniec. Najrozdrbanejšia dedina na svete plná smetí (video zajtra snáď, nemôžeme ho nájsť) polmetrové jamy, 5 km/h. Za dedinou polorozpadnutý most (video detto), prejdeme, za ním zase asfalt. Tak asi nás chceli len tak postrašiť. Ale nie, tak to nebolo. Po 5 km sa sen rozplynul. Makadam každej veľkosti, diery ako na Slovensku…no hrôza, amen, tma. Po 2 km (asi 10 min) stojíme na kopci, rýchly brífing. Na cca. 80km takéhoto terénu nemáme dosť benzínu a dodrbali by sme autá (toto bolo fakt dobré rozhodnutie)
Tak sme sa zakempili priamo na mieste činu, na druhý deň sa vrátime na normálnu cestu. Super plac pri jazere. Táto fotečka je taká trojzmyselná. My sme sa teda iba rozprávali, že kadiaľ najlepšie prejsť na kopček, ale zároveň to vyzerá ako keď dvaja policajti-buzny pýtajú od bezmocného vodiča doklady.
Bolo tu neskutočné množstvo koníkov, odháňali sme ich dupaním a vytáčaním lady (to druhé nepomáhalo).
No a rozuzlila sa spacáková situácia. Marek zistil, že jeho spacák bol vo Volodyovi v čase krádeže a nemá v čom spať. Fabo, solidárny to človek, zhodnotil situáciu, dal si trochu viac potužovadla a zakempil to pod klasickou celtou protidaždovou.
Podľa toho čo ráno hovoril tak to nebol najlepší nápad. Z publikovateľnej časti sme sa dozvedeli, že sa zobudil na to, že si necíti nohy. Tak si ich navliekol do obalov zo spacákov.
Zato Marek, ten sa vyspal dobre . 😀
