Na Guinejskej colnici panuje už o 6 ráno rulý čuch a my sme tentokrát naozajstná brzda provozu. Colníci stihli v noci vytriezvieť, tak musíme rýchlo stihnúť, kým znovu začnú koštovať J. V noci sme sa prepotili ako myši v teplovzdušnej trúbe, lebo síce bolo asi 35 stupňov, ale my sme sa museli pred komármi zabaliť do spacákov až po uši. Spacáky sa dali ráno žmýkať a to sme ešte nevedeli, ako pekne začnú smrdieť, keď uschnú :D.

Takto vyzerá hlavná budova Guinejskej colnice…je to nekvalitná fotka, lebo stále čumeli na nás a s tým poltonovým foťákom sa nedá schovávať 🙂

Hranice idú až prekvapivo hladko, síce to trvá všehovšudy určite vyše troch hodín, no nikto od nás nasilu neťahá úplatky. A keď už pýtal, tak sme si vymysleli nejakú dobrú historku. Zo zásady sme používali taktiku “Študent“, lebo o študentoch celý svet vie, že nemajú prachy. Kvôli dôveryhodnosti sme to vhodne dopĺňali, obvykle jeden písal diplomku o Západnej Afrike, tentokrát o Guinei, a ďalší dvaja boli jeho „výskumný tím“ :D. Prechod hranicou nás teda stál jedny cigarety značky SIR, maloobchodná cena cca 20 eurocentov J.

Inak, kontrolovali nás na ebolu a nič nám nenašli. Akurát bolo blbé, že za hranicami bola ešte každých 10 kilometrov colná kontrola a oni všetci chceli prachy a nejaké papiere, ktoré nám na colnici nedali. Doteraz nevieme či nechceli, alebo zabudli, ale ešte nás to bude stáť nejaké úplatky. Každopádne, každá taká kontrola trvala tak polhodku, to už zamáva s časovým plánom.

V meste Koundara sme od priekupníkov kupovali internet. Teda ono to bol normálny internet od pomarančového operátora, ale sme potrebovali pomôcť s nastavením mobilu na tie ich systémy, tak nás to stálo tisíce….tisíce Guinejských peňazí, pretože kurz je 1€ = 7100 GUInejí (alebo tak nejak). Takže sme s chladnými hlavami nosili po vačkoch stotisíce peňazí.

Inak chladné hlavy sme nemali, bolo tam okolo 40 stupňov a absolútna vlhkosť. Do minúty bol človek dopotený ako banda steroidových posilovačov v činkárni.

Teraz začína úsek naozajstného dobrodružstva, cesta z Koundary do Labe. Očakávame 250 kilometrov ťažkého terénu a vieme, že to bude najväčšia skúška Vasiľovej výdrže. Sme vďačný za každý kilometer asfaltu, preventívne sme uzatvorili stávky, koľko asfaltu ešte bude. Bolo to presne 7 kilometrov, kým začala diabolsky červená hlina. Ešte ale nesmútime, hlina je uvalcovaná, Číňania tu stavajú novú cestu, tak majú prípravu – smažíme 70 km/h :D.

Podvečer sme to zaparkovali ku ceste, založili sme oheň na kávu. Pre istotu prišla masívna búrka a bolo po ohni, títo dvaja otroci potom strávili polhodinku rozdúchavaním ohňa, aby sme mohli opiecť klobásy. Inak, klobásy sme mali ešte z domu, od Mäso Parížek zo Žiliny. Údené klobásy vákuovo balené, ktoré sme prepašovali až do Guinei.

V noci sa ozývajú všakovaké zvuky džungle, niekde blízko asi ťahajú tí malí šikmooký roboši nočnú. Jeden člen posádky sa bojí, že nás v noci príde niekto zahrdúsiť a že spať v stane je najhoršie na sebaobranu. No to má asi pravdu, ale kým to dopovie, zvyšok posádky chrápe :D.